Pohádky a poviedky II

V ľudovej škole bolo medzi chudobnými deťmi tiež malé židovské dievča, šibké a dobré, najdovednejšie a najpilnejšie zo všetkých; avšak jednej hodiny vyučovacej sa nemohlo zúčastniť, hodiny náboženstva; bolo to v škole kresťanskej.

Smela mať pred sebou zemepis alebo pracovať na úlohe, avšak s tým bola skoro hotová a úlohám sa skoro naučila. Mala potom síce pred sebou roztvorenú knihu, ale nečítala v nej; sedela a načúvala, a učiteľ skoro spozoroval, že sleduje vyučovanie náboženstva s pozornosťou, ako snáď žiadne iné dieťa.

„Čítaj si v svojej knihe!“ napomenul ju jemne a vážne, ale malučká sa naň pozrela čiernymi, žiarivými očami, a keď sa jej potom na niečo spýtal, vedela to ešte lepšie, než druhí žiaci. Počula, rozumela a chápala.

Jej otec bol chudobný, dosť dobrý muž; keď ju oddával v škole učiteľovi, vymienil si, že nebude vyučovaná viere kresťanskej. Púšťať ju zo školy na túto hodinu, to snáď by bolo druhé deti zarážalo a dávalo podnet k rozličným myšlienkam, a preto zostávala, avšak nesmelo to tak dlhšie byť.

Učiteľ zašiel k otcovi a povedal mu, že alebo dieťa musí vziať zo školy, alebo dovoliť, aby sa stala kresťankou. „Nemôžem toho zniesť, dívať sa na jej živé oči, na jej vrúcnosť a súčasne duševné prahnutie po slovách evanjelia!“ povedal učiteľ.

Otec sa rozplakal: „Ja sám znám len veľmi málo zo svojho vlastného náboženstva, ale jej matka bola horlivou dcérou Israela, pevnou a silnou vo viere, na smrteľnej posteli som jej sľúbil, že naše dieťa nikdy nesmie byť pokrstené po kresťansky; musím splniť tento sľub, zdá sa mi to ako úmluva s Bohom.“

Malé židovské dievča bolo vzaté z kresťanskej školy.

— — — Minuly roky.

V jednom z najmenších mestečiek slúžilo u chudobnej rodiny občianskej dievča židovského vyznania, bola to Sara. Jej vlas bol čierny, ani eben, jej oči tmavé a predsa plné lesku a svetla, ako mávajú dcéry východu. Rysy jej tvári boly ešte ako u dievčaťa, keď vtedy sedelo v kresťanskej škole a žiarivým pohľadom načúvalo.

Každej nedele znely z kostola piesne na organe, spev obce prenikal cez cestu do proťajšieho domu, kde židovské dievča, pilné a verné v svojom povolaní, zamestnávalo sa svojou prácou. „Vojdi deň Pána v srdce moje, očisti ho a posväť!“ tak znel zákon mladej židovky, ale sabbath, jej deň Pána, bol kresťanom dňom všedným a ona ho mohla svätiť len v svojom srdci. Ale čo znamená deň a hodina pred Bohom? Táto myšlienka sa jej vzbudila v duši a v nedeľu kresťanskú mohla svoju povinnosť vykonávať nerušeno. Keď potom zvuk organu a spev chorálov prenikal až k nej do kuchyne, potom i toto miesto bolo tiché a posvätné. Čítala potom Starý zákon, jej ľudu poklad a vlastníctvo — a len tento; lebo čo jej povedal otec a učiteľ, keď odchádzala zo školy, vniklo jej hlboko do srdca — sľub, ktorý dal otec umierajúcej matke, že Sara sa nikdy nestane kresťankou, nikdy neopustí viery svojich rodičov. Zákon nový bol a mal jej zostať knihou zavretou, a predsa z neho znala dosť — v lesku a jasne to stálo pred ňou v spomienkach detstva. Raz večer — sedela v kútiku izby — počula hospodára hlasno predčitovať a ona smela s čistým svedomím načúvať, lebo nečítal z evanjelia, ale zo starej knihy rozprávok. Bolo to o akomsi rytierovi, ktorého zajal turecký baša a dal ho s volami zapriahnuť do pluhu, poháňať bičom, vystaviť ho na posmech a konečne bol by ho nechal zahynúť.

