ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán richtár Tomáš Rakyta i so svojou rodinou vyprevádzal hosťov. Do podstrešia šibal sneh a sviečku mal zahasiť štipľavý vietor.

„Šťastlivý Nový rok — a aby ten vojak prišiel, Marka!“ vinšovala odchádzajúca žena, zababušená do teplých háb.

Marka hlasite zasmiala sa. Ulial sa jej totiž vojak — a stará Sirácka mala syna už tretí rok vo vojne.

„Nevieš zaďakovať!“ napomínal richtár svoju dcéru.

„Ďakujem, ňaňa Kata!“ volala Marka za Siráckou. „Čo komu súdené, to ho ver’ neminie!“

Rakyta preložil sviečku z pravej ruky do ľavej a usmievavo potrhol svoje strihané fúzy.

„Bude, bude!“ šomral spokojne.

I jeho žena Anča usmievala sa, žmurkajúc očami na „starého“.

Sluha Kubo zamračene stál vedľa Marky, opretý o bielu stenu.

„O dva mesiace budem i ja vojak!“ šomral si.

Marka musela dopočuť jeho slová, lebo obrátila k nemu svoje červené líca a mlčky mu pokývla hlavou.

Tvár Kubova vyjasnila sa.

„Dobrú noc vám!“ riekol zvučne a uberal sa ku stajni.

V stajni rozžal kahanec a obzrel statok. V uhle, na dvoch drevených kozách ležali dosky, na nich strožiak a tvrdá farbistá poduška; to bola posteľ Kubova.

Zahasil žmurkavý kahanec a ľahol si pod teplú ovčiu bundu.

Tu i tu kopol dajeden zo statku, alebo teľa zabľačalo, no to nemýlilo Kuba. Bolo už po polnoci, nuž nie div, že zaspal, akoby dlaňou pľasol.

Mohol byť práve v prvom sne, keď prebudil sa. Na bundu padlo mu niečo, a keď otvoril oči, videl, že je stajňa osvietená.

„Ste to vy, gazda?“ vyvolal rozospatý.

Stajné dvere zavŕzgali a svetlo zmizlo. Kubo vytrel si oči a ospanlivo makal po bunde. Ruka udrela sa mu do malého predmetu. Vstal hore a zapálil svetlo. Obzrel nález. Bola to pekná, červená šatka s modrými kystkami; v nej bolo zaviazané všelijaké pečivo a pekný cifrovaný meštek na peniaze. Kubovi sčervenala tvár.

„To je od Marky!“ šepol s blaženým úsmevom a vyberal spod strožiaka peniaze, zaviazané do starej šedivej šatky.

Po jednom kládol lišťavé zlatníky do nového mešteka a pritom zahrúžil sa do myšlienok istotne pekných, lebo usmiaty ľahol si zas na svoje ložisko.

Kohúti už po tretí raz kikiríkali — bolo teda už okolo tretej po polnoci, — keď zaspal zadumaný Kubo Menďan.

Ráno ho musel gazda budiť, po prvý raz od tých šesť rokov, čo bol u Rakytu.

Keď opatril statok, vošiel do izby v svojich sviatočných šatách a povedal dlhý, dlhočizný vinš.

„Ďakujeme, Kubo môj!“ vetil pán richtár dojato a zdvihol z lavičky pekné, ráncované čižmy. „Buď nám len taký, aký si dosiaľ bol!“ riekol ďalej a podával mu novoročný dar.

Kubo s úľubou pozeral na lesklé čižmy a ani mak nespieral sa, keď ho gazdiná oslovila, aby si ich hneď obul.

Pozdné zimné slnce vkrádalo sa zamrznutými oknami do izby a osvietilo hladké, natešené tváre, lebo veď darcovia nemali menšiu radosť než obdarovaný!

„Teraz ešte len čoby si ho podperila, Marka!“ riekol veselo Rakyta.

Marka váhavo pozrela na matku, potom pristúpila k oknu a odštipla halúzku z rozmarína.

