ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo všetkých piesní východu zneje láska slávikova k ruži; v mlčiacich hviezdnatých nociach spieva okrídlený spevec svojej vonnej kvetinke dostaveníčko.

Neďaleko Smyrny pod vysokými platanmi, kde kupec svoje ťavy, nesúce tovar, popoháňa, ťavy, ktoré vztýčujú hrdo svoje dlhé krky a ťažkopádne putujú po posviatnej pôde, videl som kvitnúce trsy ružové, diví holubi lietali medzi konármi vysokých stromov a ich krídla sa lisly.

Na ružovom trse bol kvet, najkrajší zo všetkých, a jemu prednášal slávik svoju sladkú pieseň lásky. Avšak ruža mlčala; na jej lístkoch neležala ani jediná kropaj rosy ako slza súcitu. Skláňala sa na svojej vetvičke nad niekoľkými veľkými kameňmi.

„Tu odpočíva najväčší spevec a básnik sveta,“ riekla ruža; „nad jeho hrobom budem voňať, nadeň budem striasať svoje listy, keď mu ich búrka strasie. Spevec Iliady v zemi sa premenil v zem, z ktorej pučím, ja ruža s hrobu Homérovho, som príliš vzácna a nepokvitnem pre úbohého slávika.“ — A slávik sa uspieval až k smrti.

Prišiel obchodník so svojimi ťavami a početnými otrokmi. Jeho malý synček našiel mrtvého slávika; malého toho speváčka pochoval v hrobe veľkého Homéra a ruža sa chvela vetrom. Nastal večer, ruža složila svoje lístky tesnejšie k sebe a snívala — že je skvostný, slnečný deň. Prišiel zástup cudzích mužov, Frankov, podnikli púť k Homérovmu hrobu. Medzi cudzincami bol tiež spevec zo severa, z vlasti hmly a severnej žiare. Utrhol ružu, sovrel ju pevne v knihu a odviezol ju tak so sebou v iný diel sveta, do svojej ďalekej vlasti. A ruža smútkom zvädla a ležala v tesnej knihe, ktorú on v svojej vlasti otvoril. Potom povedal: „Tu je ruža s hrobu Homérovho.“

Hľa, o tom sa ruži snívalo a vzbudila sa a zachvela vetrom. Rosná kropaj skanula s jej lístkov na spevcov hrob. A slnko vyšlo, bol parný deň a ruža zažiarila krajšie než prv, veď bola v teplej Azii. Tu bolo počuť kroky, prišli cudzí Frankovia, ako ich ruža vo sne videla a medzi nimi bol i spevec zo severa. Utrhol ružu, vtisol bozk na jej svieže ústa a odviezol si ju so sebou do vlasti hmly a severnej žiare.

Ako mumia leží teraz mrtvola kvetu v jeho Illiade a ako vo sne čuje otvárať knihu a hovoriť: „Tu je ruža s Homérovho hrobu!“