ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Prednášateľka vystúpi vo vkusnom maškarnom obleku, bez náličnice, túto drží v ruke a s citom recituje).

(Odloží náličnicu).

Práve som prišla z maškarného plesu. No, vravím vám, že taký maškarný ples je dačo čarovného, dačo báječného.

Človek hodí sa do dajakej maškary a baví sa nenútene, bo veď prestal byť tým, čím vlastne je, keď úkol masky, ktorú predstavuje, na seba vzal.

Hra to nadmieru zábavlivá, veselá a zaujímavá, mnohokráť však aj nebezpečná.

To demaskovanie prináša obyčajne hodnú mieru prekvapenia a celú zásobu sklamania. To však nič nerobí, to patrí ku fašiangovému bláznovstvu a človek sa z toho vyspí ako z opojenia šampaňskej šumoviny. Ostanú nám len rozpomienky, ako po peknom sne

(Zamyslí sa).

Hoj, pamätám sa na svoj prvý maškarný pies. Bolo to krásne, tak krásne, tajemné a sladké, jako tá naša prvá láska, ktorou sme sa s mojím drahým Milanom oblažovali.

(Nôti si):

Poviem vám pravdu, len z lásky k nemu išla som na maškarný ples.

Masku jeho som neznala, ani som sa o to, že bych ju zvedela, veľmi nenamáhala, bo veď svojho Milanka poznám i medzi tisícimi maskami.

Ja som mu svoju masku tiež neprezradila a tak ostaly naše masky vzájomným tajomstvom.

Ja som volila masku „Jaro.“ Inú masku som ani nemohla voliť, bo jaro je doba lásky a vo mne každé bitie srdca, každý cit, každý nerv javil lásku.

Keď som vošla do tanečnej siene, privítalo ma všestranné „Aá!“ Páčila som sa obecenstvu. Sotva stačila som sa koľkosi poobzerať, pridružil sa mi fešný námorník. Obzrela som si ho dôkladnejšie a div divúci, že som nevykríkla. Ľudia boží, to je môj Milan! Poznala som ho hneď. Nadarmo on toľko neblúznieval o mori, o Amerike, o námorníkoch. On je to, on! Iný to ani nemôže byť. Už ťa mám, vtáčku! jasala som v duši.

Bavili sme sa báječne, tak nenúteno, veselo. Tancovali sme spolu celý večer, šeptal mi sladké slová lásky, nazýval ma svojím anjelom, morskou pannou a Boh vie čím. (Ostýchave, tajuplne). Vinul ma k sebe srdečne, vrelo… hladkal a bozkával mi ruky. Ja som sa nebránila, veď som bola presvedčená, že to môj Milan. Konečne pýtal odo mňa bozk. To ma prekvapilo, bo to dosiaľ neurobil. — Čo je pravda, to je pravda, ja by som mu ho bola rada dala, ale čož keď otecko i mamička zakázali chlapcov bozkávať. Bránila som sa, čo len na oko, proti tomuto smelému nápadu. No on bozkal ma predsa medzi tancom. — „Milan!“ vykríkla som rozrušená. On sa zasmial a unášal ma v tanci ďalej do kola. Z počiatku tajil, že je on Milan, ale neskôr sa priznal a tvrdil, že on ma tiež hneď, ako som do dvorany vstúpila, poznal. Tancovali sme ďalej…

Zrazu sa dovliekol k nám starý, tlstý mních a tak si počínal, ani čo by mal akési právo na mňa… To ma dopálilo, ukázala som mu dlhý nos, pochytila svojho matróza za ruku, ušli sme mu a zabávali sme sa ďalej veselo a milo.

(Zamyslí sa).

Ach, ale táto naša veselá pesnička mala smutný koniec…

Prišla polnoc, treba bolo masky složiť.

(Zdeseno).

Ó, nebesá! To bolo hrozné prekvapenie! Povážte len! Môj fešný matróz bol úplne cudzí chlap, škaredý ako novembrová noc. Na jeho širokej, hrubej tvári mu kedysi čert hrach mlátil. Svojma kocúrovýma očima žmurkal na mňa a smial sa tak odporne, že ma až hrúza obchádzala. Div som od hanby nezhorela…

A, a čo ešte? Ten starý, tlstý mních, ktorému som dlhý nos ukázala, bol môj drahý Milan…

Čo teraz počať?

Môj otecko uznal za dobré, ztratiť sa z parády.

