Šlabikár zdravia

216. V tele sú isté sily, ktoré ho udržujú. Človek má obratné ruky, svižné nohy, bystrú hlavu, ostré oko, dobré ucho atď., užíva ích a tak sa chráni a bráni.

217. Kto upotrebuje sily svoje, toho sily napredujú a kto ich zanedbáva, upadujú. Pravá ruka je obyčajne i silnejšia i ohybnejšia, lebo ňou viac chytáme, pracujeme. Poľovník lepšie vidí i rozoznáva než človek, ktorý necvičí svoje oko.

218. Práca je tedy i potreba i napredovanie každej našej sily a tak celého tela. Dľa tohoto je len pracovitý človek na pravej ceste. Len on môže byť úplne zdravý; len on môže pravideľne napredovať.

219. Pracovitému človekovi chutná i jedlo i nápoj i sen. Vytroví sa, ukoná sa, a tu mu je potom všetko sladké.

220. Lenivcovi málo čo chutná. Čo hneď i sladko jie a spí, nie mu je na úžitok. Kŕmi nemoc.

221. Pracovitý človek zriedka kedy upadne v opravdovú núdzu. Vymozoľuje a má čo do úst, má čo na seba i v dome všetko mu je v poriadku. On sa junácky bráni pred hrdzou a chorobou.

222. Na lenivca všetko letí. „Kto cez leto tancuje, ten cez zimu hladuje“ a veru i mrzne. Nemá zrna v záčinku; nemá groša, rúcha; nemá čistej bielizne; nemá, kde hlavu skloniť. Ničomnosť a nedostatok sožerú i najlepšiu silu. Zaženú človeka na zlú cestu, alebo ho uvalia do nemoci.

223. Ťažké práce sú nie pre dietky, a v niektorých okolnosťach ani pre ženy.

224. Aj v robote treba byť miernym. „Kto sa veľmi namáha, skoro ustane“ a mnohý sa veru i pretrhol v práci.

225. Preto nepracuj, až na smrť ustatý padneš. Nebude ti k duhu ani sen, ani pokrm a i na druhý deň budeš na nič.

226. S prácou sa nesmie ani ponáhľať. Kto príliš náhli, skôr ustane a menej urobí. „Lenivosť mrcha, náhlivosť horšia.“

227. Hľaď si rozdeliť svoje práce, aby sa ti neshrnuly na jeden čas, a bolo by ti k úžitku ohľadom zdravia a napredovania, keď by si aj v zime nezaháľal. Robota sa vždy najde, keď sa chce.

228. Na velikom úpeku častejšie si oddýchni a vyhľadaj si chládok. V tomto prípade rozveselí a posilní človeka umývanie čerstvou vodou.

229. Kto sa rozohrial, nech nepije mnoho chladnej vody a nech sa nesvalí na trávu, alebo na holú zem. V chladnejšom čase hneď pohľadaj teplejší odev, alebo útulok.

230. Spotené telo chráň pred prievanom a vetrom. Najlepšie: preobleč sa do suchého.

231. Ak pracuješ pri dome, pozor abys mal čistého vzduchu.

232. Aj písmári, ktorí pracujú hlavou, môžu sa ukonať, ba potrhať. I kto v tomto preháňa, môže si poškodiť na zdraví.

233. Všetci, ktorí konajú ľahké práce, to jest sediačky bez telesného napnutia a v izbe, nech sa chytia tu i tu aj ťažšej telesnej práce, aby trochu natiahli žily a sa ukonali. To napomáha zdravie.

234. Prechádzka, jazdenie, plávanie, pretekávanie, skok, borenie zápasenie atď. zamieňajú prácu a posilňujú telo. Ľudia bez roboty nech nezabúdajú na toto, ak si žiadajú byť zdravými.

235. Aj pre dietky je toto vážne. Hra vonku im je k najlepšiemu úžitku.

236. Pri hre dietky cvičia všetky svoje sily. Telo sa sosilňuje, povaha sa vyvinuje, krása napreduje. Dietky sa naučia panovať nad sebou, na seba pozor dávať i brániť sa a i spoludruhov svojich oceniť.

237. Škola je prvou prácou a prvou starosťou dietok.

238. Nech je to hra, alebo práca, treba dávať pozor, aby sa na tele dačo nezanedbalo, alebo dačo nepoškodilo. Všetko treba chrániť a pestovať.

239. Očiam škodí blesk a nerovná svetlosť, zlý vzduch, prach, dym, zdusená horúčosť (hitz) a napínanie. Kto chce mať dobré oči, nech nečíta a nešije na súmraku, alebo pri nestálom svetle; nech vyhýba drobným šipľavým prácam a nech sa nenamáha prílišne. Ustatý zrak obodrí sa vonku v zelenom.

240. Ohluchnúť môže od nečistoty, od silného tresku, výstrelu a od úderu. Nebezpečné je ísť do ucha s dačím končitým, alebo pchať niečo do neho. Ak ti náhodou dačo vníde, alebo vpadne doň, nakvapkaj oleja, alebo vlažnej vody, aby z neho vyplávalo.

