ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Jednoduchá vkusne zariadená izba. V popredí na ľavo šijací stolík, na ňom váza s jasennými kvetmi, malé zrkadielko s rukoveťou a album s podobizňami. Pri stolíku sedí tmavo odená staršia dáma a vyšíva. Po malej prestávke hovorí snivo. —

(Zamyslí sa.)

Hoj, mladosť moja, krásna, zlatá mladosť, kam si sa podela? — Uletela si sťa to usmiate jaro na ružových krýdlach rannej zory v tajnú diaľavu, kde večná radosť a stále blaho prekvitá.

Minulo sa usmievavé jaro; za ním pošlo ružokveté leto plné rozkoše a slastí, plné náruživej ľúbosti a žhavých bozkov, od jichž plamu ruže do ruda zakvitaly a nastala studená, chmúrna jaseň, plná ťažkých dúm a starostí. Veru-veru stojíme na prahu jaseni.

(Vezme zrkadlo, pozerá doň a bôľne sa usmieva.)

Už to badať, že sa päťdesiatka blíži. Vlasy sú popretkávané striebristými vláknami. Oheň z očú pomaly hasne, čelo ostáva riasnaté a tu… (položí ruku na srdce) tu to kedysi bilo sladkým nepokojom ohnivou láskou, sladkými túžbami a teraz? Teraz je tu ticho — mŕtvo…

(Po malej prestávke.)

Čo je? Ty búriš znova, srdce moje?

Chceš mi azda pričariť zašlú mladosť?

(Spamätá sa.)

Ach, už viem, prečo tak slávnostne biješ. Dnes je deň veľavýznamný, deň pamätný a sviatočný pre mňa, v ktorom som zahorela láskou k nemu, v ktorom sme prvým bozkom potvrdili sľub stálej vernosti a večnej lásky…

(Vezme album, vytiahne z neho podobizeň, hovorí sladkým citom).

Ó, poď! Poď, môj milý, nechže aspoň tvoj drahý obrázok pritisnem na svoje ubolené srdce! Poď, nech zasvätím tento pamätný deň blaženou rozpomienkou šťastných chvíl našej úprimnej lásky.

(Tisne obrázok k srdcu a v sladkom opojení hovorí).

Pomaly oddiali od srdca obrázok a ľúbo povie:

Áno, ty si to, môj drahý, najmilší! To tvoje krásne modré oko tak milo a verne na mňa spočinulo a tie tvoje súmerné ústa ma storáz svojím anjelom menovaly, keď mi lásku, taj srdca tvojho vyznávaly: „Tvoj som a tvojím ostanem na veky!“

(Veselšie).

Či spomínaš, drahý, na tie blažené chvíle, ked stáli sme ruka v ruke večer pri mesiačku v kvetnom háji a srdcia naše rovnakým tempom lásky bily?

Či pamätáš, keď v sladkom objatí šoptali sme si tajuplné slová, ktoré ľúbeznejšie znely než klokotanie slávika a ústa s ústami spojily sa v lásky svätý sväz?

(Rýchlejšie).

Konečne prišiel deň, ktorý žhavým písmom v dušu sa mi vryl a ešte dnes po rokoch hreje — ba páli…

Bol prvý máj, bol lásky čas… Zem dýchala opojivou vôňou rozkoše a blaha. My kráčali spolu, tesno spolu v báječnej noci májovej tichým, vonným hájom. Ústa tvoje mlčaly, no tým hlasnejšie bilo moje srdce, v ktorom sa jakýsi sladkobôľny cit rozhostil. Môj pohľad stretol sa s tvojím a v tom stretnutí sa našich pohľadov spočívalo nadzemské blaho. Ty sovrel si ma náhle do náručia tak náruživo — vrelo, že zdalo sa mi akoby som opojená slastnou blaženosťou tratila povedomie…

Keď som precitla, ty držal si ma pevne v objatí a ústa tvoje šeptaly svätý sľub vernosti a prísahaly večnú lásku.

(Snivo recituje.)

(Tichšie.)

Bola som šťastná a blažená. No nie dlho. Do kalicha môjho blaženstva a môjho šťastia nalial krutý osud horkého blenu krušného utrpenia a ťažkého bôľu.

(Ráznejšie.)

Svetom zahrmel chýr svetovej vojny. Ohlas bubna volal mužov do krvavého boja. — Nastalo lúčenie — horké lúčenie. Ešte jedno vrelé objatie, ešte jedon horúci bozk a odišiel mi. Z diaľky mi ešte kýval ručníkom na znak posledného pozdravu. Ostala som sama so svojmi slzami, so svojím ťažkým žiaľom. Bolo tak clivo, smutno a mŕtvo bez neho…

(Malá prestávka.)

Na to prišly dni plné smútku, dni krušných myšlienok a trápnej neistoty… Modlitba moja vznášala sa nad ním čo anjel pokoja chrániaci ho pred záhubou. Konečne došiel list od neho. Radosťou zaplesalo mi srdco a ústa jasaly: „0n žije! — Je zdravý!

On žije!“

Vojna neprestala. Vraždilo sa ďalej… Záplava krvi rozlievala sa po bojišťach a mrtvé telá pokryvaly ich zem. Plač — nárek — zúfalstvo rozliehalo sa svetom a ľudia meraveli hrôzou, trápením a bôľom. Žili so dňa na deň v akomsi trápnom očakávaní.

(Živšie.)

Zasa došiel list s bojišťa. S radosťou, ktorá sa ani opísať nedá, som ho uvítala, bozkávala, na rozbúrené srdce tisla… Ale čo vidím? To nie je jeho písmo. Otvorím ho ražno.

(Zúfale.)

Všetko je ztratené!… On je mrtvý!…

(Malá prestávka — s rezignáciou.)

Utíš sa, moje krutým bôľom rozorvané srdce! Čas bolí — čas hojí. A raz, keď utíchneš večným pokojom, nebudú viac tvoje rany boleť…

(Zahľadí sa na podobizeň.)

(Bozká podobizeň položí ju do albuma a hovorí snivo.)