Zlatý fond > Diela > Sólové výstupy pre dámy


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Sólové výstupy pre dámy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 87 čitateľov

Smola

[1]

Neviem, či najde sa medzi cteným obecenstvom ešte jedna taká osoba, ktorá by toľkú smolu v živote mala, ako ja ju mám.

Ja myslím, že som sa už so smolou narodila (naivne). Hoci môj otec nebol smoliarom, ale bol učencom.

Už prvú smolu mala som hneď pri narodení, keď som prišla na svet čo dievča a nie čo chlapec, ako si to môj dobrý otec z celej duše žiadal. On chcel mať v synovi pomocníka a nástupcu vo svojom študiume.

No čas bolí, čas hojí a človek je skutočným otrokom zvyku. Môj otec tiež časom navykol na to, že má dcéru a nie syna i upokojil sa. Sotva som koľkosi odriastla a začala som dobre behať, padla som so schodov a to tak nešťastne na hlavu, že od tých čias na mne badať, že som na hlavu padlá… Či nie?

A tak som mala stále smolu, čo som začala a nezačala, čoho som sa chytila a nechytila, všade vo všetkom samá smola.

Začala som do školy chodiť a smola chodila so mnou. Do školy prišla som obyčajne vtedy, keď ostatní moji spolužiaci vychádzali z nej.

Slečna učiteľka ma za to voždy pochválila vraviac: „Ej — ej — ale to je len pilná žiačka!“ A pilnosť moju využila tak, že nechala ma do večera vo škole sedeť. No, či nie je to smola?!

Bolo to raz na jar. Idúc do školy, našla som na ceste chrústa. Ja som ho sodvihnula, aby chudiatko niekto nezašlapil, a dala som si ho do perníka. Vo škole, berúc pero z perníka, zabudla som tento zavreť a chrúst vyšiel z neho ven. Uvoľnený vzniesol sa na krýdla i veselo lietal po škole, až unavený sadol slečne učiteľke rovno na nos. Táto zkrikla a divže od ľaku zradník nedostala, vyskočila so stoličky, prevalila pri tom stôl s kadedry a všetky veci, ktoré na stolíku boly kotúlaly sa po zemi… Celá škola rozosmiala sa veselo. No ja som vyhorela, že načo také niečo do školy nosím a učenie vyrušujem.

Ako by som ja mohla za to, že sa malému chrustíkovi zapáčilo odpočinúť si práve na jej červenom nosi. Nie je to potom smola?

Pri úlohách mala som zvláštnu smolu. Ja som ani jednu úlohu nevedela začať. Moja súsedka úlohu už dohotovila a ja som ešte ani nezačala. Konečne za hrsť cukríkov dovolila mi súsedka úlohu opísať. Píšem-píšem, vlastne opisujem s celou chuťou, aby som bola hotová, kým hodina odbije. Slečne učiteľke bola moja usilovnosť nápadnou, pýta sa ma, že čo to robím, keď stále pod lavicu kukám?

Zľaknutá vstanem a rozpačite poviem: „Modlím sa.“ „Teraz? Teraz sa modlíš, keď máš úlohu písať? Či robíš oboje razom?“ pýta sa učiteľka. Ja v rozpakoch som sa vyhovárala: „Keď pán katecheta spomínal, že najlepším zákonom života je: „Modli sa a pracuj!““ „No ukáž že tú tvoja modlitebnú knihu“, riekla slečna učiteľka a v okamžení bola pri mne a našla súsedkiň sošit. No teraz mi už pripekalo, čo sa ďalej dialo, ľahko si domyslite. Nie je to smola?

Pri domácich úlohách dá sa lepšie balamútiť. V súsedstve bol študent, ktorý mi každú úlohu spravil. No aj tu som mala raz zle pochodiť, bo zabudla som jeho vypracovanie vo svojom sošite. Čo by ešte nebolo bývalo to najhoršie, keby ten blázon nebol na druhú stranu milostný veršík napísal a to na moje meno s jeho podpisom. Toto vyvolalo celú búrku proti mne a pokazilo mi pobytie v škole na celej čiare. No nebola to smola?

Od tých čias sa vo škole málo so mnou zaoberali a povedali mi, že mne škola netreba, bo že ja som už až preučená.

Otec na toto vysvedčenie ponechal ma doma a uviedol ma do svojej kancelárie, plnej kníh a zasvätil ma svojej vede a umeniu.

S ním som pracovala, experimentovala a nachodiac v tom záľubu, jeho pracovňa stala sa mi svetom.

To trvalo dosť dlho. Raz však prišiel k nám strýčko z veľmesta, statný, bohatý pán a dohováral otcovi, že ma vychováva za pravého knižného červíka odlúčeného od sveta. Povedal, že musím na každý pád do spoločnosti. Na deň narodenia jeho panej je u nich malá slávnosť, ktorej sa musím zúčastniť, že musím ísť hneď s ním. Žiadnu výhovorku neprijal. Keby aspoň otec bol tiež išiel, ale on nenávidí spoločnosti a preto ho strýko ani nevolal.

S ťažkým srdcom išla som zo svojho skromného domova do elegantného domu svojich príbuzných.

Livrejovaný sluha v bielych rukavičkách zaviedol ma na povel strýka do malej elegantnej izby, a žiadal ma, aby som tu za krátky čas dočkala, kým ma milostivej panej oznámi.

