ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na blízku Silkeboržského lesa dvihá sa ako veľký násyp pohorské pásmo, zvané Axen, a pod ním bola, ba je dosiaľ chalúpka, obklopená niekoľkými políčkami; piesok presvitá riedkou ražou a jačmeňom. Pekný rad rokov uplynul od príbehov, ktoré teraz mienime rozprávať; ľudia, ktorí vtedy bývali v tej chalúpke, obrábali svoje malé gazdovstvo a mali k tomu tri ovce, ošípanú a dva voly; krátko vychádzali cele dobre, boli spokojní so svojim skromným podielom, ba boli by si mohli zadovážiť i pár koní, ale hovorili tak, ako všetci sedliaci: „Kôň sám zožere to, čo zarobí!“ Živí, ale musí byť hodne živený. — Jeppe Jäns v lete obrábal svoju roličku a v zime hbitou a pilnou rukou vyrábal drevené topánky, drevienky. Nebol tiež bez pomocníka, mal po boku muža, ktorý sa vo výrobe drevených topánok dôkladne vyznal; boly pevné, ľahké a vkusné. Vyrezávali dreváčky a lyžice; vynieslo to peniaze, takže Jeppe Jäns nemohol práve byť nazvaný chudobným mužom.

Malý Jakub, sedemročný chlapec, jediné dieťa v dome, sedával vedľa nich a díval sa, orezával štiepky a tiež si niekedy porezal prst, ale jedného dňa vyrezal dva kúsky dreva, podobajúce sa malým dreveným topánkam. Chcel, ako riekol, venovať ich malej Krystýnke, a to bola dcérka plavcova; bola nežná a rozkošná, ako deti ľudí vznešených. Nebolo možné sa domnievať, že pochádza len z lepenkového baráčku v poliach. Tam býval jej otec, bol vdovec a živil sa tým, že plavil drevo na palivo z lesa do Silkeborgu, ba časom ešte ďalej odtiaľ až do Randersu. Nemal nikoho, kto by mohol bdeť nad Krystýnkou, ktorá bola o rok mladšia Jakuba, a preto bola skoro neprestajne s ním, alebo na plti alebo medzi lesným porastom. A keď niekedy musel otec až do Randseru, prišla Krystýnka k Jeppe Jänsovi.

Hra a jedlo Jakubovi a Krystýnke výborne svedčily; hrabali a okopávali, liezli a hrali sa v okolí, a ktoréhosi dňa odvážili sa sami až skoro hore na kopec a na kúsok do lesa; raz tam našli vajíčka od sluky, a to bola veľká udalosť.

Jakub nebol dosiaľ nikdy hore v pašienkoch, dosiaľ sa nikdy neplávil po jazere, ale teraz sa tak malo stať; plavec, otec Krystýnkin ho pozval a predchádzajúceho večera šiel s ním k jeho domovu.

Na dreve, na plti vysoko narovnanom, sedely skoro z rána obidve deti a jedly chlieb a maliny. Plavec a jeho pomáhač odrážali plavidlo veľkými bidlami, prúd im usnadňoval prácu a rýchlo to išlo dolu po rieke a po jazerách, ktoré po všetkých stranách zdaly sa obkľúčené lesmi a šašinou. Ale vždy sa predsa objavil nejaký prieplav, hoci sa staré stromy skoro až k vode skláňaly a duby k nej svoje konáre vzťahovaly. Staré jalše, ktorým prúd podomlel pevný breh, držaly sa koreňmi pevne v zemi a vyzeraly, ako malé zalesnené ostrôvky. Na vodách knísaly sa lekníny — bola to rozkošná plavba. Konečne dospeli k chytačovi úhorov, kde voda cez jaz búrlivo prúdila. Čo tu Jakub a Krystýnka všetko videli!

Vtedy nebolo tam ešte ani továrne, ani dediny, bolo tam len staré stavidlo, ktoré nevyžadovalo sily mnohých ľudí. Spád vody na splave a krik divých kačíc boly vtedy jediným znamením života v mlčanlivej prírode. — Keď potom drevo bolo vyložené, kúpil Krystýnkin otec veľký sväzok úhorov a zabité prasiatko, a všetko toto postavil v koši na plť. Potom to išlo domov, proti prúdu, bol však priaznivý vietor, a pretože rozvinuli plachtu, bolo to práve tak pekné, ako by ich dva kone tiahly.

