ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ticho, pokojne plynie čas na dedine. Žiadna udalosť, žiadne zvláštne novinky nerušia jednostajnosť života dedinčanov. Hodina do hodiny, deň do dňa vpletá sa; mesiace, čiastky roku sledujú jeden druhého, až nastane Starý rok.^[1] Pán farár vyjde na kanceľ — v kostole horia sviece, — povie peknú kázeň o nestálosti, bezcennosti všetkého, vyjmúc duševných cností; napomenie poslucháčov, aby každým uplynuvším rokom stali sa hodnejšími nebeského kráľovstva; pomodlí sa, ďakujúc bohu za lásku, ktorú dokazoval v minulom roku — a povie amen! Staré babky, nahlas opakujúc posledné slovo, utrú si farbistými šatkami suché oči, vezmú pod pazuchu ťažko okovaný Tranoscius^[2] a neistým, krátkym krokom habkajú von zo zimného kostola. Za nimi uberajú sa šedí starci, tak čerstvé nevesty a panny a až za týmito svojvoľná mládež mužského pohlavia.

Vonku rozpradie sa vrava. Starci pridružia sa k starenkám, mladí k mladým. Starí zväčša vyprávajú o večernej kázni, chvália pána otca; mladým vyšumeli už posvätné slová. Oni dohovárajú sa, kde a ako dočkať Nový rok! Takto rozídu sa, každý do svojho domu.

Deti s koláčmi v rukách, čo dali im matky, aby neplakali za nimi, radostne vítajú rodičov. Gazdiná postaví sa do kuchyne; gazda zapáli si fajočku a húpa na nohách deti, vnúčatá. Vonku ozve sa výstrel — dva, tri. Deti nastrašené, predsa však zvedavo vyhrnú sa z pitvora k mládencom, ktorí zemou nabíjajú pištole, aby výstrel silnejší bol, lebo veď privítať treba Nový rok.

Dievčatá prezliekajú sa v tmavých komorách. Šaty opatrne zohnú sa a odložia sa do tulipánovej kasne. Stužky a parta jemnojemne zoberú sa z hladko učesanej hlávky a zavesia sa na klin nad kasňou. A div, skoro každá šepce si: „Či dlho ešte budem ťa odkladať partička moja?“ A mimovoľne predstaví si v bujnej obrazotvornosti pekný čipkový čepiec… Potom uberajú sa do kuchyne pomáhať matke.

Onedlho zapália sa sviece a sadne sa k prikrytému stolu. Po večeri nahrnú sa hostia, zväčša mladí. Nasledujú staroročné zábavy. Orechy tlčú sa, štiepy sa donášajú, olovo leje sa — a každá teší sa. Tej vyšiel horár, tej vojak, tej krajčír; tá vydá sa hneď, tá kus pozdejšie — no však je mladá! A ktorej nevyjde nič, alebo červivý orech rozštiepi, tá teší sa:

„Čo by to bola pravda, veď to všetko len prázdna povera!“

Keď na veži odbije dvanásta, jedným hlasom, nadchnuto zaspievajú si všetci: „Rok nový zase k nám prišiel.“^[3]

Potom vzdialia sa hostia, vinšujúc navzájom jedni druhým: „Šťastlivý Nový rok!“

Na druhý deň počne sa Nový rok — no vskutku len on je nový. Druhé je všetko pri starom, okrem toho snáď, že ten alebo onen má dnes nové šaty, že báťovi šedivšie sú vlasy, starému otcovi zohnutejší chrbát, chalanovi brada šibe a mladuche oči svietia!

No či to nebolo i včera i vlani tak…?

Dedinčania nebadajú premeny: vidia sa každý deň a za noc málo premení sa človek! Až potom naraz napadne im diviť sa, keď „malá“ Zuzka vydá sa, šibal „Petrík“ ožení sa… „Hm, to sú už ľudia…!“ A keď starý Tomáš umrie, to len tak otvoria ústa, keď počujú v kázni, že bol osemdesiatročný…“

„Hm, hm, bože láskavý, ako to tie časy letia!“ zašomre každý.

A časy letia skutočne! No ticho, pokojne valí sa jeho more v živote dedinčanov. To, čo vedia, to im je dosť k spáse, pokoju: buď pobožný, pracovitý, — mladí ženiť, mladé vydať sa majú a starí umrieť musia! A o tom už potom nik nemusí sa hádať: kto je mladý, kto starý? Mladí uhádnu si sami a starým uhádne — smrť!