ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikdy nebol môj priateľ lepšie na tom duševne i telesne, jako v roku 1895. Rastúca jeho sláva nadobudla mu ohromnej praksi a ja dopustil by sa indiskretnosti, keď by prezradil mená niektorých vznešených klientov, ktorí prekročili skromný náš prah v Bakerskej ulici.

Holmes však, jako všetci veľkí umelci, žil svojmu umeniu k vôle sebe samému: mimo prípadu vojvodu Holderneského zriedka kedy žiadal väčšiu odmenu pre svoje neocenitelné služby.

Tak pilný — alebo tak usilovný bol — že v často odoprel pomoc svoju mocnému a bohatému mužovi, keď problém nebudil jeho synpathiu, kdežto inde obetoval celé týždne najusilovnejšiemu hľadaniu niektorého stáleho klienta, keď prípad jeho mal zvláštné a dramatické okolnosti, keď vznečovaly jeho obrazotvornosť a dráždily jeho ostrovtip.

V pamätihodnom roku 1895. zaujímavá a veľmi pestrá rada prípadu zaujala jeho pozornosť. Počínal s povestným hľadaním príčin náhlej smrti kardinála Toscy — vyšetrovanie to, ktoré mu bolo naložené na výslovnú žiadosť pápeža — až k zatknutiu Vilsona povestného pestovateľa kanárikov, ktorého zatknutím odstránená bola pravá škvrna z londinského East Endu.

Hneď za týmito dvoma povestnými prípadmi nasledovaly tragédie Woodman’s Leea a veľmi temné okolnosti, zaujímavá smrť kapitáňa Petra Careye. Rozprávanie o činoch Sherlocka Holmesa nebolo by úplné, keby neobsahovalo vyličenie i tejto z cela neobyčajnej afféry.

V prvý májový týždeň priateľ môj ma tak dlho a často nenavštevoval, že som hneď túšil, že má čosi v práci.

Okolnosť, že niekoľko neotešancov prišlo v tej dobe do jeho bytu a opytovali sa o kapitáňovi Basila, prezradila mi, že Holmes pracuje pod jedným z mnohých nepravých prestrojení, ktoré skrývaly silnú osobnosť jeho.

Priateľ môj mal najmenej päť útulkov v rozličných čiastkach Londýna, v ktorých sa môhol prestrojiť.

Nevravel mi nič o svojej novej affére a nemal som vo zvyku vyzvedať sa ho. Prvá vážnejšia poznámka, ktorú mi poskytol o smere svojho hľadania, bola nadmieru neobyčajná.

Vyšiel z domu pred raňajkami a ja som si sadol k jedlu, keď on vrazil do izby s klobúkom na hlave založeným, a nesie jako nádenník pod ramenom dlhý, ozubený oštep.

„Pre milosrdenstvo Božie, Holmes,“ zvolal som. „Asnáď ste s tím nechodil po Londýne?“

„Prešiel som sa k rezníkovi a nazad.“

„K rezníkovi?“

„A vrátil som sa s výbornou náladou. O tom nemôže byť pochyby, drahý Watsone, jak dobre je pretiahnuť svoje telo pred jedením. Avšak stavil by sa, že neuhádnete, čím som sa preháňal a oháňal.“

„Nechcem sa ani pokúsiť o hádanie.“

A smial sa ešte, keď si nalieval kávu.

Keby ste bol môhol nazreť do zadnej miestnosti Allardyceovho sklepu, bol by ste videl tam mŕtvého divého brava visieť pod stromom na háku a jedného gentlemana vo vyzlečenom kabáte jak pichá do brava túto zbraň. Touto energickou osobou bol som ja, a presvedčil som sa, že ani pri najkrajnejšom napjatí sily nie som vstave, aby prebodol brava jednou ranou. Asnáď by ste sa vy o to pokúsili?“

„Za nič na svete. Avšak prečo to vy tak robíte?“

„Preto, že sa mi zdalo, že to súvisí s tajemnou afferou Woodman’s Leeovou. — Ach Hobkinse, dostal som minulej noci váš telegram a čakal som vás. Poďte a raňajkujte s nami.“

Návštevník náš bol muž neobyčajnej sily, asi tridsať ročný, oblečený v prostých šatoch, avšak príjemného držania tela, jako kto zvykol nosiť uniformu.

Poznal som v ňom zrazu Stanley Hobkinsa, mladého policajného inšpektora, ktorého budúcnosť Holmes pokladal za veľmi nádejnú, kdežto on javil zas obdiv a úctu pravého žiaka pre vedecké methody chýrného amateura.

Hobkinsovo čelo bolo zachmúrené, i sadol si a s výrazom hlbokej skľúčenosti.

„Ďakujem vám, pane. Raňajkoval som nedávno, keď som sa sem strojil. A noc som strávil v meste, lebo prišiel som ešte včera podať vám zprávu.“

„A čo mi máte sdeliť?“

„Nezdar — samý nezdar pane.“

„Neučinil ste žiadneho pokroku?“

„Žiadneho.“

„Môj Bože, musím sa k veci sám pribrať.“

„Veľmi si prajem, pane Holmese, aby ste tak urobil. Je to môj prvý väčší úkol a som už pri konci s mojim ostrovtipom. Pre smilovanie Božie sostúpte ku mne a podajte mi ruku!“

„Dobre, prichádza teraz práve vhod, že som čítal s istou pilnosťou, a to dokonca i zprávu o prevedenom vyšetrovaní. Mimochodom rečeno, čo si chcete počať s tabakovým vreckom, ktoré bolo nájdené na mieste zločinu? Nevedie ono na žiadnu stopu?“

Hobkins podíval sa prekvapene na Holmesa.

„Bolo to vrecko zavraždeného pane. Začiatočná písmena jeho bola v ňom. A vrecko je s tulenovej kože — a on je starý námorník.“

„Ale nemal žiadnej fajky?“

„Ano, pane, nemohli sme nájsť žiadnej fajky. Skutočne muž ten málo fajčil. Avšak tabák môhol mať so sebou pre svojho priateľa.“

„O tom neni pochyby. Ja jedine preto som sa o tom vyzvedal, lebo som myslel, že vrecko mi bude východom k môjmu hľadaniu. Avšak priateľ môj doktor Watson nevie nič o tej veci, a preto by sa nehneval, keďby počul ešte jeden celý postup udalosti. Opíšte nám teda hlavné veci.“

„Mám teraz niekoľko údajov kým vás obznámím s karrierou mŕtvého muža, kapitáňa Petra Careye. Narodil sa v r. 1845. — bol teda päťdesiatročný. Bol najsmelším a najšťastnejším námornikom a lovcom veľrýb. Roku 1883. velil párniku „Sea Unicorn“ z Dundee. Potom vykonal niekoľko úspešných ciest za sebou, a potom o rok — v 1884. — odišiel na odpočinok. Po tom cestoval niekoľko rokov zo zábavy, načo kúpil si malý majetôček, takzvaný „Woodman’s Lee“ blízko Forest-Rown. Tam žil ešte šesť rokov, a tam i dnes týždeň zomrel.

