ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U veľkoobchodníka bola veľká detská spoločnosť, deti ľudí bohatých a ľudí vznešených. Veľkoobchodník bol zámožný a vzdelaný muž. Chodil kedysi tiež na univerzitu, jeho otec ho mal k tomu; bol pôvodne obchodníkom dobytkom, avšak poctivý a snaživý. Bolo to výnosné a veľkoobchodník tomu ďakoval za svoj terajší majetok. Mal hlavu i srdce na pravom mieste, avšak o tom sa hovorilo menej, než o jeho peniazoch.

Striedali sa u neho ľudia vznešení rodom a vznešení duchom, ľudia, ktorí v oboch smeroch vynikali a ľudia, ktorí sa nemohli pýšiť ani tým, ani oným. Tam tedy maly deti spoločnosť, detskú zábavu, a deti hovoria vždy priamo od pľúc. V malej tej spoločnosti bolo tiež roztomilé, ale neskonalo pyšné dievčatko. To spôsobilo svojimi bozkami a nežnosťami služobníctvo a nie rodičia — tí boli na to príliš rozumní. Otec dievčatka bol kráľovským najvyšším komorníkom a to, ako sa vedelo, znamenalo veľmi mnoho.

„Som dieťa najvyššieho kráľovského komorníka!“ hovorievalo dievčatko. Ale mohlo práve tak byť dieťaťom len komorníkovým, lebo ani o to, ani o ono sa nemôžeme nijako sami pričiniť. Potom rozprávala ostatným deťom, že je „urodzená“ a dodala, že z nikoho nemôže nič byť, kto nie je „urodzený“. Učenie a seba väčšia pilnosť nič nepomáhajú, keď nie sme šľachetní, nie sme urodzení, nebude z nás nič.

„A z tých, ktorých meno končí na ,-en‘“^[1] vravela, „z tých už dokonca nič nebude! Treba si na tých podopreť boky a udržiavať ich v slušnej vzdialenosti, takýchto ľudí!“ A pri tom svoje malé roztomilé rúčky oprela v boky, ukazujúc, ako si treba pri tom počínať; tieto rúčky boly opravdu roztomilé. Bolo to pekné dievčatko.

Avšak malá dcérka veľkoobchodníkova sa nahnevala. Meno jej otca končilo na „-en“ a preto riekla, čo mohla najpyšnejšie:

„Ale môj otecko môže mi predsa z toho ničoho kúpiť za sto korún cukríky. Môže to tvoj otecko?“

„Áno, ale môj otecko,“ prerušila ich malá dcérka spisovateľova, „môže tvojho otca i tvojho otecka a všetkých oteckov tu dať do novín. Všetci ľudia majú z neho strach, lebo práve náš otecko, ako maminka riekla, riadi noviny.“

A malučká pri tom pohodila hlávkou, ako by opravdu bola veľmi pyšná princezna.

Avšak vonku pri pootvorených dverách stál chudobný chlapec a díval sa škárou do nútra. Tento chlapec vôbec nesmel ísť do nútra, bol príliš nepatrný. Otáčal ražňom na mieste kuchárky a bolo mu za to dovolené, stáť za dverami a dívať sa na nafintené dievky, ktoré sa tam veselo hraly, a to bolo preňho už veľmi mnoho.

„Keby som tak bol jedným z nich!“ myslel si a počul potom čo sa tam hovorí a to mu poskytlo dosť príčiny k zármutku. Jeho rodičia nemali na dne svojej truhly uschovanú ani korunu, nemali na to, aby si noviny predplácali, horký potom, aby ich písali — a čo najhoršieho — meno jeho otca a tedy i jeho končilo na „-en“ a teda nemohlo z neho nič byť. To bolo veľmi smutné; a predsa bol tiež urodzeným — ako sa mu zdalo, totiž správne narodeným! Ináč to predsa nie je možné!

Hľa, to sa stalo toho večera.

*

Medzitým minuly roky a z detí sa stali dospelí ľudia.

V meste stál skvostný dom, plný krásy, všetci ľudia ho chceli videť, i ľudia z vidieku prišli ho obdivovať. Kto asi, čo myslíš, kto z tých detí, o ktorých som rozprával, smel ten dom menovať svojim? Aj, to je predsa veľmi ľahké uhádnuť. Ba nie, nie je to tak ľahké. Dom ten patril onomu chudobnému chlapcovi; predsa len z neho niečo bolo, hoci jeho meno končilo na „-en“ — Thorwaldsen.

A ostatné deti? — Deti urodzené, deti peňažnej a duševnej šľachty? Ani to ani ono nevykonalo nič vynikajúceho, o čom by bolo treba sa zmieniť, žiadne nevyniklo nad ostatné. Ale predsa boli z nich dobrí a poriadni ľudia, maly dobré jadro. To, o čom vtedy povedaly a rozumovaly, to nebolo nič len — detská pletka.