Keď plť plávala lesom a doplávali až k miestu, odkiaľ plavcov pomáhač mal len kúsok cesty domov, vystúpil tento a Krystýnkin otec na breh a rozkázal deťom, aby sa chovaly pokojne a obozretne. Avšak oni to dlho nevydržali, museli prezerať kôš s úhormi a prasiatkom, toto predsa museli vyňať, aby ho dobre videli a pretože obidvaja naraz ho chceli držať, pustili ho rovno do vody. Prúd ho hneď unášal — bola to strašlivá udalosť.

Jakub strachom vyskočil na breh a dal sa na útek, potom prišla za ním tiež Krystýnka. „Ja chcem s tebou!“ volala a rýchlo obidvaja utekali a skryli sa do húšťavy. Onedlho potom mali loď i rieku s očú. Bežali ešte kúsok, potom Krystýnka padla a plakala; Jakub ju dvihol.

„Poď so mnou!“ povedal jej. „Náš dom je tu na druhej strane,“ ale on, bohužiaľ, nebol na druhej strane. Šli a šli po zvädlých listoch a suchých, opadaných konároch; prašťaly pod ich nôžkami. Zrazu počuli hlasné zavolanie — zastali a tíško načúvali. V tom skríkol orol, bol to hnusný škrekot, ktorého sa veľmi naľakali, avšak pred nimi v lese rástly najkrajšie borovky v neuveriteľnom množstve. To bolo príliš lákavé, nemohli odolať a zostali teda a jedli, až mali ústa i líca modré. Potom zase počuli volanie.

„Dostaneme bitie za prasiatko!“ povedala Krystýnka.

„Poďme k nám domov!“ povedal Jakub; „náš dom je tu niekde v lese!“ A šli; dostali sa do úvozu, ale ten neviedol k domovu, a stmievalo sa a deti sa bály. Podivné ticho kol do kola bolo prerušované bolo len odporným škrekotom výra alebo spevom vtákov im cele neznámych. Konečne zaplietli sa oba v akémsi krovisku, Krystýnka plakala a Jakub plakal, a keď tak chvíľočku plakali, uložili sa na listí a zaspali.

Slnko stálo vysoko na nebi, keď sa zobudili; bolo im zima, ale na výšine, na ktorú slnko stromovím utešene žiarilo, tam, podľa mienky Jakubovej, bolo možné sa zohriať a odtamtiaľ tiež bude videť domov ich rodičov. Avšak boli od neho veľmi vzdialení, celkom v inej časti lesa. Vydriapali sa s nekonečnou námahou cele na vrchol hôrky a zastali na príkrom svahu u priezračného jazera. Plávalo v ňom nesčíselné množstvo rýb, ožiarených slnkom. Bol to cele neočakávaný pohľad a hneď vedľa seba zbadali lieskový ker, plný lieskovcov. Trhali a lúskali ich a jedli jemné jadierka, ktoré sa len začínaly tvoriť. — K tomu dostavilo sa nové prekvapenie, ba ľaknutie. Z kroviny vystúpila vysoká, stará žena, ktorej pleť bola šedastá a vlasy čierne ani žúžol; beľmo jej očí žiarilo ako v očiach murínových. Na chrbte mala batôžok a v ruke sukovitú palicu; bola to cigánka. Deti jej hneď nerozumely, čo hovorí; ona vyňala z vrecka tri veľké orechy a povedala, že v každom z nich sú skryté prekrásne veci. Sú to vraj oriešky kúzelné.

Jakub pozoroval starenku; bola veľmi prívetivá a preto sa Jakub vzmužil a spýtal sa, či tie orechy sú preňho a ona mu ich dala a natrhala mu orieškov plné vrecko.

Jakub a Krystýnka gánili na kúzelné oriešky.

„Sú v tomto voz a kone?“ pýtal sa Jakub.

„Je tam zlatý koč s koňmi!“ povedala žena.

„Daj mi ich teda!“ povedala Krystýnka a Jakub jej dal oriešok a žena jej ho zaviazala do šatôčky na hrdle.

„A je v tomto práve taká krásna šatka, ako má Krystýnka na hrdle?“ pýtal sa Jakub.