Muž tento bol v mnohom ohľade zvláštnym, v obyčajnom živote bol prísnym puritánom, mlčanlivým, zachmúreným človekom. Rodina jeho pozostávala z jeho ženy, z dcéry, ktorá má dvadsať rokov, a z dvoch slúžiek. Posledné sa neustále menily, lebo miesto jejich nebolo prijemným a často stávalo sa nesnesiteľným.

Náš muž sa v určitých obdobiach opíjal a keď mal „špic“, bol opravdivým diablom.

Je o ňom známé, že vyháňal ženu i dcéru, trebárs aj o polnoci a preháňal ich radom, tak, že na ich krik celá dedina sa zobudila.

Bol raz obžalovaný pre surový útok na starého notára, keď ho tento navštívil, aby mu vytýkal jeho chovanie sa.

Slovom, pane Holmes, musel by ste sa ohliadnuť ďaleko, prv, nežli by ste našiel nebezpečnejšieho muža, jako je tento Peter Carvey, a ja som počul, že mal tú samú povahu, keď velil na lodi.

Znali ho v okolnom námorníctve pod menom „Čierny Peter“, a to meno bolo mu dané nie len pre jeho silne čiernu tvár a pre barvu jeho mohutných fúzov, ale tak pre jeho letoru, ktorá bola postrachom celého jeho kruhu.

Nemusím dodávať, že ho preklínal a vyhýbal sa mu každý sused. Nepočul som ani jediného slova poľutovania nad jeho strašným koncom.

Vo zpráve o vyšetrovaní zaiste ste, pane Holmese, čítal tiež o kabine onoho muža, avšak priateľ váš asi o ňom neslyšal. Carrey vystavil si drevený domček niekoľko sto yardov od svojho domu — a volal ho kabinom — a tam spal každú noc, bola to malá miestnosť na odpočinok, šesťnásť stop dlhá a desať široká.

Kluč k nej nosil Carrey pri sebe, posteľ postielal si sám, žil v pokoji a nedovolil nikomu, aby prekročil prah. Na každej strane kabinu sú úzke okná, ktoré boly zakryté záclonami, a nikdy neboly otvárané. Jedno z okien bolo obrátené do dediny a keď tam dnu horelo svetlo v noci, ľudia ukazujúc opytovali sa, čo asi tam Čierny Peter robí.

To je to okno pane Holmese, ktoré poskytlo nám jednu z niekoľko málo opor, keď sme ho zabili pre vyšetrovanie.

Pamätujete sa iste, že istý kamenník Holter, ktorý uberal sa okolo jednej hodiny nočnej dva dni pred vraždou — z Forrestrown, zastavil sa, keď kráčal po sedliackych úsadbach a zadíval sa na svetlo uzreté medzi stromámi. Prisahal sa, že na záclone bolo jasno videť stín mužskej hlavy obrátenej stranou a že iste nebol to stín Petra Carreye, ktorého on dobre znal. Bol to stín muža podobne fúzatého, avšak muž s krátkym do predu cele druhým zježeným fúzom — jako su fúzy kapitáňa.

Tento muž to tvrdí, avšak on sám pred tým dve hodiny sedel v hospode a od cesty k oknu je tiež dosť ďaleko. Mimo toho týka sa vec pondelka a vražda spáchaná bola v stredu.

V utorok bol Peter Carrey vo svojej najchmúrnejšej nálade, a uľavoval výbuchy svojho opilstva a počínal divo jako nebezpečný dravec.

Túlal sa okolo domu, ženy ušly, keď ho počuly prichádzať. Okolo druhej hodiny nad ránom dcéra jeho, keď stála pri okne počula ryk smerom od chatrče, ale nebolo to ničím zvláštným, že Carrey jačal a kričal, keď bol opilým, a preto dcérka si toho ďalej nevšimla.

Jedna zo slúžek, keď ráno o siedmej hodine vstala, pobadala, že dvere chatrče sú otvorené, avšak hrúza, ktorú onen muž budil, bola tak veliká, že nadišlo zatým poludnie, než by sa niekto bol odvážil podívať sa, čo sa s ním stalo.

Keď pozreli do otverených dverí, naskytol sa im taký pohľad, že začali utekať do dediny s tvárami bľadými jako smrť.

O hodinu som bol ja na mieste, a ujal som sa pátrania.

Nuž, pane Holmese, vy viete že mám nervy veľmi silné. Avšak na moje slovo, že som sa celý striasol, keď som vstrčil hlavu do spomenutej siene.

Dnu to bzučalo od múch a komárov jako v harmónii a podlaha i steny vypádaly jako niekde na bitunku. Carrey menoval sienu kabinom, lebo veru bola aj kabinou dnu práve tak to vypadalo, jako by bol človek na lodi. Bolo tam klačadlo, loďná skryňa, mapy a plány, obraz lode „Sea Unicorn“ a na polici celý rad kníh so zaznačeniami lodnými — všetko na vlas tak jako by ste to našli v kabine kapitáňovom.

A v prostredu toho všetkého bol sám kapitáň. Tvár jeho bola zachmúrená jako duša zatratená k večným mukám, a veľké jeho fúzy vzpriamily sa mu pri umieraní do vyše.

Rovno do jeho širokých pŕs vrazená bola oceľová harpuna a zaryla sa ešte hlboko do drevenej steny za telom sa nachádzajúcej. Bol nabodnutý jako chrobák na špendlik.

Bol už ceľkom mrtvý, a nepochybne mrtvý bol už i v tom okamihu, keď vydal ostatný ryk vo svojej tragedii.

Znám vaše methody pane i užil som ich prv, nežby som bol dopustil, aby sa niečim pohlo, prezkúmal som bedlive pôdu von, a podlahu v sieni. Nebolo tam však žiadnych stôp.“

„Totižto tam vy ste žiadnej nevidel.“

„Ujisťujem vás pane, že tam nijakých nebolo.“

„Môj milý a dobrý Hobkins, vyšetroval som mnohé zločiny, avšak neviem o žiadnom, ktorý by bol lietajúcim tvorom spáchany.

Až dotiaľ, kým zločinec bude museť chodiť na dvoch nohách, dotiaľ musí sa javiť aspoň nejaké odtrenie nohou, alebo aspoň nejaká malá zmena, ktorú vedecký pozorovateľ musí vypátrať.