O tri dni neskôr videli sme môjho zbožňovateľa z maškarného plesu na rýnku v otrhanom kabáte, s vykrivenými opätkami, štragal pred sebou fúrik.

(Smutno).

A môj Milan sa tak nahneval, že ušiel za more do nového sveta. Dlho som tesknila za ním a slzami kriesila blahé spomienky zašlých dôb šťastnej lásky. Škoda Milana, bol taký milý a dobrý.

Časom som sa síce uspokojila, ale na maškarný ples som viac ísť nechcela. Nenávidela som všetky maškary.

Prešlo päť rokov, čo som maškarného plesu nevidela. Odnechcelo sa mi jeho veselosti.

Konečne som sa dala predsa len nahovoriť od priateliek a priateľov, a keď ešte i sami rodičia ma vystrájali, išla som s tým pevným predsavzatím, že ešte tento raz budem dobre veselá. Masku som si volila „Leto“. To veselé, horúce leto, plné vrelej túžby, plné žiarneho plamu. Chcela som byť toho večera takou veselou, ako opravdivé leto. Ale čo sa stalo? Sotva sme vošli do tanečnej siene, už som tam našla nešťastného matróza. Bežal oproti mne, salutoval, klaňal sa mi najväčšou zdvorilosťou. Zjav jeho ma však tak podesil, že by som bola bezmála vykríkla a najradšej by som bola zutekala domov. No, premohla som sa, ale zaumienila som si, že si ho nebudem všímať, že mu na jeho poklony, na jeho reči neodpoviem, že ho ani neobzriem. Začalo sa tancovať. Ja trnula, že ma pojme do tancu, už už som badala, ako sa chystá ku mne a závrat ma pojal od hnevu. Na šťastie predbehol ho iný a tak som išla z ruky do ruky známym tanečníkom, že jemu neušlo sa času ani príležitosti priblížiť sa ku mne. No cítila som, že ma stále sleduje, že oka so mňa nespúšťa, že všade za mnou ťahá sa jako zlý duch a nevoľno som sa cítila pri tom.

Naničhodná šepleta takto mi pokazil celý večer.

Konečne došlo to najhoršie, čoho som sa najviac obávala. On predbehol ostatných a pojal ma do tancu. V prvom okamžení chcela som mu dať koš, ale v tom mi napadlo: a jestli to nie je ten otrhaný, čo po rynku fúrik tlačí? Išla som, ale som si vymienila, že len raz do kola, vyhovárajúc sa na únavu. Sotva sme začali tancovať, radostne mi plesala duša: To nie je ten z rýnku, bo tento ľahšie tancuje, aj ináč drží, ba i jeho reč zdá sa mi inakšou. No radosť moja netrvala dlho, bo hneď na to ma oslovil; „A čo je moja pekná toho roku takou pyšnou oproti mne, veď pred piatimi rokmi sme sa veselo zabávali. Pamätáš, keď sme toho tlstého mnícha tak pekne odpravili? A teraz si takou chladnou a či pyšnou voči mne. Čo je to?“

— On je to, on! — Zaznelo mi dušou a srdce mi búšilo nepokojom, dech sa mi hrôzou tajil a ja sotva že mohla zo seba vyraziť. „Ďakujem, dosť, už nevládzem“…

„S inými vládzeš desaťkrát do kola a so mnou ani raz? To je smutné. Ruku ľúbam“, riekol a zaviedol ma na miesto. Mne ostalo náhlym rozruchom špatne. Matka to zbadala a vyviedla ma na balkon, aby som okriala na čerstvom vzduchu. Ťažoba mi prešla, ale prešla mi aj dobrá nálada. Najradšej by som bola domov išla. Sdôverila som sa s tým mame a tá nemala nič proti tomu a bolo treba ešte otca nakloniť. Išla som za ním do tretej izby, kde so známymi bavil sa pri víne kým mama so súsedou besedovala. Otec ešte nemal vôle domov. Idem plná nevôle zpät, keď zastaví mi cestu onen matros sovre mi náružive ruku a povie: „Ďalej tú komédiu nestrpím, bo milujem ťa viac, ako svoj život a keď mnou nezavrhneš, do svojho vstúpime neba“.

Ja chcela ho odsotiť od seba celou zlosťou, ale on strhne v tom masku a ja radostne zvolám: „Milan môj! Ty tu?“ A už padli sme si do objatia. Niekoľko sladkých slov a čo šťastní snúbenci predstavili sme sa milým rodičom.

(Snivo.)