Umenie v živote národov

Veda sa časom vypína nad umenie, poukazujúc na svoju solídnu realitu. No pre mysliteľa, vnikajúceho hlboko do dielne ľudského ducha, je i umenie pravou historiografiou národov. S tohto stanoviska môžeme tvrdiť, že i pragmatická, prísne odborná historiografia je skelet, ktorému umenie podáva výplň, formu i farbu. Umenie je v úzkom spojení s celkovitým stavom duchovného i mravného života, s národnosťou, temperamentom, šťastím i nešťastím, náladou, duchovnou temperatúrou národa, teda je absolútne národné, a len národné. Zdanlivé odbočky, vplyvy iných kultúr dotýkajú sa s času na čas len povrchnosti: ak zasiahnu i dušu, nastúpi dekadencia, smrť umenia a zanedlho i smrť národa.

Preskočiac umelecké snahy i diela nekultúrnych alebo polokultúrnych národov, ako i prakultúru a umelecké ohromné pamätníky Egypta, Staro-Chaldei, Staro-Babylonie i Asýrie, hoci by sme i tam našli znamenité dôkazy všetkých spomenutých zásad, teorií i zákonov, obrátime sa k jasnej jari i letu celého človečenstva, k nivám Helady, k ostrovom Egejského i Jonického mora, k pobrežiam Malej Azie a ku koloniám zlatej Ausonie.

Na pobrežiach a ostrovoch Egejského mora zjavil sa asi pred 3000 rokmi nadaný národ, podelený na kmene Aiolov, Joniov a Doriov, odtisol alebo možno amalgoval Pelasgov a achajských Mykenov. Nemajúc nič spoločného s egyptskou, asýrskou a perskou sociálnou organizáciou (kasty atď.), zakladal mestá, slobodné malé republiky i tyranie, ktoré rástly a vypúšťaly vždy nové roje po celej paňve Stredozemného mora, do Adriatiky, Galie, Španielska, Talianska, Malej Azie i do Afriky. Sám Milet vypustil 300 rojov a založil 300 nových kolonií, pravda, od matere nezávislých.

Mestská organizácia prinútila občanov zaoberať sa verejnými dielami. Vrodená helénska jasnota a veselosť ducha priťahovala mocne k umeniu. Plnoprávny mešťan rukami málo pracoval (to ponechali nevoľníkom a podmaneným kmeňom), rečnil, diplomatizoval, súdil, cvičil sa telesne v gymnáziách, stadionoch, boril sa na dostihoch a bojoval proti nepriateľom. Krása a sila tela, zaoceľovaného vo všetkých slobodných pohyboch, borbách, stala sa ideálnou osobnosťou, takže nahota neurážala. V Šparte i devy polonahé cvičily sa v behu a tanci. Takéto mravy a náhľady národa priviedly k hlavnému umeniu Helénov, ku skulptúre i architektúre, nakoľko i posledná oživovaná bola reliefmi nahých alebo polonahých postáv bohov a herosov. Ako musela socha panovať v celom štátnom i spoločenskom živote, poučí nás historia: „Okolo Delf, v stách malých chrámov, jagal sa celý národ z mramoru, zo zlata, striebra, z medi, bronzu, spieže. Tisíce krásnych postáv plnilo chrámy i námestia, všetko ľudí, zaslúžených o štát, obec. Jedni stáli, iní sedeli v grupách, ako shromaždenie polbohov. Keď neskôr nenasýtny Rím zraboval celý grécky svet, ohromné mesto tak naplnilo sa štátuami, že ich číslo rovnalo sa temer číslu všetkých cives romani. Po všetkých pohromách barbarov, pustošivších Rím, našlo sa v Ríme a okolí 60.000 sôch“, píše Michelet.

Antické umenie grécke dosiahlo svoju apogeju v časoch politickej sily, po odrazení Peržanov, pod Periklom.

Predovšetkým architektúra. Na rozdiel od masívnych, do ohromnosti idúcich umeleckých pamätníkov Egypta, Asýrie, Indie Grék účinkoval nie masou, ale narábaním formou. Kvet a sláva gréckej architektúry, dorický poriadok, je najvyšším výrazom ľudského smyslu pre formu. Kvet a sláva dorického poriadku je chrám Pallas Athene na Akropoli aténskej, v rumoch ležiace Partenon, symbol panenstva a umu.

Súčasne s týmto najvyšším triumfom architektúry ukazuje sa i najvyšší triumf skulptúry Grécka, sveta i všetkých časov. Temer v kvadrátnych tabuliach metop Partenona sú mramorové reliefy, predstavujúce boje bohov s gigantmi, Grékov s Amazonkami, Lapitov s Kentaurami. Aká duchovná sloboda, aké vnútorné presvedčenie o svojej prevahe mal grécky národ, keď sa zobrazil raz ako víťaziaci, raz ako premožený. Aká pravdivosť v tom umení! Aká veľkosť duše!

Už nie reliefy, ale celé figúry, opierajúce sa o trojhran tympanona, strašne roztrieskané výbuchom pušného prachu roku 1687 (až dotiaľ bol chrám temer celkom zachovaný, slúžiac raz ako kresťanský chrám Márie, raz ako turecká mešita), dávajú len slabý tieň krásy a absolútnej umeleckej dokonalosti. Poškodené sú i metopy, i friz vo vnútri stĺporadia a zničené, okyptené kolosálne štátuy oboch tympanonov, no keď všetko ostatné by zahynulo, skulptúry Partenona, polámané, dokaličené, sú a ostanú najväčšie, čo umenie antiky i novej doby utvorilo.