„Je tam desať šaták!“ odpovedala žena, „a k tomu krásné šaty, jemné punčochy a klobúk!“

„Teda ho chcem tiež!“ povedala Krystýnka a Jakub jej dal druhý oriešok; tretí bol malý a čierny.

„Ten si nechaj!“ povedala Krystýnka, „je tiež pekný!“

„A čo je v ňom?“ pýtal sa Jakub.

„Čo je pre teba najlepšie!“ odpovedala cigánka.

A Jakub pevne držal svoj oriešok. Žena sľúbila, že ich dovedie na pravú cestu k domovu, a šli, a šli, ale práve opačným smerom, než bolo treba; ničmenej nemožno ju obviniť, že by bola chcela deti ukradnúť.

Uprostred pustého lesa stretli lesného vandrovníka Chréna, ktorý Jakuba poznal a jeho pomocou sa Jakub s Krystýnkou zase dostavili domov, kde boli o nich vo veľkých úzkostiach. Odpustili im, hoci oba zasluhovali poriadny trest metlou, preto, že pustili prasiatko do vody, i preto, že sa tak zatúlali.

Krystýnka šla domov na pašienky a Jakub zostal v malom domku pri lese. Jeho prvou vecou večer bolo vytiahnuť oriešok, skrývajúci „to najlepšie“. Položil ho medzi prah a dvere, privrel ich, oriešok pukol, ale nebolo v ňom ani jadierka; bol plný čohosi ako šňupavého dohánu, alebo črvotočiny. Bol červivý, ako hovorievame.

„Ba, to som si mohol pomysleť!“ mienil Jakub, „ako by sa do oriešku tak malého vnišlo to najlepšie! Krystýnka tiež v svojich dvoch orieškoch nebude mať ani krásne šaty, ani zlatý koč!“

Nastala zima a prišiel Nový rok.

Uplynulo niekoľko rokov. Jakub sa mal chystať na birmovku a farár býval veľmi ďaleko. Tou dobou prišiel jedného dňa plavec a rozprával Jakubovým rodičom, že Krystýnka pôjde do služby. Je to vraj opravdu šťastie pre ňu, že príde do dobrých rúk a bude slúžiť u veľmi dobrých ľudí. Mala nastúpiť u bohatého gazdu v okolí Heningu; mala bývať panej k ruke a keď bude šikovná, vezmú si ju po birmovke za vlastnú.

Jakub s Krystýnkou sa rozlúčil; ich rodičia považovali ich za snúbencov. Pri lúčení mu ukázala, že má ešte oba oriešky, ktoré vtedy, keď v lese poblúdili, od neho dostala; tiež rozprávala, že má v batôžku uschované malé dreváčky, ktoré jej on ako chlapec vyrezal a daroval.

Jakub bol birmovaný, ale zostal u svojej matky, lebo bol obratný dreváčkar a v lete gazdoval na malom hospodárstve k jej úplnej spokojnosti. Ona mala len jeho, Jakubov otec už bol zomrel.

Len zriedka, a to obyčajne len prostredníctvom postiliona alebo potulných rybárov, počuli niečo o Krystýnke. Vodilo sa jej u bohatých gazdov dobre, a keď bola birmovaná, písala svojmu otcovi a uložila mu tiež pozdravy na Jakuba a na matku. V liste sa zmienila o tom, že od svojich pánov dostala do daru šesť nových košieľ a krásné šaty. To boly veru dobré zprávy.

Nasledujúcej jari zaklopal jedného krásneho dňa ktosi na dvere u Jakuba a jeho matky a vstúpil plavec s Krystýnkou; prišla na deň na návštevu. Naskytla sa práve príležitosť k jazde do blízkeho súsedstva a zase zpäť, ktorej ona použila. Bola krásna a pôvabná ako slečinka a mala krásné šaty, vkusne ušité, ktoré jej veľmi dobre stály. Stála tu v plnom lesku, a Jakub mal svoj starý, všedný oblek. Radosťou a prekvapením onemel; chopil ju síce za ruku, pevne ju držal a najväčšie šťastie žiarilo mu z očí, ale ani perou nemohol hnúť; tým rýchlejšie ale pohybovala perami Krystýnka a rozprávala mnoho a živo, a pobozkala Jakuba na ústa.