Ja som si poobzerala vkusne zariadenú izbu a zrazu zbadala som malú síce, ale samými vyberanými dielami opatrenú knižnicu. Táto zaujala hneď moju pozornosť. O, jaká radosť! V najvyššom rade žiarili zlatým písmom označení anglickí spisovatelia. Rychlo vystúpila som na stoličku a začiahla som „Miltonov Ztratený raj“, ktorý som si už dávno žiadala poznať. Knižka trčala tam pevno, že nemohla som ju vytiahnuť. Ešte raz som ňou energicky trhnula a nešťastie bolo hotové. Celá rada kníh padala na pekný písací stôl, zabila skvostný kalamár a more čiernej tinty zaplavilo nádherne vyšívanú písaciu mapu a vylialo sa na vzácny smyrnový koberec… Ja som zmeravela. Ztratený raj bol holý švindel. Všetky tieto knihy v najvyššom rade len lesklá vábivá väzba, ktorá bola z vnútra dutá a nič neobsahovala, aspoň nie to, čo vonkajškom pekného sľubovala. Ja stála nad týmto nešťastím, bez rady a bez pomoci, celá zdrtená… V tom vojde strýko. Zarazil sa nad mojou pomätenosťou a nad nehodou, ktorú som nastrojila. Ja som mu s plačom vyprávala, jako sa to stalo a on na to: „Vidíš, to pochádza ztadiaľ, že ty stále v tých knihách trčíš ani taký knižný červík. No, čo sa stalo, je staté.“

„Nedaj na sebe nie znať a poď, nech ťa predstavím tete.“

Zaviedol ma do nádhernej dvorany, kde bola teta a viacerí hostia. Ja chcela som si pospiešiť k milej tete, ale nenavyknutá na hladké parketty sklzla som sa a chcejúc sa lapiť najbližšieho stolíka, zachytila som len pokryvadlo a strhla s ním krásnu majolikovú vázu plnú bielych ruží.

Teta pokusila sa žartovať a riekla: „My predsa nie sme východniari, aby si sa nám musela tak hlboko klaňať.“ Ja horela som hanbou a koktala trhanými vetami svoju omluvu. Teta zbadala môj vnútorný rozruch a kázala mi, žeby som si sadnula. Ochotne posadila som sa na najbližšiu stolicu, ale hneď zasa som vyskočila a predsa bolo už pozde, bo sadla som na čísi cylinder a stlačila som ho na pagáč. No či to nie je už smola? S chuťou som si zaplakala…

Moja sesternica, veselá usmiata žabulienka, pribehla ku mne a usilovala sa ma upokojiť. Ja som ju prosila, žeby si pri tabuli ku mne sadla, žeby bola mojím anjelom strážcom, dávala pozor, žeby som zasa dačo múdreho nevykonala. Ona mi to prisľúbila.

Ten pán, ktorému som cylinder tak doriadila, viedol ma ku stolu. Sesternica sedela naproti mne, to ma koľkosi upokojilo. Môj sused s prava rozprával mi o rozličnom sporte a zábavách. Ja som mu iného nevedela povedať ako „oh“ a „ach“ alebo „naozaj?“ To sa mu akosi nepáčilo i prestal sa so mnou baviť.

Pri stole sa mi dosť dobre vodilo až po štvrté jedlo. Podávali vysmážané kurence so zaváraním. Jako som si kúsok brala, vytisla som tri kúsky cez kraj misy. Tieto prevalily pohárik s červeným vínom a jedon kalíšok zabily. To donieslo ma do takých rozpakov, že v pomätenosti podanú misku s kompotom som skôr pustila, než ju sused môj držal a obsah jej vylial sa na moje šaty, na súsedove nohavice, ba ešte i pri ňom sediacej dámy biele hodvábne šaty dostaly škvrnitý tyfus.

Nastal krik, smiech kolo celej tabule a ja červená hanbou, ani poľný mak, hľadela som vyjavená na sesternicu. Táto sa smiechom zrovna zachodila a keď ju smiech až na kašel dráždil, vstala a bežala z dvorany von.

Znamenitý nápad! Idem za ňou. Ako vstanem, prekotila som stolicu, čo takú ranu spravilo, že všetcia, ako na výstrel, vstali podesení. Ja som už na nič nedbala, len bežala som von. Preč — preč z tejto záhadnej návštevy domov, kde je tak milo. Ako víchor hnala som sa dolu schodami a otvorím ražno sklenené dvere. Nepozorovane narazila som na podstavec s kvetinou v majolíkovej nádobe, že za mnou to bachlo, hrčalo — trešťalo v tisícich črepoch.

No, nebola to smola? Ale na tom ešte nie je dosť. Ako taká pojašená utekám ulicou, nadbehnem nepozorovane policajtovi. Tento si myslel, že utekám s ukradnutým pokladom, zastavil ma a čo podozrivú osobu ma zadržal. Všetko moje ubezpečovanie nemohlo ho presvedčiť o mojej nevinnosti. Iné nepozbývalo jako — ó, hanba! vo sprievode policajta vrátiť sa do domu strýkovho. Tam konečne ubezpečili verného sluhu zákona, že dľa policajného pochopu som celkom nevinná.

Plná hnevu, hanby i ľútosti prišla som domov a sväto som si predsebavzala, že viac do takýchto spoločností nepôjdem. Ony pre mňa znamenajú ztratený raj.

A ten, kto má smolu vo všetkom a všade ako ja, nech sedí doma, jako ja. (Ukloní sa).



[1] Voľno dľa nemeckého zpracované.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.