Rytierova manželka predala všetky svoje šperky, zlato a striebro, dala hrad i majetky pozemné v zástavu, jeho priatelia shromaždili veľké peniaze, lebo výkupné, ktoré baša žiadal, bolo nesmierne; konečne však predsa sohnali toľko, že rytier bol vysvobodený z hanby a otroctva. Chorý a utýraný sa vrátil do vlasti. Ale skoro zaznelo nové vyzvanie k boju proti nepriateľom kresťanstva. Chorý o tom počul a nemal pokoja; dal sa vysadiť na svojho válečného koňa; jeho líca zase očervenely, sily sa mu vracaly i vytiahol za víťazstvom. Práve tento baša, ktorý ho dal zapriahnuť do pluhu, vystavil na posmech a bol príčinou jeho utrpenia, stal sa teraz jeho zajatcom a bol ním vsadený do žalára v hrade; ale už v prvej hodine väzenia prišiel k nemu rytier a pýtal sa zajatca: „Čo myslíš, že na teba čaká?“

„Viem!“ odpovedal Turek. „Odplata!“

„Áno, odplata kresťanova!“ povedal rytier. „Kresťanstvo nam káže, aby sme nepriateľom odpúšťali a milovali svojich blížnych! Iď s pokojom do svojej vlasti, k svojim milým, buď láskavý a dobrý k tým, ktorí trpia!“

Tu sa dal zajatec do plaču. „Ako by som mohol niečo takého mať za možné! Muky a trápenia som mal za isté, a preto som požil jedu, ktorý ma usmrtí v niekoľkých hodinách! Zomreť musím, niet pomoci. Avšak prv, než zomrem, zvestuj mi ono učenie, ktoré obsahuje takú lásku a takú milosť, je veľké a božské! Daj mi v ňom zomreť, zomreť ako kresťan.“ A jeho prosbu vyplnili.

To bola poviedka, legenda, ktorú čítali; všetci načúvali s napiatou pozornosťou a účastenstvom, avšak najmocnejším dojmom pôsobila na tú, ktorá sedela opustená v kútiku, na slúžku Sáru, dievča židovské. Veľké, ťažké slzy stály jej v lesklých, čiernych očiach. Sedela tu s mysľou detsky prostou, ako raz v školskej lavici, poznávajúc veľkosť a moc evanjelia. Slzy jej tiekly po lícach.

„Nedopusť, aby moje dieťa sa stalo kresťankou!“ boly posledné slová matkine na smrteľnej posteli, preniklo jej to srdcom i dušou a zákon v jej srdci dodal: „Cti otca svojho i matku svoju!“

„Veď nie som kresťanka! Menujú ma židovským dievčaťom. Tak sa mi aspoň súsedovi chlapci posmievali minulej nedele, keď som stála pri otvorených dverách chrámových a dívala sa do nútra, kde svetlá na oltári horely a obec spievala. Od mojich školských rokov až po tento deň bola a je v tom pre mňa sila kresťanstva, ktoré mi — i keď oči predtým zatváram, — ako žiara slnečná hlboko vniká do srdca. Avšak teba, matka, v tvojom hrobe nezarmútim, nezruším sľub, daný ti otcom. Nebudem čítať kresťanskú bibliu, mám predsa Boha otcov svojich, ku ktorému srdce svoje nachýlim!“

— — — Minuly roky.

Hospodár zomrel, jeho pani žila v stiesnených pomeroch, nepotrebovala slúžky; ale Sara zostala pri nej, bola jej pomocnicou v biede, udržiavala domácnosť. Pracovala až do noci a obstarávala chlieb prácou rúk svojich. Nebolo bližšieho príbuzného, ktorý by sa ujal rodiny, ktorej matka deň odo dňa slábla a celé mesiace bola priputaná na lôžko. Sara bdela, ošetrovala, pracovala, nežná a skromná, bola požehnaním tohoto chudobného domu.

„Tam leží biblia!“ povedala chorá. „Predčítaj mi niečo — večer je tak dlhý; stýska sa mi tak po slove Božom!“

Sara sklonila hlavu. Ruky jej sa spialy okolo biblie, z ktorej chorej predčítala. Často preto sa rozplakala, ale jej zrak sa jasnil a jasnila sa i jej duša. „Matička, tvoja dcéra neprijme krst kresťanský, nebude počítaná k ich obci, v tom sa shodujeme na tomto svete — ale na onom svete je väčšia shoda v Bohu. On nás sprevádza za hrob! — — On navštevuje zem a učiniac ju prahnúcou, požehná ju početnými darmi. Ó, už rozumiem!

Deje sa tak v Jednom a v Jedinom, a to je Kristus!“

Zachvela sa, vyslovivši toto meno sväté, ohnivý krst ju prešiel, silnejší, než mohlo telo zniesť, a malomocnejšie bolo teraz toto telo, než telo chorej, ktorej čítala.

„Úbohá Sara!“ riekli. „Je premožená prácou a bdením.“

Zaviezli ju do nemocnice pre chudobných, kde zomrela a odkiaľ bola tiež pochovaná, avšak nie na hrobitov kresťanský, tam nebolo miesta pre židovské dievča, nie; zakopali ju vonku, za múrom.

A Božie slnko, ktoré žiarilo nad hrobami kresťanov, žiarilo i vonku na hrob židovkin, a spevy, ktoré znely na hrobitove kresťanskom, niesly sa i nad jej hrobom. Tiež jej bolo zvestované: „Je vzkriesenie v Kristu, v Ňom, ktorý riekol učedlníkom svojim: „Ján krstil vodou, vy však budete krstiť duchom svätým!“