„Poznáš ma ešte?“ pýtala sa. Ale len vtedy, keď spolu osameli a keď stále ešte stál a za ruku ju držal, povedal: „Z teba sa stala dáma a ja tu pred tebou stojím v špinavej halene! Ako často spomínam na teba a na staré časy!“

Ruku v ruke vystúpili na kopec a dívali sa po krajine, ale Jakub nehovoril nič, avšak keď sa lúčili, bol si jasne vedomý, že sa Krystýnka musí stať jeho ženou; veď už skoro ako deti boli nazývaní snúbenci; boli, tak mu pripadalo, spolu zasnúbení, hoci to nikto z nich nevyslovil.

Mohli sa spolu zabaviť len niekoľko hodín, lebo ona bola nútená vrátiť sa zase na miesto, kde z lodi vystúpila a nastúpiť budúceho dňa zase cestu. Jej otec a Jakub ju odprevádzali, mesiačik svietil a keď dosiahli svojho cieľa a hodina rozlúčenia nastala, nebol Jakub v stave pustiť jej ruku. Hoci jeho oči zreteľne vyjadrovaly túžby jeho srdca, predsa nemal pre to len niekoľko slov, ale každé z nich vyplývalo z hlbky srdca. „Keď si v poslednej dobe príliš nezvykla na lepšie živobytie,“ povedal, „a keď ti stačí, aby si v dome mojej matky so mnou ako manželom žila, staneme sa raz manželmi! — Ale nejaký čas ešte môžeme počkať!“

„Áno, čas nám poradí, Jakub,“ povedala; potom mu stisla ruku a on ju pobozkal na ústa. „Dôverujem ti, Jakub!“ povedala Krystýnka, „a domnievam sa, že ťa mám rada; ale musím sa na to ešte vyspať!“

Potom sa rozlúčili. Jakub povedal plavcovi, že je s Krystýnkou skoro zasnúbený, a tento našiel, že je to tak, ako si to vždy predstavoval. Odprevadil Jakuba domov, vyspal sa na jeho posteli a o zasnúbení už nehovorili.

Uplynul rok; Jakub vymenil s Krystýnkou dva listy a pred podpisom bolo vždy napísané „tvoj“ alebo „tvoja až do smrti“. Raz prišiel otec plavec k Jakubovi a prinášal mu pozdravy od Krystýnky. Čo mal ešte vysloviť, pripadalo mu veľmi za ťažko, ale hlavnou vecou bolo, že sa Krystýnke dobre vodí, lebo je veľmi pekné dievča, vážené a obľúbené. Syn hospodárov bol vraj doma návštevou; je vraj v Kodani vo veľmi dôležitom a vznešenom úrade, zamestnaný v obchodnej kancelárii, Krystýnka sa mu vraj zaľúbila, on tiež je podľa jej vkusu a jeho rodičia by tiež neboli proti tomu, ale Krystýnke predsa len leží na srdci, že asi Jakub stále si na ňu myslí, a preto vraj by bola ochotná, odmietnuť nabídnuté šťastie, povedal plavec.

Jakub v prvej chvíli neriekol ani slova, ale obledol, potriasol hlavou a potom povedal: „Krystýnka nesmie odmietnuť svoje šťastie.“

„Napíš jej svoju mienku niekoľkými slovami!“ povedal plavec.

A Jakub písal, ale nevedel slová sostaviť tak, ako si prial, prečiaral ich a trhal papier — ale do rána predsa napísal list pre Krystýnku a tu je:

„Čítal som list, ktorý si písala otcovi a vidím z neho, že sa ti v každom smere dobre vedie a že si dokonca môžeš ešte polepšiť. Pýtaj sa vlastného srdca, Krystýnka, a rozmysli si, čo na teba čaká, keď si mňa vezmeš. Môžem ti poskytnúť len málo. Nemysli na mňa a čo zo mňa bude, ale len na vlastný svoj prospech! Nie si ku mne priputnaná žiadnym sľubom, a keď ho učinilo tvoje srdce, rozviazujem ho! Buď šťastná a blažená, milá Krystýnka! Boh dá i môjmu srdcu útechu. Na vždy tvoj úprimný priateľ

Jakub.“

List bol odposlaný a Krystýnka ho dostala.

