Umenie v živote národov

Keďže som obšírnejšie hovoril o architektúre, ponechám si o renesančnom štýle prehovoriť druhý raz: pri všetkej svojej blýskavosti, čiastočne grandióznosti (chrám sv. Petra) architektúra kvatročenta a kvinkvečenta nedosiahla antiky, neprevýšila ju, nedoniesla niečo základne nového, nebývalého, večného. No talianska renesancia doniesla i niečo v základoch nového, nebývalého, večného, a to je maľba. Pri maľbe možno hovoriť o prevýšení antiky; po prvé, z antickej maľby sa pramálo zachovalo (Aldobrandínska svadba, fresky v Pompeji), po druhé, chýbalo antike to, čo maľbu vynieslo tak vysoko: hlboká vrúcnosť duše, kresťanská túžba po nezemskom, nebeskom, svätosť citov a stelesňovanie čisto duchovných ideálov kresťanských. Tieto atribúty má už maľba byzantínska, hoci pozostáva z monotónneho opätovania tradicionálne prevzatých foriem; povstala v Carihrade, kde už pod Justiniánom koncentrovalo sa umenie kresťanské. Predpísaný systém, uzákonené normy pri zobrazovaní Krista, Márie, svätých hatilo umelca pri tvorivej, vynaliezavej činnosti. Subjektívnosť odumierala a tvoril sa typ, od ktorého odkloniť sa nebolo radno. (Ztadiaľ množstvo temer identických madon.) Istú duchovnú neslobodu a stiesnenosť vidíme i pri štýle románskom (Cimabue), i pri gotickej maľbe (Giotto, fresky florentínske, nesloboda symboliky). Až 15. storočie začalo ľady lámať v tomto ohľade zjavením sa veľkého génia Fra Giovanni da Fiesole. Burckhardt hovorí o tomto mníchovi: „V nebeskej kráse jednotlivostí a vo večne sviežom a ošťastňujúcom presvedčení, ktoré mu stálo po boku, poznávame zjav najvyššej hodnoty, ktorý nemá rovného v celej historii umenia.“ V Taliansku koncom 15. a v 16. storočí otvoril sa roh umeleckej abudancie: priamo, ako by tisíce a tisíce umeleckých diel antiky, prikrytých prachom, rumami a popolom, stály sa semenom, z ktorého vyklíčily celé plejady veľkých talentov, geniálnych umeleckých individualít. Maľba, oslobodená z pút mŕtvej tradície, na základe prírody, slobodného nazerania, vniknutia do krásy foriem a živosti farieb, vyšinula sa na najvyšší bod ľudskej tvorivej sily. Ďaleko by nás viedlo čo len holé mená spomínať. Ako praví herosovia čnejú do výšavy postavy: Leonardo da Vinci, Andrea del Sarto, Michelangelo, Rafael, Correggio, Giorgione, Tizian, Tintoretto a Paulo Veronese. Na ich charakteristiku niet času a síl. Nech mi je dovolené aspoň citovať, čo hovorí Móric Carriere o jednom z týchto gigantov ducha, o Rafaelovi:

„Že talianska maľba renesancie princíp maľby tak čisto a na celom svete i po všetky veky platne vyjadrila a k dokonalosti priviedla, ako Phidias a Praxiteles plastiku, ako Mozart a Beethoven muziku, ani u jedného majstra nie je také jasné ako u Rafaela. Krásna forma, nielen ako vnešná harmonia pomerov, línií a farieb, ale i ako výraz vnútornej harmonie, duchovnej noblesy, teda v krásnej forme krásna duša, to platí o Rafaelovi. On schváti viditeľnú bytnosť v jej výške i šírke, nezná medzí predmetov, privlastní si technické výdobytky všetkých škôl, ale on tvorí z najvnútornejšej tajnosti duše.“

A slávny Jakub Burckhardt dodáva: „Rafael podáva tak mnoho nezabudnuteľného, že každý, kto vidí jeho obraz, orientuje sa bez vodcu, bez komentára a odnesie si večné dojmy krásy. Duša moderného človeka v oblasti formovej krásy nemá vyššieho pána a chrániteľa, ako je Rafael.“