To je neuveriteľné, žeby tá krvou zašpinená sieňa neukazovala žiadnych stôp, ktoré by nám mohly pomôcť. Porozumel som však zo zprávy vyšetrovania, že ste niektoré predmety už prezrel.“

Mladý inšpektor trhal sebou pri ironických poznámkach môjho priateľa.

„Bol som ovšem pošetilým, keď som vás včaššie neprivolal, pane Holmes. Avšak čo minulo márne to teraz spomíname. Ano boly niektoré predmety v siene, ktoré zasluhovaly zvláštnej pozornosti. Jedna z ních bola harpuna, ktorou bol zločin spáchaný. Ona bola strhnuta z podstavku, ktorý bol pri stene. Druhé dva boly až dosial tam, len tretia mala prázdne miesto. Na rukoväti harpuny boly vyryté slová „Paroloď, Sea Unicom z Dundee“.

To zdalo sa svedčiť tomu, že zločin bol spáchaný v záchvate zúrivosti a že vrah chopil sa prvej zbrane, ktorá mu popadla pod ruku.

Okolnosť, že zločin spáchany bol o druhej hodine ráno, a že Peter Carrey bol predsa úplne oblečený, vzbudila domnenie, že Peter Carrey mal uhovorené dostaveníčko s vrahom, o čom svedčí i ten fakt, že na stole stála flaša rumu i dve zašpinené sklenice.“

„Áno, pokladám oba úsudky za správne,“ odvetil Holmes.

Boly tam ešte aj iné liehoviny, áno, na skrini stál džbán s brandy a s vhisky. To je ale pre nás nijak nie dôležité, lebo flaša bola plná a nebolo z nej pité.“

„Predsa ten nález má istý význam,“ odvetil Holmes. „Avšak pokračujte teraz o predmetoch, ktoré zdaly sa vám dôležitými pre vysvetlenie prípadu.“

„Na stole našlo sa oné vrecko na tabak.“

„Na ktorej strane stola?“

„Ležalo v prostriedku. Bolo s hrubej srstnatej tulenej kože, koženým remienkom sviazané; z vnútra bola na koženom jazyčku písmena P. C., a bolo v ňom za pol uncie silného loďného tabaku.“

„Výborne! Čo viac?“

Stanley Hobkins vytiahol zo svojho vrecka žltošedý zápisník. Vrchné dosky boly hrubé a ošumelé, listy boly vyblednuté.

Na prvej strane zapisaná bola začiatočná písmena J. H. N., a dátum 1883.

Holmes položil zápisník na stôl a zkúmal ho svojim zovrubným spôsobom; Hobkins a ja dívali sme sa mu cez rameno.

Na druhej strane vytlačená bola písmena C. P. R. a po tej nasledovalo niekoľko lístkov s čisliciami.

Iné záhlavie znelo „Argentína“, iné „Costarica“ a iné „San Paulo“ a po každom z ních nasledovaly stránky litier a čislíc.

„Čo o tom súdite?“ pýtal sa Holmes.

„Zdajú sa to byť značky bursovných papierov. Súdil som, že J. H. N. sú začiatočné písmeny nejakého maklera a C. P. R. že bol jeho klient.“

„Zkúste to, či sa písmeny nehodia pre označenie, Canadian Pacific Railwail?“

Stanley Hobkins zasyčal jakúsi kliatbu medzi zuby a buchol so zaťatou päsťou po nohe.

„Jaký som to bol hlupák!“ zvolal. Veru je tomu tak jako hovoríte. Potom J. H. N. sú jediné iniciálky, ktoré máme ešte rozriešiť. Zkúmal som staré značky burzové a ne našiel som v roku 1883. ani medzi maklermi ani v burse samej, ani mimo nej žiadneho, ktorému by meno zodpovedalo týmto iniciálkam. A predsa cítim, že je to najdôležitejší klúč k záhade. Pripustíte zaiste pane Holmes, že je možné že tieto iniciálky značia druhú osobu, ktorá bola pritomná, inými slovmi vraha. Súdim tiež, že túžba nazrieť do značiek tak velikého množstva cenných papierov mohla by nám aspoň pre prvú dobu vysvetliť jak tak pohnutky zločinu.“

Tvár Sherlock Holmesová ukazovala, že bol úplne napätý novým vyvojom veci.

„Musím pripustiť oboje mienenie,“ pravil. „Uznávam, že tento zápisník, ktorý nebol vo vyšetrovaní dosiaľ upotrebený, mení niektoré názory, ktoré som si o veci utvoril. Došiel som k istej mienke o zločinu k istej theorii, do ktorej sa mi tento zápísník nehodí. Snažil ste sa vyhľadať niektoré z cenných papierov, tam uvedených?“

„Dotazy činia sa u banky, avšak obávam sa, že úplný soznam majiteľov juhoamerických papierov nachodí sa v južnej Amerike, a že uplynie niekoľko týždňov, kým budeme môcť stopovať, kdo bral na ních podiel.“

Holmes zkúmal dosku zápisníka svojim zväčšujúcim sklom.

„Skutočne jest tu nejaká škvrna.“

„Áno pane, je to škvrna z krvi. Povedal som vám, že som našiel zápisník na dlážke.“

„Bola krvavá škvrna na zápisníku hore alebo dolu?“

„Bola na strane obrátenej k dlážke.“

„To dokazuje, že zápisník padol na zem po spáchanom zločine.“

„Zaiste pane Holmes. Rozmýšľal som o tejto veci, rozsúdil som, že zápisník ztratil vrah pri jeho rýchlom úteku. Ležal blízko dverí.“

„Súdim, že žiaden z cenných tých papierov nebol nájdený v majetku mŕtvého?“

„Nebol.“

„Máte dôvody predpokladať krádež?“

„Nie, pane Holmes. V izbe, jak sa zdá, nebolo na nič siahnuté.“

„Môj Bože, to skutočne veľmi zaujímavý prípad. Bol tam nájdený aj nôž?“

„Áno, nôž, ale bol ešte v pošve. Ležal u nôh mrtvého. Pani Carreyová poznala v ňom majetok mužov.“

Holmes zamyslel sa na chviľu.

„Dobre,“ riekol na konec. „Myslím, že musím predsa isť s vami, aby sa na všetko podíval.“

Hobkins vykrikol od radosti.

„Ďakujem vám pane. Padá mi tým kameň so srdca.“

Holmes pohrozil inšpektorovi vyčítave prstom.

