Moja úcta a poklona!
Ja vítam vás všetkých radom…
„Ach — nuž čože môže ona
povedať nám dámam, pánom?
Veď je ani mladé mača:
nepatrná, malá, nízka“…
Povie mnohý — posmech stláča —
pohrdlivo perny stíska.
No — no páni, to súd hrubý.
Malý hrnčok chytro kypí,
v malej hlave múdré vtipy
a vo veľkej sú otruby…
Ja by som vám toho, Bože,
mnoho povedala rada,
ale otec nedovolí,
bo že som vraj ešte mladá.
Mladosť krásné jaro žitia,
ňou sa srdcia nenasýtia.
Láska spriada šťastia sväzky.
Holúbkov pár na konárku
hrkutá a milkuje sa.
Koľko šťastia, koľké blaho
dopriano im — Ó, nebesá! —
On sa krúti, obskakuje —
dvorí slušne, zas sa kloní;
ona žmurká, koketuje —
zrazu — bozkajú sa oni.
I ja by som holubičkou,
Bože dobrý, bola rada…
ale otec nedovolí,
bo že som vraj ešte mladá.
Hudba zvučí, husle, cimbal,
ani rajských hlasov tóny.
Mestom zneje: „Je bál! Je bál!“
Sála jagá, plesov shony,
Jak to milo, jak to krásne
pretancovať celým svetom…
Hudba stíchne a ples hasne…
„Ďakujem a rúčku ľúbam.
Či smiem prosiť o kadrilu?“
„Prosím vďačne“. On, očú plam
pohodí na devu milú.
Na taký bál, Bože večný,
tak bych išla rada — rada,
ale otec nedovolí,
bo že som vraj ešte mladá.
Prišiel lístok až z diaľavy
a v ňom? Boh vie, čo tam stojí.
Otec číta úsmevavo,
pohľad na mňa kradmo strojí,
hlavou nemo z ticha krúti,
záporne tak odpovedá,
list odloží — dúma — smúti:
prečítam list… Pytač! Bože!
Žiada o moju už ruku.
To novina — ale čože
budem mať z toho? len muku.
Ja by som zaň ísť zvolila,
podala mu rúčku rada.
Ach, veď otec nedovolí,
povie, že som ešte mladá.
Pred oltárom v peknom páre
mladoženích a mladucha.
Blaho lásky, šťastie žiari…
koľkej blaženosti tucha!
Ona ani anjel biely…
so závojom zbožne stojí,
a on šťastím horí celý,
že už budú večne svoji.
Zrazu im kňaz ruky sviaže…
Oni v blaženosti taji
žijú, ako Pán Boh káže,
Kedy ja mladuchou budem? —
No, to by som vedieť rada —
Otec skoro nedovolí,
povie, že som ešte mladá.
Nuž, taký je život devy,
najprv nesmie; že je mladá,
keď zostárne, niet úlevy,
čo by ju aj ako rada.
Na posmech ju mnohí majú,
keď ich núka dobrá vôľa,
že sa nemala k vydaju
zakiaľ mladá, driečna bola.
Ona plače a narieka,
neni jej to ver po vôli,
veď čo chúďa robiť mala,
keď jej otec nedovolí.
Ja by som vám ešte mnoho —
mnoho povedala rada,
povie, že som ešte mladá.
O autorovi
Ferko Urbánek
dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke…
Galéria obrázkov
Obrázok