Kubo podal jej okrúhly klobúčik — a nemohol oka spustiť z nej.

„Na!“ riekla ona začervenená a podala mu podperený klobúk.

„Ďakujem ti, Marka!“ riekol on a až kypel od radosti.

Nuž a akoby nie?! Najhrdšie, najkrajšie a najbohatšie dievča v Jedline podperilo ho — jeho, chuďasa sluhu!

Ani nevedel ako dostal sa von z izby. Klobúk v ruke držiac sadol si na svoju posteľ v stajni a zamyslel sa.

Ako štrnásťročného chlapca odumreli ho rodičia. Stal sám vo svete, bez všetkého majetku. Zámožná rodina zaznala ho, chudobná nemohla mu pomôcť. Cudzí, ale dobrý človek zmiloval sa nad ním. Richtár Rakyta vzal ho za sluhu a od tých čias je uňho.

Kubo čiernou päsťou rozmliaždil slzy v očiach.

„Teraz plakať, teraz!“ vyvolal mrzuto a päť-šesť raz okrútil v ruke podperený klobúk.

Cez otvorené dvere hodila sa tieň a zároveň zavŕzgol vonku sneh.

Kubo vyskočil, akoby ho pri krádeži boli prichytili a vyšiel von.

Popred dvere šla Marka. V rukách niesla hlinené kanty.

Kubo nevedel čo preriecť.

„Na vodu?“

„Vidíš!“ vetila ona a usmievala sa mu.

„Aká si hrdá!“ riekol on a díval sa na jej nové šaty.

„A ty v tvojich čižmách?“

„Na klobúk som pyšnejší!“

„Ale choď! Rozmarín uvädne a čižmy budú ťa i rok trvať.“

„A keď sa zoderú, budú druhé, ale rozmarín nemôž’ dostať!“

„Celú horu!“

„Ale nie od teba, Marka!“

Ona sa zasmiala. Kubo chytil ju za rameno.

„Pokoj, Kubo!“ riekla ona a vytrhla si ruku.

Kubo čiahol za sáru a vytiahol mešec.

„Tej noci si ma mátala, ďakujem ti, Marka!“ riekol a vysypal zlatníky.

„Koľko ich máš?“

„Dvaadvadsať.“

„Málo!“

„Bude ich i viac!“ vetil on so zápalom. „Budem sporiť… Vieš pokiaľ, Marka?“

Ona kývla plecom a hlasno zasmiala sa.

„Kým ostarneš i ty i ja!“ riekla posmešne.

Potom zvrtla sa a šla cez záhradku k potoku. Nazad mu ešte zavolala.

„Mala by sa ja načakať!“

Kubo hlboko vzdychol a vošiel do stajne. Odložil peniaze a vyzul čižmy. Načo sú mu? Ani do kostola nepôjde!

O chvíľu vrátila sa Marka.

„Kubo!“ volala ticho cez dvere.

Kubo vyšiel v krpcoch.

„Veru si mi pekný!“ zahriakla ho ona. „Vari ani do kostola nepôjdeš?“

Kubo mlčal. Marka zložila plné kanty a pristúpila bližšie ku dverám.

„Azda sa len nehneváš?“

Kubo sa usmial a zrazu schytil ju okolo pása.

„Ty potvora pekná!“ riekol veselo a hodne udrel ju po chrbte.

„Ale biť ma nemusíš!“ vytýkala mu ona.

„Môžem ťa i bozkať!“ vetil on a za slovom sledoval skutok.

„Marka! Marka! Kdeže si s tou vodou?“ volala pani richtárka.

Marka rýchlo vyskočila a schytila kanty.

„Teda ma dočkáš?“ pýtal sa chvatom Kubo.

„Nedočkám!“ riekla ona a vzdialila sa.

Kubovi zas ovisla gamba. Dudrajúc obúval čižmy.

„Boh by ju rozumel! Raz dočká, raz nedočká!“