„Pred týždňom bol by to býval pre mňa snadnejší úkoľ,“ pravil. „Avšak i táto moja návšteva nebude úplne bez prospechu. Watsone, môžete-li si odtrhnúť trochu volného času, bol by som rád, keby ste ma odprevadili. Chcete-li jednať povoz Hobkinse, prejdeme do Forrestrown za štvrť hodiny.“

*

Vystúpili sme na malej bočnej stanici a šli sme niekoľko miľ pri šíroko-daleko rozliehajúcich sa lesoch, ktoré boly kedysi čiastkou obrovskej lesnej divočiny, ktorá tak dlho bola zadržovala Sasov už do zeme vpadavšich. Za šesťdesiat rokov „weald“ bašťou Britanie.

Veľká jeho časť bola vyťatá, lebo tu boly prvé hruty zeme a stromy boly vyťaté, aby topily železnú rúdu. Terajšie bohatšie ložiská na severnej čiastke strhly na seba tento sbor priemyslový a teraz nič iného nepripomína ruch minulostí, jako zpustošené hory a veliké jamy.

Na vyrubanisku, na zelenom svahu pahorka stál dlhý, úzky kamenný dom, pristupný len kľukatým chodníkom vinucím sa poľom.

Blízko ku hradskej, obklopený z troch strán hustínou, stál malý domček, ktorého dvere a jedno okno viedly smerom k nám.

To bolo javište vraždy.

Stanley Hobkins viedol nás najprv k velikému domu, kde predstavil nás zdesenej šedovlasitej žene, vdove zavraždeného, ktorej vyziabla tvár s hlbokými vrázkami a s plachým výrazom hrúzy v zardelých očiach hovorila o rokoch utrpenia a krutého jednania, jaké musela znášať.

S ňou bola jej dcéra bledé krásnovlasé dievča, jej oči hladely nedôverčive na nás, keď nám hovorila, že je rada, že otec ich je mŕtvy, a že žehná tú ruku, ktorá ho preklala.

Bola to hrozná domácnosť, ktorú si bol Peter Carrey spôsobil, a pocítili sme úľavu, keď sme sa octli na svetle slnečnom, a keď sme kráčali po chodníku, ktorý bol vyšliapaný nohama umretého muža.

Vedlajší domček bol jeden z najjednoduchejších bydliskov, s drevenými stenami, jednoduchou strechou s jedným oknom vedľa dverí s druhým naproti v stene.

Stanley Hobkins vytiahol z vrecka kľúč a chcel otvoriť dvere — keď tu náhle upustil od svojho umysľu s výrazom zvlášťného prekvapenia v tvárí.

„Niekto sa pokúsil do týchto dverí!“ riekol.

O tom nemohlo byť pochyby.

Drevo dverí bolo rozrezané nožom, a vrez odhaľoval belosť dreva, jakoby to učinené bolo len pred okamihom.

Holmes prezkúmal okno.

„Niekto pokúsil sa vnísť aj oknom. Nech bol kdokoľvek jeho úmyseľ bol dostať sa dnu. Zajiste to bol nejaký zlodej.“

„Je to veľmi neobyčajná vec,“ riekol inšpektor.

„Odprisahal by, že tieto znaky včera večer ešte neboly.“

Snáď to urobili niektoré zvedavé osoby z dediny?“ namietol som.

„To je nie veľmi pravdepodobné, máloktorý z ních by sa bol odvážil, vstúpiť vôbec nohou na tieto pozemky, tým menej ešte, aby si vynútil vchod do „kabinu“. Čo súdite o tom, pane Holmes?“

„Súdim, že nám šťastie veľmi praje.“

„Myslíte si, že sa tá osoba ešte vráti?“

„To, veľmi pravdepodobné. Prišla asi v tom domnení, že sú dvere otvorené. Pokúsila sa odstrániť zámok ostrím veľmi malého noža. Nemohla to docieliť. Čo učiní teda asi?“

„Príde v nasledujúcu noc s príhodnejším nástrojom.“

„Aj ja tak mienim. Našou velikou chybou by bolo, keby sme tu neboli, aby sme ho privítali. Zatým však dovoľte, aby si prehliadnul „kabin“ zovňutra.“

Stopy tragedie boly už odstranené, avšak zariadenie izby ostalo tak, jako bolo v noci, keď bol spáchaný zločin.

Holmes za dve hodiny s tou najväčšou pozornosťou zkúmal predmet za predmetom, avšak jeho tvár jasno javila, že jeho pátranie je bezvýsledné.

Len raz prerušil svoju prehliadku.

„Sňal ste niečo s tejto police, Hobkinse?“

„Nie, nič.“

„Niečo bolo odtialto vziate. Na tomto mieste police je menej prachu jako inde. Možno že tu ležala kniha, alebo krabica. Dobre, viac nič nemôžem učiniť. Prejdeme sa teraz v týchto krásnych lesoch, Watsone, a obetujeme niekoľko hodín vtákom a kvetom. Tu sa zas stretneme, Hobkinse, a uvidíme či sa stykneme v bližšom čase s gentlemanom, ktorý tu minulej noci bol na návšteve.“

Bolo jedenásť hodín, keď sme si ľahli spať.

Hobkins chcel, aby sme nechali dvere otvorené ale Holmes súdil, že by to vzbudilo podozrenie u neznámeho votrelca.

Zámok bol celkom jednoduchý, bolo treba použiť len silného noža, aby bol odstránený.

Holmes radil, aby sme čakali niekde blízko domu, v huštine, ktorá obklopovala druhé bočné okno.

Týmto spôsobom boli by sme stopovali nášho muža, keďby zažal svetlo, a mohli by sme tak poznať účeľ jeho vytrvalých nočných návštev.

Bolo to dlhé a núdne čakanie, a predsa bolo spojené s napnutím a chvením, jaké pociti lovec, keď leží u prameňa a čaká na žižnivú zver.

Jaký divoký tvor to mal byť, ktorý mal sa vyplaziť na nás z temnoty?

Bol to strašný tiger zločinu, ktorý mohol byť premožený len tuhým bojom, alebo bol to len plazuci sa šakal, ktorý je nebezpečný len slabým a bezzbranným?

V najväčšom tichu utúlili sme sa medzi krovinamí, čakajúc čo bude.

Zprvu len kroky niekoľko opozdených dedinčanov alebo zvuk hlasov z dediny krátil nám naše bdenie.

Avšak jedno z týchto vyrušení, po druhom utichovalo a konečne zavládlo okolo nás ticho, mimo bitia hodín na ďalekej kostolnej veži, ktoré vyprávalo nám o tom, jako postupuje noc, a mimo šelestu jemných dážďových kropajov, ktoré dopadaly medzi listím tvoriacim klenutie nad nami.

Odbilo poltretej, nadišla najtemnejšia hodina, ktorá predchádza brieždenia, keď razom všetci sme sebou trhli. Ľahké ale predsa ostré tresknutie sa ozvalo od dvierok plotu.

Niekto stúpil na chodník.