241. Aj nos treba chrániť. Nosom dýchame; nos posbiera prach, ovlaží a zohreje vzduch, cíti zápach a týmto spôsobom nás chráni pred nemocou.

242. Zuby sú na žuvanie a pre čistú výslovnosť a na žiadnu inú prácu, alebo hračku. Kto ich chce mať zdravé, nech nimi nelúpa a netrhá tvrdé veci, nedvíha ťažké a s nimi sa nehonosí.

243. Ak sa v práci veľmi napneš, môžeš dostať pruch (okylavieť) a inú nemoc.

244. Postava i krása často sa chtiacky a i z nedbalosti kazia. Peknej postavy môže byť len ten, ktorý sa privykne, ako má v každej okolnosti telo svoje držať. Choď, stoj i seď rovno, nesohni hlavu, nenakrív krk, nevzťahuj prsa, nespúšťaj jedno plece, nezaťahuj jednou nohou, kráčaj sebavedome a zľahka, daj pozor, aby si sa o dačo neurazil, a nebudeš jednostranný a kalika.

245. Pekná výslovnosť a zvučný hlas majú cenu; zajakavci a šušľavci mnoho tratia. Kto nenáhli jazykom, pravidelne podchytáva, kto častejšie pomaly nahlas číta, alebo dačo rozpráva, — obzvlášte vonku, — kto rád spieva, bude mať čistú výslovnosť a zvučný, príjemný hlas.

246. I práca, i hra, i telocvik ukonajú i umoria človeka. Telo nemôže robiť neustále. Musí si dakedy oddýchnuť, odpočinúť.

247. Najlepší oddych je sen. Za nim túži len telo. Tak sa vyčerpá, že ho ani strava nemôže obživiť. Len sen mu prinavráti silu.

248. Sen je tedy obnovou síl. Bez neho by zmalátnely a klesly, čo by sme ich akokoľvek kŕmili. Človek by musel zahynúť, keď by nespal. Bez pokrmu dlhšie vydrží, než bez sna.

249. Robotný človek sladšie spáva. Aj deti podobne. Im je sen nevyhnutná potreba. „Čo od neho odtrhnú, vracajú smrti.“

250. Kto noc prebdí, na druhý deň je ako dolámaný, bez vôle. Kto sa nevyspí, kradne si zdravie.

251. Na spanie je najpríhodnejší čas nočný. „Noc má svoju moc.“ Len malým dietkam treba, aby aj vo dne spávaly. Kto si myslí spraviť z noci deň a zo dňa noc, ten sa úžasne klame a zdravie si podkopáva. Takí ľudia sú bľadí a zvädnutí, sotva sa vlečú a zriedka sú dlhého veku.

252. Včasne líhaj a včasne i vstávaj. Toto je najzdravšie. Kto si pozde ľahne a pozde vstane, nemôže si vypočinúť. „Treba mieru držať vo všetkom.“

253. Aby sen bol sladký a pokojný — aby bol tedy posilňujúci, nesmie nič zavadzať zmorenému telu.

254. Najlepšia poduška je čisté svedomie; starosť, hnev, mútne myšlienky zaháňajú sen.

255. Aj posteľ má byť príhodná. Nesmie byť tesná a tvrdá. Možno zaspať i na tvrdom, avšak sa horšie vypočinie. Kto na toto nepozoruje, tratí mnoho zo svojej sily a zdravia.

256. Čím sa zobudíš, vstaň. Kto vylihuje a v perinách sa parí, ten nerozumie nutkaniu prírody.

257. Pre odrastlých je dosť sedem hodín spať. Dietkam treba viac.

258. Kto mnoho spáva a mnoho vylihuje, nenie zdravý, ani súci k dačomu. „Pre svätú hnilobu nemôže.“

259. Človeku je potrebný aj iný oddych. Keď by so dňa na deň len pracoval, staral sa, keď by neustále napínal telo i dušu, nevydržal by dlho. Musely by sa mu sily vyčerpať a popustiť. Vždy napnuté, vždy v práci, skoro by ztratily svoju pružnosť a bodrosť.

260. Aby sa toto nedostavilo, musí ich kedy-tedy ušetriť od všetkej práce, aby sa obnovily.

261. Toto i robia ľudia od jakživa, a i náboženstvo im to prikazuje. „Ostríhaj dňa sviatočného, abys’ ho svätil; ako prikázal tebe Hospodin, Boh tvoj. Šesť dní pracovať budeš, a konať všeliaké dielo svoje. Ale dňa siedmeho odpočinutie je Hospodina Boha tvojho; nebudeš konať žiadneho diela, ty i syn tvoj i dcéra tvoja i služobník tvoj. (V. kn. Mojžišova 5. kap. 12 — 14. v.)

262. Aj my sa držíme tohoto príkazu. Svätíme nedeľu, ako deň oddychu, posvätený modlitbe, radosti i vyrazeniu. Telo si odpočinie, duša oživne nádejou a radosťou, sme ako preporodení, a tu potom zase s chuťou a ľahkou mysľou chytáme sa do práce a starostí.