O Martine boly ohlášky v kostole v pašienkach i v Kodani, kde býval ženích a k nemu odcestovala so svokrou, lebo ženích bol príliš zaneprázdnený a nemohol podniknúť dlhú cestu do Jutska. Krystýnka stretla sa podľa úmluvy so svojím otcom v jednom meste, kade cesta viedla, neďaleko pašienky; tam sa spolu rozlúčili. Trochu sa o tom hovorilo, ale Jakub nehovoril nič; je vraj príliš do seba zahlbený, povedala jeho matka. Ba, bol do seba zahlbený a zádumčivý, a preto si zase spomenul na tie tri oriešky, ktoré kedysi, súc dieťaťom, od cigánky bol obdržal a z ktorých dva dal Krystýnke. Boly to kúzelné oriešky, v ktorých vraj boly pre Krystýnku krásné šaty a zlatý koč s koňmi. Veru že sa tak stalo! Všetka táto nádhera bola teraz jej údelom v Kodani, pyšnom meste kráľovskom. Jej sa to vyplnilo! — Jakub mal v svojom oriešku len čierny prach a hlinu. „To je preňho to najlepšie!“ povedala cigánka — ba, to sa tiež vyplnilo, preňho boly najlepšie prach a hlina. Teraz jasne porozumel, čo tá žena mienila: v čiernej zemi, v chladnom hrobe bude mu najlepšie.

Roky prešly — nie síce mnoho, ale zdaly sa mu tak dlhé; starí hospodári zomreli jeden za druhým. Ich imanie mnoho tisíc dolárov podedil syn. Ba, teraz mohla Krystýnka jazdiť v zlatom koči a nosiť nádherné šaty.

V dvoch nasledujúcich rokoch neobdržal otec žiadny list od Krystýnky, a keď potom prišiel, bolo po bohatstve a po radosti. Úbohá Krystýnka! Ani ona, ani jej muž nevedeli žiť podľa svojich pomerov; bohatstva pozbudli tak, ako ho nadobudli, nebolo im požehnané.

Jasienky rozkvitly a odkvitly, snehové fujavice niekoľkokráť sa prehnaly cez pašienky a cez kopec, pod ktorým sídlel Jakub v svojej samote. Jarné slnko zasvitlo a Jakub obrábal svoju roličku. Pluhom narazil, ako sa mu zdalo, na kresadlo; na povrch vynoril sa podivný predmet, a keď ho Jakub dvihol, našiel, že je kovový; miesto, pluhom rozryté, lislo sa podivným leskom. Bola to ťažká, veľká zlatá náramnica z pohanských dôb. Bývala tam kedysi mohyla a teraz našiel skvostný šperk, v nej pochovaný. Jakub ho ukázal farárovi, ktorý ho poučil o jeho veľkej cene. Potom šli s tým k županovi, ktorý o tom podal zprávu do hlavného mesta, Kodane, a Jakubovi poradil, aby drahocenný nález sám tam odovzdal na úrade.

„Našiel si v zemi to najlepšie, čo ti mohla dať!“ povedal pán župan.

„Najlepšie!“ pomyslel si Jakub. „Najlepšie pre mňa a v zemi! Potom predsa len mala cigánka pravdu, keď toto je to najlepšie.“

Jakub plával na poštovej lodi do hlavného mesta; až doteraz sa ešte nikdy neviezol na veľkej lodi a teraz sa mu to zdalo ako cesta okolo sveta. A tak sa Jakub dostal do Kodane.

Bola mu vyplatená cena najdeného zlata, bola to vysoká čiastka: šesť sto dolárov. A potom blúdil Jakub, z lesa v pašienkach, v bludišti ulíc kodaňských.

Práve navečer pred svojim odjazdom zablúdil v uliciach, dostal sa v opačný smer, než ktorý zamýšľal a dostal sa cez most do Kristianovho prístavu miesto k násypu pri západnej bráne. Šiel síce na západ, ale predsa poblúdil. Na ulici nebolo ani človeka. V tom z chudobného domu vystúpilo malé dievčatko; Jakub ho poprosil, aby mu ukázalo cestu, ktorú hľadal. Malučká sa zarazila a podívala sa naň uslzeným pohľadom. Pýtal sa jej tedy, čo jej chybuje a keď sa náhodou našli pod lampášom a svetlo jej padalo priamo do tvári, bolo Jakubovi tak čudne okolo srdca, lebo uvidel pred sebou Krystýnku, takú, aká bývala, práve takú, ako sa na ňu pamätal z dôb, kedy ešte boly deťmi.