Zas nastalo ticho, a už som sa počal obávať, že sme boli nadarmo poplašení, keď bolo očuť na druhej strane skryše statný krok, a hneď na to škripot a cvengot kovu.

Otázny muž sa akiste pokúsil, aby ulomil zámok.

Tento raz bol obratnejší, alebo nástroj mal lepší, lebo hneď na to bolo očuť prasknutie záskoku.

Potom sme očuli zažať zápaľku, a za tým stále svetlo naplnilo vňutrajšok domčoku.

Naše zraky sa upieraly cez sačkovanú záclonu na dej v nútri. Noční návštevnik bol mladý muž, slabý a chudý, s čiernym fúzom, ktorý zvyšoval smrtelnú bledosť jeho tvári.

Ešte mu neminulo dvadsať rokov. Ešte som nevidel ľudskú bytnosť, ktorá by tak bola zachvátená žalostným strachom, lebo jeho zuby zrejme hrkotaly zdesením, a mladík chvel sa na všetkých údoch. Oblečený bol jako gentleman v norfolkskom kabáte a na hlave mal súkennú čiapku. Pozorovali sme ho, jako pozerá dookola s vydesenýma očima.

Potom položil ohorek sviečky na stôl a zmizol nám z očí, uchýliac sa do jednoho kúta.

Vrátil sa s veľkou knihou, jednou z tých veľkých knih so záznamami lodnými, ktoré boly poukladané na polici. Oprel sa o stôl, a rýchle prevracal listy knihy, až došiel k miestu, ktoré hľadal. Potom s hnevlivým posunkom zaťatej ruky zavrel knihu, postavil ju opäť do rohu a zahasil sviecu.

Sotvá, že sa obrátil, aby opustil domec, už ho Holmesova ruka chytila za limec, a ja očul som jeho zdesený výkrik, keď videl, že je chytený.

Sviečku sme zase zažali, a videli sme našého biedneho väzňa, jako sa chveje a trasie v ruke detektiva. Klesnul smerom k nízkej loďnej skrini a díval sa malomocne z jedného na druhého.

„A teraz, môj roztomilý chlapák,“ riekol Hobkins, „kto ste, a čo ste tu chcel?“

Muž trhnul sebou a pozrel na nás, snažiac sa všemožne, aby sa ovládal.

„Ste detektívi?“ riekol. „Myslíte zaiste, že som vo spojení so smrťou kapitáňa Petra Carreya. Uisťujem vás, že som nevinný.“

„To uvidíme,“ odvrknul Hobkins. „Predo všetkým ale, jako sa voláte?“

„Ján Hopley Neligan.“

Povšimnul som si, jako Holmes a Hobkins vymenili rýchle pohľady.

„Čo ste tu robili?“

„Môžem hovoriť dôverne?“

„Na každý pád!“

„Prečo by vám to teda mal rieknuť?“

„Až nebudete hovoriť, povedie sa vám až veľmi zle.“

Mladik trhnul sebou.

„Teda vám to poviem,“ pravil, „prečo by to aj mal tajiť. Ovšem neni mi milé, keď si pomyslím, že ten starý škándal zas oživne. Počuli ste niekedy o Dawsonovi a Neliganovi?“

Vyčital som z Hobkinsovej tvári, že o nich nikdy neočul, ale u Holmesa vzbudený bol zrejme veľký záujem.

„Mienite zaiste bankára v západnej Anglii?“ pravil. „Tí urobili millionový úpadok, zničili polovic rodín cornwallského grófstva a Neligan zmiznul.“

„Áno, a Neligan bol mojim otcom.“

Konečne teda zvedeli sme niečo positivného, však predsa zbývalo ešte vyplniť veľkú medzeru medzi uprchlým bankárom a medzi kapitáňom Petrom Carreyom, pripychnutým ku stene vlastným bodákom. Počúvali sme všetci napjate mladikové slová.

„Hlavne môj otec bol účastným. Dawson už prv vystúpil z obchodu. Ja som mal ešte len desať rokov, ale som bol dosť dospelým, aby pocítil haňbu a zdesenie takého úpadku. Hovorilo sa neustále, že môj otec odcudzil všetky cudzé cenné papiere a utiekol. To nebola pravda. Domnieval sa, že až mu doprajú času, speňažiť všetky náležite, a že všetko zas dobre ukončí a veritelia budú úplne vyplatení.

Môj otec vyplával na malej svojej yachte do Norvegska, málo pred tým, jako bol vydaný na neho zatykač. Dobre sa pamätujem na poslednú noc, keď sa lúčil s mojou matkou. Zanechal soznam papierov, ktoré vzal so sebou, a prisahal nám, že sa zas vráti, až bude jeho česť čistá, a že nikto, kto mu veril, škody neutrpí.

Bohužiaľ! Neočuli sme o ňom ani slova. Yachtom aj on úplne zmizol. Verili sme, aj ja aj matka, že cenné papiere, ktoré vzal so sebou, spočívajú na dne mora. Mali sme však oddaného priateľa, ktorý sa tiež zaoberal obchodnými záležitosťami, a tento zistil v krátkom čase, že papiere, ktoré môj otec odviezol, objavily sa znovu na londýnskom trhu.

Môžete si predstaviť náš úžas. Strávil som celé mesiace, aby prišiel na stopu týchto papierov, konečne po mnohých pochybnostiach a nesnádzach som objavil, že pôvodný predávač ich bol kapitáň Peter Carrey, majiteľ tohoto domku.

Ovšem, vzal som sa pátrať po živote tohoto muža. Dozvedel som sa, že velil loďou veľrybolovcov, ktorá vracala sa z polárnych krajín práve v tú dobu, keď môj otec odplával do Norvégska. Podzim onoho roku bol búrlivý a jedno za druhým rýchle nasledovaly prudké južné vetry. Yachta môjho otca bola snáď zahnaná na sever a stretla sa tam bezpochyby s loďou kapitáňa Carreya.

Až bolo tomu tak, čo sa stalo s mojim otcom?

V každom prípade, keby bol môhol dokázať z vyočutia Petra Carreya, jako sa dostaly tieto papiere na trh, bolo by bývalo dôkazom, že môj otec ich nepredal, a že nemal na zreteli osobný zisk, keď ich vzal so sebou.

Prišiel som do Sussexu v tom úmysli, že sa tu stretnem s kapitáňom, a práve v tej dobe sa stala strašlivá jeho smrť. Vo zpráve a vyšetrovaní čítal som opis jeho kabiny, a bolo spomunuté aj to, že staré knihy loďných záznamov jeho parníka sú tam opatrené.

Napadlo mi, že keby môhol vedeť, čo sa prihodilo v auguste roku 1883. na palube Sea Unicornu, môhol by rozriešiť tajemstvo otcovej smrti.

