Umenie v živote národov

Aristoteles umenie menuje „napodobnením prírody“, Hegel „znázornením nadsmyselného, nekonečného v smyselnom a konečnom“. Prvý má natoľko pravdu, nakoľko každé umelecké dielo má konkrétny, smyslami chopiť sa dajúci obsah, nakoľko sa umelec drží prírody, ju študuje, od nej dostáva dojmy, farby, formy. Pravý umelec v kvete svojej sily čerpá bezprostredne z prírody, zo skutočných faktov, dejov vnútorných i zovnútorných a hľadí čím dokonalejšie a čím úplnejšie napodobniť výtvory prírody. Ale to ho ešte nerobí umelcom, ani dielo jeho umeleckým. Lebo potom by bola fotografia umením a Denner najväčším maliarom sveta, poznamenáva veľmi ostrovtipne Taine v svojej Filozofii umenia. Denner totiž šiel tak ďaleko, že maľoval s pomocou lupy (zväčšujúceho skla), takže na jeho podobizniach vidno všetky póry, vlásky, podkožné žilôčky, najjemnejšie vrásky, ba ešte i zrkadlové obrázky v zreniciach, pórové bodky na nose. Ale to nie je umenie, to je delikátna hračka, klam, mechanika. (Čitateľa upozorňujem, že dva obrazy od Dennera, dedka a babku, môže vidieť vo Viedni v Umelecko-historickom muzeu, v dvorane nemeckých a holandských maliarov. Obrazy obdivuje laické obecenstvo až po nemožnosť.) Ceruzový náčrtok umelca má viacej umeleckého obsahu. A predsa ceruza a papier nepodávajú ani farieb kresleného predmetu ani všetkých línií a tieňov. Ale náčrtok podáva hlavné: pomery a vzájomné podmienky jednotlivých častí. Hlava na umeleckom náčrtku je sto ráz menšia ako na skutočnom modele, figúra na obraze prípadne nemá ani nôh ani rúk — a predsa je obrázok nielen podobný originálu, ale je v ňom i kus charakteru, ducha a osobnej zvláštnosti modela. Práve tak socha mramorová alebo bronzová nemá na sebe ani farby (je biela alebo bronzová, teda takej farby, akej človek nemá), môže byť väčšia alebo menšia ako model, a predsa nosí na sebe pečať i podobnosti, ale i života, idey, vnútorného smyslu. Umelec nereprodukuje všetko, čo vidí, ale len to, čo je nevyhnutne charakteristické, to, čo nás na skutočnom predmete priťahuje, čo je vnútornou i zovnútornou jeho logikou, slovom, čo je jeho štruktúrou, jeho složením, jeho podstatou. Ešte viac: umelec môže, a často i musí v skutočnosti jestvujúce pomery i premeniť, všeličo ujať a dodať, varírovať, aby z toho vyšla idea, ktorú nosí v sebe. Nemecká filozofia to volá „die Wesenheit der Dinge“, po slovensky azda vnútorná bytnosť, jadro, t. j. umenie má za cieľ základný charakter, najmä dôležité vlastnosti, dôležitú stránku predmetu, jeho jadro znázorniť a prízvukovať. Kto sa baví s bočnými vecami, ktoré predmet necharakterizujú, ale skôr zatierajú, nie je umelec. Blúdi i spisovateľ, ktorý si myslí byť realistom, keď nám opisuje ľudí a veci dopodrobna, pekne-rúče rad-radom, ako sa nám v skutočnosti ukazujú, alebo mesačnú noc tak, že pomenuje všetky predmety rad-radom, na ktoré luna vrhá svoje matné lúče… Nevyjde z toho ani charakter opisovanej osoby ani dojem mesačnej noci. Vyjde iba nuda, banalita, punktičkárstvo, nízkosť, babra. Keby čím najdokonalejšie, najrealistickejšie predvádzanie a napodobnenie skutočných dejov, hovorov, dialógov, scén malo byť umením, teda vrchol umenia dramatického, hovorí horespomenutý Taine, bol by stenografický protokol súdneho pokonávania nejakej trestnej „cause célebre“. Ale nie Najvyššia dráma nehovorí jazykom skutočnosti, ale jazykom svojím. Tak môže byť písané vo veršoch (a veršom v skutočnosti nikto nehovorí!), a predsa podávať obraz pravdy, pravdy i reálnej i umeleckej.

Cieľ umenia nie je napodobňovanie prírody, ale znázornenie istého bytového alebo neobyčajne vynikajúceho charakteru, pričom istá idea zjaví sa jasnejšie a dokonalejšie ako pri predmetoch v skutočnosti. Idea rieky Hrona v Sládkovičovej Maríne je jasnejšia, dokonalejšia než pohľad na rieku so svahu Urpína.

Umením môže byť i to, čo vôbec s prírodou a jej formami nesúvisí, a tak už apriori nemôže byť jej napodobnením, na pr. architektúra a muzika. Foriem gotických končitých oblúkov, dušu rozrývajúcich pasáži Beethovenovej sonáty umelec-architekt ani umelec-komponista v živote a prírode nevidel a nepočul. Prvému nie je vzorom pyramidálny topoľ, druhému ani len spev slávika.

Tu nevoľno prichodíme k zásade Lessingovej, že umenie je vlastne len jedno, a len prostriedky a formy varírujú. Podstata a látka u všetkých je tvorivá fantázia, dcéra Joviša, ako ju menuje Goethe.

Tri veľká dary pozdvihujú človeka nad celé stvorenstvo, nad zverstvo, hoci jednotlivé zvery majú i silnejšie spôsobnosti ako človek. Pozdvihuje ho náboženstvo, ktoré mu osvecuje pomer k Bohu a prapríčinu všetkého jestvujúceho, uvedomuje ho o substancii duše a sveta transcendentálneho, dáva mu útechu, i keď ho všetko opustí, keď ostane „nahý, sám s Bohom“, ako krásne spieva Sládkovič v piesni Hojže, Bože!

Pozdvihuje ho po druhé veda, ktorá mu až po ľudskú možnosť a hranicu odkrýva príčiny a fundamentálne zákony jestvovania, kladie ich v exaktné formy i abstraktné výrazy, zosilňuje um i obľahčuje v praktike život.

Pozdvihuje ho po tretie umenie, ktoré, podľa pekného slova H. Tainea, „všetky príčiny a fundamentálne zákony nepodáva suchými, len odborníkom známymi definíciami, ale ich podáva na najľahší, najzreteľnejší spôsob tak náhľadne, že hovoria nielen k rozumu, ale i k smyslom a srdcu i obyčajného človeka“. Lebo to je zvláštnosťou pravého umenia, že je súčasne a v jednom vyvýšené, eximio modo aristokratické, do najhlbších odtienkov jemné, a pritom aj ideálne, eximio modo demokratické! Že plnou hrsťou, veľkodušne a hojne podáva všetkým najvyššie, najnóblesnejšie, všetkým bez rozdielu, bez prijímania osôb. V tomto smysle zaslúži pravé umenie atribút božskosti, tak i sám Boh je nie prijímač osôb, podľa evanjelia, ale je pre všetkých bez rozdielu spasením a blahoslavenstvom. V tomto smysle môžeme prijať i definíciu Hegla, že „umenie je znázornením nadsmyselného, nekonečného v smyselnom a konečnom“.