263. Nedele a sviatky sú tedy posvätnými dňami i zámenou duše i tela, sú vzkriesením našich vyčerpaných, upadlých síl, sú jasom a svetlom po zasmušených námahách.

264. No nie každému. Kto sviatky nesvätí, ale ich poškvrní, tomu sa premenia v opravdového vraha.

265. Ani my ích nesvätíme, ako by bolo treba, a i nám sviatky nie sú tým, čím by maly byť: odpočinkom a obnovením našich síl, čistým pôžitkom a radosťou.

266. Kde je kostol prázdny a krčma plná, tam sú sviatky nie k osohu.

267. Prácou vysilený sotva sa dočkáš nedele, no ani vtedy si neoddýchneš a nevyrazíš sa. Piješ, korheľuješ a bútoríš po noci, a pondelok ťa zastihne chabého a zlovoľného.

268. Preto u nás práve v nedele a v sviatky stávajú sa zvady, bitky, hnevy, hanby a iné nečiny, a preto je u nás práve po sviatkoch najviac súdov a chorôb.

269. A ešte keď sú svatby a cirkevné slávnosti (púte). Pekná je to obyčaj, veselo previesť domácu radosť, alebo zasvätiť svojho patróna a záštitníka, avšak i tomuto je spôsob. Nezabavil si sa pekne a neoslávil dôstojne, jestli si prepil a prehúľal tri dni; ak si sa rozhadzoval a vypínal; ak si bol neposeda a zadrapoval si sa do iných i bil si sa; ak si si vypožičal, len aby si čím viacej pozvať mohol; ak si obrátil v dome všetko hore nohami a pobil si si statok, — týmto si len sebe a svojim — a dakedy aj druhým — škodil na zdraví, majetku a vážnosti.

270. I toto by ešte nebolo tak k vytýkaniu, keď by u nás (Srbov) nebolo tak mnoho sviatkov a keď by nebola pravda, že „za sviatkom pobláznia sa i robotné dni.“ Takto vás ony veľmi ubíjajú.

271. Ovšem je pravda, že človek kedy-tedy má sa rozveseliť a dovoliť si. To požaduje sama príroda, samé telo, to požaduje i samé zdravie naše. Veď „od smútku i hora uvädne“ a načo by nám bol život, keď by sme ho len prehorekovali a prelopotili.

272. Zábave a veselosti netreba vyhýbať, ale si ich treba rozumne vybrať a v ních sa umierniť. Len tak osožia zdraviu.

273. Človek je skôr veselej mysle a vytešený, keď sa čisto a ľudsky oblieka. Mládež sa raduje pekným šatom alebo ozdobám, a jestli to neprejde v náruživosť, — v cifrovanie, — tedy je ozajstná potecha.

274. Nikto nemiluje samotu. Každý je veselší v spoločnosti. Vidí, počuje, naladí sa, rozveselí a čo by bol najchmúrnejší. Kde je v spoločnosti pekných rozhovorov, rozprávok a poučenia, tu môžu užívať jak starí tak mladí.

275.„…Vesel sa z manželky, mladosti svojej. Lane milostnej a srny utešenej…“ (Prísl. Šalamúnovo kap. V. v. 18. a 19.)

276. Mládež má záľubu v tanci a tanec je k zdraviu. Nech sa síde pri kostole, okolo kríža, alebo dakde na pažiti a nech sa pobaví. Aj nevinné vtipy a poznámky budú otesanejšie, keď sa tančí neďaleko svätého miesta a pod dozorom starších, než dakde v krčme pri sklenici.

277. Pre šuhajov je zápas, dostihy, hádzanie kameňom, a aby zariaďovali tanec a vyvádzali žarty. Koľko je u nás pekných hier a spoločenských žartových zábav, a my sa za ne hanbíme.

278. I pieseň je opravdový pôžitok. Nech len dievčatá spievajú; šťastlivý ten kraj, kde sa na všetky strany spev ozýva.

279. Pre starších sú schôdzky a besiedka, rozprava, víno so zdravicou, žarty, smiech. Kde sú ešte i dudy, alebo hudec, tu i starci omladnú a sa zabavia.

280. I hostina u priateľa a známeho, ba i dobrý stôl so svojho ohnišťa je pekné užívanie, ale len vtedy, keď sa zadrží miera. „Lepšie chudé nebo, ako masné peklo.“

281. Dietky majú záľubu vo všeličom. Príkladom a radou treba ích na to viesť, aby sa naučily tešiť len z toho, čo je dobré a pekné.

282. Konečne ani niet iného pôžitku. Náruživosť nenie pôžitok, lebo nám kedy-tedy príde po hrdlo. Naničhodnosť sa ešte skôr pomstí, už či na zdraviu, alebo v inom napredovaní.

283. Ešte najkrajší pôžitok je pre rozumného človeka: dobré meno, verný priateľ, dobré dietky, trudom a sporivosťou napredujúci dom.

284. Bez trudu ani nemôže byť opravdového pôžitku a radosti, a čo sa zase rado a veselo vykoná, to je vykonané. „Dobrá vôľa všetko zdolá.“