Pokúsil som minulej sa noci dostať ku týmto knihám, avšak neodvážil som sa dvere otvoriť.

Dnes v noci opakoval som pokus s úspechom. Avšak zbadal som, že listy, týkajúce sa onoho mesiaca, sú z knihy vytrhnuté. A v tom okamihu ste sa ma zmocnili vy.“

„To je všetko?“ tázal sa Hobkins.

„Áno, všetko.“

Mladík, keď to povedal, sklopil oči.

„Nemáte už nič iného rieknuť?“

Neligan váhal.

„Už nič.“

„Nebol ste tu aj pred minulou nocou?“

„Nie.“

„Jako teda vysvetlíte toto?“ zvolal Hobkins, uvidiac zradný zápisnik s inicialkami našeho väžňa na prvej strane a s krvavou škvrnou na obálke.

Biedny mladík bol na dobre zlomený. Tvár si skryl do dlaní a celý sa chvel.

„Kde ste to našli?“ zaúpil.

„Ja sám neviem… Myslel som, že zápisnik som ztratil v hoteli.“

„Už dosť,“ riekol prísne Hobkins. „Všetko, čo ešte chcete povedať, poviete pred súdom. Teraz pôjdete so mňou na policajnú strážnicu. Vám, pane Holmes, jako i vašemu priateľu som veľmi povďačný za to, že ste mi boli nápomocní. Jako sa teraz dokázalo, vaša prítomnosť bolo zbytočná, a bol by som toto všetko vykonal úspešne aj bez Vás; zato však ale som vám veľmi povďačným. V hôteli Brambletyci som dal reservovať izbu pre vás, a tak teraz môžeme spolu isť do dediny.“

*

„Nuž, Watsone, čože súdite o tom?“ pýtal sa Holmes, keď sme sa nasledujúceho rána vracali.

„Vidím, že ste nie spokojným.“

„O, áno, milý Watson, som úplne spokojný. Zároveň ale Hobkinsová methoda mi nijak nezodpovedá. Sklamal som sa v ňom. Viac som od neho očakával. Človek má mať na zreteli vždy ešte aj iné možné alternatívy a počítať s ními. To je prvé pravidlo každého vyšetrovania zločinu.“

„A tu by jaká mohla byť tá druhá možnosť?“

„Druhá možnosť je tá stopa, ktorú som ja sledoval. Snáď nepovedie k ničomu. Nemôžem to povedať. Avšak sledovať ju budem až do konca.“

V Bakerskej ulici čakalo na Holmesa niekoľko dopisov. Chopil sa jednoho z ních, otvoril ho a viťazoslávne sa zasmial.

„Výtečne, Watsone! Druhá možnosť sa vyviňuje. Máte formuláre na depeše? Napíšte pre mňa dve depeše:

Summer, lraní agent

Ractliff, Higway.

Pošlite troch mužov, aby zajtra ráno tu boli.

Basil.

To je moje meno pre oné vrstvy. Tu hľa telegramm druhý:

Inšpektor Stanley Hobkins.

Príjďte po raňajkách o 9.30. Dôležité! Telegrafujte, až nemôžete prijsť.

Sherlock Holmes,

Brixton Lord-Street, 46.

Tento diabolský prípad, Watsone, štval ma celých desať dní. Týmto ho úplne vylučujem z mojej mysli a dúfam, že zajtra počujeme o ňom ostatný raz.“

Presne v označenú hodinu prišiel inšpektor, Stanley Hobkins, sadli sme si spolu k znamenitým raňajkám, pripraveným pani Hudsonovou.

Mladý detektív bol v najvýtečnejšej nálade nad svojim úspechom.

„Vy naozaj myslíte, že vaše riešenie je správné?“ pýtal sa Holmes.

„Neviem si ani len predstaviť lepšie odhaleného prípadu.“

„Vaše uzatváranie nevidí sa byť úplne presvedčujúce.“

„Prekvapujete ma, pane Holmes. Čože by sa mohlo ešte viac žiadať?“

„Súhlasi vaše vysvetlenie so všetkými okolnostiami?“

„Zaiste. Mladý Neligan prišiel v samý deň zločinu do Brambletye Hôtelu. Prišiel pod tou zámienkou, že sa súčastní mäčových hier. Izbu mal v prizemí, a mohol ju opustiť vtedy kedy chcel. V otáznej noci odobral sa ku ville Carreyovej, videl ho doma, pohádal sa s ním a zabil ho bodákom.

Potom naľakajúc sa toho, čo urobil, utieknul z chyže, ztratil zápisnik, ktorý tým cieľom doniesol sebou, aby sa Petra Carreya vyzpytoval o oných rôznych papieroch. Snáď ste si povšimli, že niektoré z nich boly označené podčiarknutím? Tieto papiere prišly do obchodu na londýnskom trhu. Ostatnie bezpochyby ostaly v majetku Carreyovom, a mladý Neligan dľa svojho vlastného soznania, snažil sa ich nájsť, aby uspokojil veriteľov svojho otca.

Po svojom úteku neodvážil sa viac priblížiť k domku; konečne sa len predsa k tomu odhodlal, poneváč nútne potreboval oné informácie. Však je to všetko jednoduché a jasné.“

Holmes sa usmial a kyvnul hlavou.

„Vec zdá sa mať jeden háčik, totižto ten, je v svojej podstate nemožnou. Či ste sa pokúsili niektoré telo prebodnuť bodákom. Nie. Drahý pane, musíte venovať pozornosti týmto podrobnostiam. Môj priateľ, Watson, by vám mohol povedať, že celé ráno som strávil takýmto cvikom. Neni to snadná vec, tu ale rana takou prudkosťou bola zadaná, že hrot zbrane zaryl sa hlboko ešte aj do steny. Myslíte, že tento chudokrevný mladík bol by schopný tak strašlivého útoku, a že on je tým mužom, ktorý by sa bol dal častovať od Čierneho Petra rumom až do pozdnej noci? Bol to jeho profil, ktorý bolo videť na záclone predtým za dva večere? Nie, nie, Hobkinse, je to druhá a o mnoho strašlivejšia osoba, ktorú ešte musime hľadať.“

Tvár detektiva vážnela čím ďalej tým viac, kým hovoril Holmes.

Jeho nádeje a ctižiadosť vinuly sa kolom neho jedna sa druhou. Nechcel ale upustiť od svojho náhľadu bez zápasu.