Šiel za dievčatkom do chudobného domčeku a vystúpil po úzkych, chatrných schodíkoch až do malej, nevábnej komôrky hneď pod strechou. Ťažký, dusný vzduch plnil miestnosť, svetlo nebolo rozsvietené. Kdesi v kúte ktosi vzdýchal a ozývalo sa namáhavé lapanie za vzduchom. Jakub rozsvietil zápaľku. Tam na loži bola matka toho dievčatka.

„Môžem vám niečim poslúžiť?“ pýtal sa Jakub. „Vaše dievčatko ma zastihlo na ulici, ja sám som tu v meste cudzincom. Mám snáď zavolať niekoho zo súsedstva alebo dojsť pre niekoho?“ A pri tých slovách jej naddvihol hlavu.

Bola to Krystýnka…

Roky a roky už nebola doma v Jutsku, jej meno nebolo doma ani vyslovené, lebo by bolo pobúrilo tiché dumanie a žialenie Jakubovo, a tiež to nebolo nič dobrého, čo povesť a zprávy hlásaly, že množstvo peňazí, ktoré muž Krystýnkin zdedil po rodičoch, ho učinilo ľahkomyseľným a pyšným. Vzdal sa svojho pevného postavenia, cestoval pol roka v cudzine, potom sa vrátil a robil dlžoby; šikmá plocha sa klonila viac a viac a zaviedla ho konečne do priepadiska. Jeho veselí priatelia z hostinca tvrdili, že sa mu dobre stalo, lebo vraj žil ako pravý blázon. — Raz ráno vylovili jeho mrtvolu zo zámockého rybníka…

Po jeho smrti Krystýnka stúpila do seba; jej najmladšie malé dieťa, zrodené ešte v blahobyte, prežilo matkino nešťastie len o niekoľko dní a spalo už v hrobčoku; a teraz to došlo s Krystýnkou tak ďaleko, že bola na smrť chorá, opustená ležala v biednej komôrke, tak biednej, že i doma, na úbohých pašienkoch mala lepšej, ale ktorú by snáď ešte bola doma sniesla, ale ktorá teraz, kedy už si bola navykla na lepšie okolie, dala jej cítiť veľkú biedu. Jej najstaršie dieťa, tiež Krystýnka, trpela s ňou biedu a hlad a teraz doviedla jej Jakuba.

„Bojím sa, že ma smrť odlúči od môjho drahého dieťaťa!“ vzdýchala, „kam asi sa v tom šírom svete podeje a obráti!“ Viac už riecť nemohla.

Jakub zase zapálil zápaľku a našiel kúsok sviečky, ktorú rozsvietil; biedna komôrka sa tým aspoň trochu osvietila.

Jakub sa díval na dievčatko a spomínal na Krystýnku v mladých dňoch. Jej k vôli a pamiatke mohol sa tomuto malému dievčatku stať dobrodincom. Umierajúca sa naň dívala, jej oči sa široko roztvorily — — — Poznala ho? Nevedel to, neprehovorila už ani slova.

*

Bolo to v lese na blízku pašienky. Nebo bolo šedasté, jasienky už odkvitly, západné vetry smietly žlté listie do potoka a na polia, kde ešte stál dom, z lepenky zbudovaný, kde teraz cudzí ľudia bývali. Ale na úpätí kopca, v tôni mocných stromov, stál malý dom, biely a vľúdny. V izbe horelo v kachliach, v izbe bolo príjemne, a žiarilo to tam z dvoch veselých detských očí. V dome vládol život a veselosť, malá Krystýnka slávila tam svoj vjazd. Sedela Jakubovi na kolene; Jakub jej nahradil otca i matku, ktorí obidvaja zmizli ako sen mizne dieťaťu i dorastlému. Jakub sídiel v rozmilom, čistom domčeku, bol to zámožný muž; matka malého dievčatka spala na hrobitove chudobných v kráľovskej Kodani.

O Jakubovi sa hovorilo, že je bohatý; mal peniaze v skrini, zlato zo zeme — a k tomu ešte malú Krystýnku.