Tak mnoho zahynulo nenahraditeľného! Nám zdá sa, ako by sám Boh tak chcel, aby svrchovanosť a dokonalosť zmizla s očú človečenstva v svojej celosti, aby nekleslo v letargiu, nemajúc už po čom túžiť, aby sa znova zviechalo k novým tvorbám. Nech tak stojí Partenon neranene pod belasým nebom a nad safírovým morom, jagajúc sa mramorom, zlatom, slonovinou — po čomže ešte mohol by túžiť hriešny človek? Lebo čo z toho ostalo, je predsa len tieň, torzo, ešte k tomu zanesené do hmlistej Británie, uložené v múzeu, vyrvané z harmonického okolia, z helénskeho vzduchu, z farieb južnej morskej krajiny.

Rím zahubil grécke obščiny, previezol poklady Atén, Korinta atď. na svoje kopce, okrášlil sa cudzím perím, prejal, čo bolo skazou v gréckom žití, ale nemohol prejať, čo bolo ctnosťou, duchom a talentom. I hynul. Cudzie, ukradnuté perie krášli, ale nehreje. Zdalo sa, že cézarizmus prinesie poriadok do rozbitého sveta antického. Nepriniesol. Vo výbojných bojoch Ríma tisíc miest kleslo v rumy, miliony ľudí zahynulo. Sama urbs stala sa korisťou luxusu, zmľandravenia, hlbokej mravnej neresti. A medzitým, ako nový svetový náhľad kresťanský klopal na brány urbis et orbis, negujúc cézarizmus, jus romanum, negujúc samo imperium, nemal kto zadržať divé, ale zdravé hordy barbarov, rútiace sa na rímsku dŕžavu. Horda za hordou, riava za riavou valila sa z pralesov celých 500 rokov! Antika bola pochovaná pod slojom rumov a popola, kresťanstvo so svojou askézou našlo sa v mori ľudskej biedy, prostred večného boja všetkých proti všetkým, v pustošení nákazlivých chorôb, v mukách hladu. V jedenástom storočí zo sedemdesiatich rokov bolo štyridsať rokov všeobecného hladu.

Telo možno zabiť, ale dušu ľudskú ani len uspať. Ona sa dvíhala z rumov, posilňovaná blahým zasľúbením Kristovho evanjelia, ktoré kázalo obracať oči donútra a potom k nebu vysokému. Proti antickej smyselnosti a kultu krásneho tela postavila sa askéza a kult duchovného človeka, krása duše, hĺbka vnútorného nazerania. Ľudia uchodili na pustatiny, do kláštorov, vrhali sa do bojov za hrob Spasiteľov, trýznili mäso, aby očistili a oslobodili dušu.

Z tejto kolísky povstalo nové umenie, romantika rytierska, ktorá bohotvorila ženu, a najmä gotika, pravý kontrast vodorovného staviteľského princípu antiky. Kresťanstvo je všeobecné náboženstvo, potrebovalo shromažďovania množstva, teda i ohromné chrámy, kde by bolo miesta pre bohatých i najbiednejších. Grécka cela chrámu bola iba bydliskom boha, respektíve jeho sochy, národ ostával vonku. Gotický chrám potreboval hlavnú loď, a ak bolo možno, dve bočné lode, chór, baptisterium, krížne lode. A tu musely prísť kolosálne stĺpy, ohromné klenutia. Do výše, do výše! A ako duša ľudská bola smutná, plná bôľu a túžby po vysokom, neznámom, tak vnútro chrámu ostávalo polotemnisté, šeré, ešte i obloky, aby neprepúšťaly primnoho svetla, pokryté boly sklenými maľovkami. Komplikované spojenie dvoch línií, režúcich sa vzájomne, utvorilo gotický končitý oblúk, hlavnú charakteristiku gotiky (Spitzbogen). Veže sa vypínajú, úžiac sa postupne až po oblaky, pravý výraz večnej túžby od zeme ta k nebesám. Mystika, askéza, nezemnosť kresťanstva našla si v gotike porážajúci výraz. Gotika, hoci stavala obrovské staviská, premáhala masívnosť lahodou a ľahkosťou foriem. Niektoré veže gotické sú poprelamované ako čipky, takže možno cez ne vidieť letiaceho vtáka. Temer filigránska je ornamentika vnútri i vonku: kraby, fialy, krížové kvety, gotické hviezdy oblokov, hlavné vchodné brány, okrášlené tisícami figúrok. Neskôr múr temer mizne, poprelamovaný oblokmi úžasnej výšky a štíhlosti, takže nebyť murovaných podpôr (Streberpfeiler), všetko zdá sa na hromadu rútiť.

Ako kresťanstvo je všeobecné, tak povediac internacionálne, i gotický štýl je všesvetový, všade vytláčajúci štýl románsky. Zo severného Francúzska vyšiel (Isle de France a Paríž) a rozšíril sa temer po všetkých krajinách Europy, počnúc od druhej polovice 12. storočia. No i tu pozorovať, ako sa prispôsobuje k charakteru národov a rás. V románskych krajoch je vzdušnejší (Sv.-štefanský dóm vo Viedni, Sv. Vít v Prahe, Westminster Abtei v Londýne).

Štyristo rokov panovala gotika od Škótska až po Sicíliu, a to nielen pri dómoch a štátnych budovách (tisíce radníc), ale i pri hradoch, palácoch meštianstva (pomyslime len na gotické paláce Venecie, ako Palazzo Cavalla atď.), až konečne s obnovením klasického štúdia v Taliansku prišla renesancia roku 1402 a rozšírila sa v 16. storočí po celej Europe.