„Nemôžete popierať, pane Holmes, že Neligan bol otáznej noci pritomný. Dôkazom toho je zápisník. Súdim, že mám dosť dôkazov, aby porotu uspokojil, keď by ste aj vedel v nich spôsobiť medzeru. Krátko, pane Holmes, ja mám svojho muža v ruke. A vy kde máte vašho strašného pachateľa?“

„Myslím, že ide práve schodami,“ riekol Holmes s rozmarom. „Bude dobre, Watsone, keď budete mať revolver pri ruke.“

Holmes vstal a položil popisaný papier na vedľajší stolik. Vonku ozvaly sa drsné hlasy a v tom aj pani Hudsonova otvorila dvere, aby oznámila, že traja chlapi dopytujú sa po kapitánovi Basilovi.

„Pustite ich sem jedného za druhým,“ riekol Holmes.

Prvý, ktorý vstúpil, bol mladý muž so zarudlými licami a bielymi bakombartami.

Holmes vyňal z vrecka jakýsi dopis.

„Jako sa voláte?“ pýtal sa.

„Jakub Lancaster.“

„Ľutujem, Lancastre, ale posádka je už úplná. Tu máte sovereignu za vaše ustávanie. Vojdite do tejto bočnej izby a počkajte tam niekoľko minút.“

Druhý chlap bol priamej a vychudlej postavy s riedkymi vlasmi a žltými licami.

Volal sa Hugo Pattlins. Dostalo sa podobne aj jemu odvrhnutia a pol sovereignu, a rozkaz, aby čakal.

Tretí uchádzač bol pozoruhodného zjavu. Divoká, buldoggovi podobná tvár; obrubená bola spústou vlás a fúzov, a dve temné, vyzývavé oči svietily z pod hustého, scuchaného, vyčnievajúceho obočia.

Keď sa pozdravil, postavil sa po spôsobe námornikov, točiac čiapkou v ruke.

„Jako je vaše meno?“ pýtal sa Holmes.

„Patrick Cayrns.“

„Ste harpunik?“

„Áno, pane. Mám šesťadvadsať výprav za sebou.“

„Ak sa nemýlim, ste z Dundee.“

„Áno, pane.“

„Ste hotový odisť s výzkumnou ľodou?“

„Áno, pane.“

„A plat — jaký?“

„Osem funtov mesačne.“

„A môžte hneď odisť?“

„Okamžite.“

„Máte svoje rozkazy?“

„Áno, pane.“

Vyňal pomačkané a pokrčené papiere z vrecka.

Holmes ich obzrel, a vrátil mu ich.

„Ste skutočne muž, jakého potrebujem,“ riekol: „Tam, hľa, na stolíku je smluva. Až ju podpíšete, celá vec je odbavená.“

Námornik obzrel sa po izbe a vzal pero.

„Tu mám podpísať?“ opýtal sa nahnúc nad stolikom.

Holmes nahnul sa cez jeho rameno, a rýchlo ovinul obe svoje ruky okolo jeho hrdla.

„Tak je to dobre,“ riekol.

Očul som zarinčať oceľ, a rýk jakoby vzteklého psa.

V najbližšom okamihu váľal sa námornik a Holmes spolu na zemi.

Námornik mal takú obrovskú silu, že vzdor putám, ktoré mu Holmes obratne nastrčil na ruky, bol by ho ovládal, keby sme mu ja a Hobkins neboli prispeli k pomoci. Len keď som námornikovi nasadil na sluchu hlaveň revolvera, pochopil, že každý odpor je márny.

Sviazali sme mu ešte aj nohy povrazom, len potom sme vstali ukonaní z javišťa zápasu.

Musím sa skutočne omluviť, Hobkins,“ riekol Holmes, „lebo nám škvarenina zaiste ochladla. Ale ostatok raňajok strovite iste s väčšou chuťou, keď si pomyslíte, že ste svoj prípad tak úspešne zakončil.“

Hobkins nemohol prerieknuť ani slova od udivenia.

„Neviem, čo mám povedať, pane Holmes,“ vyrazil konečne zo seba, súc celý zardelý v tvári.

„Myslím však, že som od počiatku vyvádzal len bláznostvá. Viem teraz, že som nemal nikdy zabudnúť, že ja som žiakom a vy ste majstrom. Len teraz vidím, čo ste vykonal, avšak neviem, jako ste to vykonal, a čo to znamená.“

„Dobre, dobre,“ riekol Holmes v dobrej nálade. „Všetci sa učíme zo zkúsenosti, a nech je toto vaším poučením, že nikdy nemáte puštať zo zreteľu aj druhej možnosti. Tak ste sa zahliadol do mladého Neligana, že vám nezbývalo myšlienok pre Cayrnsa, skutočného vraha Carreyovho.“

Drsný hlas námornika zamiešal sa do nášho rozhovoru.

„Sem sa podivajte, majstre,“ riekol, „nesťažujem si, že ste takto so mnou jednali, chcem však, aby boly veci nazvané pravým svojim menom. Vy hovoríte, že som zavraždil Petra Carreya. Ja ale hovorím, že som zabil Petra Carreya. V tom je celý rozdiel. Možné, že neveríte, čo vravím. Možné, že si myslíte, že vás chcem viesť za nosom.“

„Na žiaden pád,“ riekol Holmes. „Hovorte, čo nám chcete povedať.“

„Hneď vám to poviem, a prisahám na Boha, že každé slovo bude pravda. Znal som Čierneho Petra, a keď on vytiahol svoj nôž, ja prebodnul som ho harpúnou, lebo som vedel, že lebo on, alebo ja, ostaneme na mieste. Tak on zomrel. Vy to môžete nazvať vraždou. Jedno je, či mám prv zomreť s povrazom na hrdle, alebo som mal umreť, majúc v srdci nôž Čierneho Petra.“

„Ale jako ste tu prišiel?“ tázal sa Holmes.

„Rozpoviem vám to od začiatku. Ale ma nechajte aspoň tak si sadnuť, aby mohol snadne rozprávať. Prihodilo sa to v roku 1883. a to v mesiaci auguste. Peter Carrey bol veliteľom lodi „Sea Unicorn“ a ja som bol harpunikom. Dostali sme sa práve von z ľadu, vracajúc sa domov, a majúc všetky vetry proti sebe — už týždeň vial južný vietor — keď sme narazili na malú ľodku, ktorá bola zahnaná na sever. Bol na nej jediný muž, náš krajan. Posádka tejto lodi sa obávala, že sa loď ztroskotá, a vypravila sa na norvégske pobrežie. Myslím, že všetci zahynuli. My sme muža prijali na palubu, on a kapitáň mali potom dlhý rozhovor v kajute. Celý náklad, ktorý sme vzali s ním z jeho lodi na palubu, pozostával jedine z cínovej schránky. Čo viem, o mene tohto muža nebolo nikdy spomienky.

Na druhú noc zmiznul, jako by ho ani nebolo bývalo. Bolo vyhlásené, že v búrlivom počasí buď bol vlnami do mora strhnutý, alebo že sám z paluby spadol. Jediný muž vedel, čo sa s ním stalo. A to som bol ja — poneváč vlastnýma očima som videl kapitána, ako ho chytil za nohy, a jako ho v tmavej noci shodil cez zábradlia, prv než sme spatrili maják shetlandských ostrovov.

Ponechal som túto príhodu u seba, a čakal som, čo sa z toho vykľuje. Keď sme sa vrátili do Škotska, príhoda bolo snadno utajená a nikto sa nás po ničom nepýtal. Nejaký cudzinec náhodou zahynul, a nikomu na tom nezáležalo, aby túto vec vyšetril.

V krátkom čase sa Peter Carrey zriekol námornickeho povolania a dlho to trvalo, kým som mohol vypátrať, že kde sa nechodí. Tušil som, že svoj čin spáchal k vôli tomu, čo bolo v schránke, a že mohol by mi vyplatiť odmenu za moje mlčanie.

Vypátral som konečne pomocou plavca, ktorý sa stretol s nim v Londýne, že kde sa zdržuje; vypravil som sa k nemu, aby niečo z neho vymačkal. Prvú noc bol dosť rozumným, a naklonný bol mi dať toľko, čo by ma zbavilo námornickej služby na celý život. Dohodli sme sa, že za dva dni určím, koľko mi má dať.

Keď som poznove prišiel, našiel som ho, jako obyčajne opitého a zlej nálady. Sadli sme si k stolu, pili sme, a čím sme viac pili, tým menej sa mi ľúbil výraz jeho tvári. Zbadal som otáznu harpunu na stene, a hneď som si pomyslel, že ju prv upotrebím, jako sám budem prebodnutý.

A skutočne, konečne on sa oboril na mňa, hrešil a preklínal ma, vraždychtivosť svietila mu z očí a vytiahol veľký nôž. Nemal času ho vytiahnuť z pošvy a už bola harpuna v ňom.

Nebesá, jaký rýk vyrazil zo seba, a jeho tvár stále vidím vo sne! Stál som tam, krv jeho striekala okolo mňa, čakal som chvíľu; avšak všade bolo ticho, a znovu som nabral odvahy. Ohliadol som sa a na polici zbadal som cínovú schránku. Zaiste som mal toľko práva na ňu, jako Peter Carrey, vzal som ju teda sebou a opustil som domec. Vo svojom bláznovstve zabudnul som si tam svoj meštek na tabák.

Teraz vám rozpoviem najpodivnejšiu časť celéj historii. Len toľko čo som vybehnul z domku, očul som niekoho prichodiť, skryl som sa teda v kroví. Jakýsi muž priblížil sa k domku, vrušil do neho, vykriknul, jakoby videl strašidlo a vybehol z neho tak rýchle, jako len mohol a bežal až zmiznul. Kto to bol a čo chcel, neviem.

Ja ale šiel som desať míl (anglických) peší, v Tunbridgu Walsu sadol som do vlaku, a tak som došiel do Londýna, bez toho žeby bol mal kto o tom tušenia.

Keď som prezkúmal obsah schránky, videl som, že tam nebolo peňazí, ale len papiere, ktoré som neodvážil predať. Pozbavený svojej pripadnej podpory od Čierneho Petra, prišiel som do Londýna bez jediného shillinga. Nezbývalo mi nič iné, len chytiť sa zase svojho povolania. Čítal som inseraty, hľadajúce harpunikov pri vysokom plate, odobral som sa k lodním agentom, a ti ma poslali sem.

To je všetko, čo viem, a opakujem, že jestli som aj zabil Čierneho Petra, mali by mi zaďakovať, lebo tak usporili aspoň náklad na konopný povraz.“

„To je veru jasne vylíčené,“ riekol Holmes, vstanúc a zapaľujúc si fajku. „Myslim, Hobkins, žeby ste nemal ztratiť času, ale by ste mal svojho väzňa dopraviť na bezpečné miesto. Táto izba nezodpovedá žalárnej komôrke a pán Patrick Cayrns zaberá príliš veľkú časť nášho koberca.“

„Pane Holmes,“ riekol Hobkins, ani neviem, jako vám vyjaviť svoju povdačnosť. Avšak ešte ani teraz neviem, jako ste docielil tohto výsledku.“

„Jedine tak, že som mal šťastie, a od začiatku som nasledoval pravú stopu. Je možné, že keby bol vedel o tomto zápisníku, bol by snáď viedol moje myšlienky iným smerom. Prekvapujúca sila, obratnosť pri zachádzaní s harpunou, rum, mešec na tabak z tuleňovej kože — to všetko ukazovalo na námornika, a to na námorníka, ktorý lovieva veľryby.

Bol som toho presvedčenia, že počiatočné pismeny P. C. na mešci neboly len náhodilé a že neznamenaly Petra Carreya, lebo ten len zriedka kedy fajčil, a v jeho izbe sa žiadna fajka nenašla. Pamätujete sa, že som sa opytoval, či nieto v izbe whisky a brandy. Vy ste povedal, že áno. Kto je ten človek, ktorý by pil rum, keď môže piť tieto liehoviny? Áno, bolo isté, že to bol námornik.“

„A jako ste ho našiel?“

„Milý pane, tento problém bol veľmi jednoduchý. Bol-li to námornik, mohol to byť len taký, ktorý bol s ním na lodi „Sea Unicorn“. Jako som vypátral, nešiel na žiadnej inej lodi.

Strávil som tri dni telegrafovaním do Dundee, a konečne som zistil mená posádky „Sea Unicornu“ v roku 1883. Keď som Patricka Cayrnse našiel medzi harpuniky, moje pátranie blížilo sa ku koncu. Tušil som, že tento muž je pravdepodobne v Londýne a žeby si žiadal, opustiť túto zem na nejáky čas.

Strávil som potom niekoľko dní v East-Endu, a na oko usporiadal som výpravu do polárnich krajov. Jednal som s harpunikmi o podmienkach, ktorý by hodlali slúžiť pod kapitánom Basilom — a došiel som výsledku.“

„Podivuhodné,“ zvolal Hobkins, „podivuhodné!“

„Musíme čo najrýchlejšie vymôcť prepustenie mladého Neligana,“ riekol Holmes. „Som tej mienky, že ste mu podlžný omlúvenim. Cinová schránka musí sa mu vrátiť, avšak papiere, ktoré Peter Carrey predal, sú na vždy ztratené. Pred domom stojí povoz, Hobkins, môžte dať odviezť svojho chlapa. Až budete potrebovať pri vyšetrovaní mňa, moja a Watsonova adressa bude niekde v Norvégsku — neskoršie vám ja podrobne sdelím.

Konec.