ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kubo Menďan ostýchavo vkročil do izby a nesmelo sadol si k prikrytému stolu.

Pán richtár bokom pozrel na sluhu, potom odvrátil zachmúrenú tvár.

Inak to bývalo predtým. Domáci o závod vyprávali si veselé noviny počas obedu; inak bolo by ale i dnes bývalo, keby pána richtára nebola pochytila dáka bázeň. Hoj, veru inak! Veru bol by teplý deň býval pre Kuba Menďana.

Nuž ale richtár bol poverčivý a v noci mal divné sny. Starí nebohí priatelia, ba i nebohá matka zjavili sa mu a radili mu, aby dal Marku za Kuba. On však vzdor tomu vydal ju za iného, bohatého. Marka následkom toho vädla a o krátky čas bol pohreb v richtárovom dome. Tak živo pamätal sa, ako hruda za hrudou padala do otvorenej jamy, tupo duniac na doskách Markinej truhly!

Richtárovi staval sa studený pot na čelo. Cítil, že nespí, no nemohol otvoriť oči; rukou máchal, akoby vyňať chcel Marku z hrobu a ústa pohybovali sa mu dlho, kým preriecť mohol: „Poď nazad, dám ťa, komu len chceš!“

Na tie slová prebudil sa. Bojazlivo obzrel sa vôkol a keď zazrel Marku, vzdychol hlboko.

„Ešte nie je stratené!“ bola mu prvá myšlienka. „Dosť som bohatý i bez majetného zaťa!“

Pomaly však míňala sa dobrá vôľa. Predsudky predsa len boli väčšie ako povera. Kde by on, richtár, boháč, vydal jedinú dcéru za sluhu!

Toľko vplyvu ale predsa mali sny, že Kubo sucho obišiel.

Marka vyšla do kuchyne po jedlo. Vrátila sa kus začervenená.

„Tu je cigánka Putka,“ riekla nesmelo. „Nedá sa mi odbiť, že mi bude vraj čítať.“

Richtár zdvihol hlavu.

„Čo by bolo, keby proboval, či sa sny s čítaním nezhodnú?“

„Daj jej kus chleba a nech ide ďalej!“ riekla matka.

Matka pozrela na otca. Odo dvier kričala cigánka:

„Dajte, pán richtár. Veru uhádnem, za koho sa vydá; či bude šťastná, bohatá; či bude mať chlapcov alebo dievčatá!“

„Bláznovstvo!“ riekol richtár. „Ale ak ona chce, nedbám.“

Cigánka pristúpila k stolu a chytila pravú ruku Markinu. Dlho a pozorne obzerala belasé žilky. Richtár napnuto čakal jej veštbu.

„Ty máš v srdci, dievka moja, chudobného šuhaja. Je vysoký, silný, pekný. Ten by ti doniesol šťastie! Tu ti ale stojí, že jeden pán, snáď tvoj otec, nechce toho chudobného, ale druhého, bohatého zaťa. S tým budeš nešťastná. Bedákať budeš cez celý svoj život spolu i s tým pánom. Okrem toho ale hrozí ti nešťastie. Ten chudobný šuhaj má pred sebou dlhú, dlhú cestu, z ktorej nikdy nenavráti sa k tebe, ak ho pustíš.“

Richtár ustrnuto díval sa na hnusnú cigánku.

„Dosť!“ riekol mrzuto a hodil jej štvorník.^[8]

Cigánka odišla.

„Sprostosť!“ šomral richtár a nechutne dal sa do ostydnutého jedla.

Poobede vyšiel k potoku. Chodil sem-tam po brehu. Tu i tu zastal a pokýval šedivou hlavou. Veľmi vrteli mu sny a veštba v hlave.

Sprepadená cigánka! Ako to tá môže vedieť?“

Skúmavo pozrel o chvíľu na vlastný dom. Bolo to pekné, dlhé stavisko. V stajni bolo šesť koní, päť kráv. A v dome, v kasni, tam pri peci bolo zopár bankoviek!

Potom pozrel do diaľky. Za potokom hore svahom belel sa veľký štvorec holých topoľov: to jeho zem! Hore vyššie hora černela sa: to jeho hora!

Richtár hlboko dýchal povetrie do seba.

A keby ten dom ešte raz, zem dva razy, hora tri razy väčšia boli a keby vozila sa jeho dcéra na najkrajších koňoch, keby dojila najlepšie kravy v dedine — a keby bola pritom bledá, nešťastná, čo by potom?

Zapľul by na všetko; šedivé vlasy trhal by si vlastnou rukou od bôľu!

„To nebude!“ zašomral richtár a silno udrel palicou do sypkého snehu.

Pevným krokom stúpal do domu. Kubo práve viedol kone napájať.

„Ako ich opatruje!“ myslel si richtár. „Dobrý, verný sluha! Bude i dobrý manžel a zať.“

Pozrel na Kuba.

„A švárny šuhaj, veru ho niet všade!“

„A či nemáš lepší kožuch, Kubo môj?“ pýtal sa nahlas sluhu.

„Nemám. Veď to dobrý!“ vetil bojazlivo Kubo.

„Ej, dobrý, dobrý, ale hnusný!“ mienil richtár. „Zajtra pôjdeme do Bieloviec na jarmok.“

Richtárka stála pred kuchynskými dvermi. Keď počula slová mužove, uradovaná vbehla do izby a rýchlo šepla dcére:

„Už mu kožuch kupuje! Už je dobre!“

O chvíľu vošiel richtár a kázal zapáliť svetlo, poneváč sa už zmrklo. Potom poslal Marku do zadnej izby. Richtárka nazdala sa, že jej chce niečo zdeliť, zato zvedavo čakala na jeho slová.

Richtár mlčal. Postavil sviecu na lavičku k peci; vytiahol maľovanú truhlu a otvoril ju. Pomaly vyberal z nej päťdesiatky. Richtárka načítala desať.

„Bože Kriste!“ vyvolala zblednutá. „Päťsto zlatých! Načo ti len budú?“

Richtár sa tajomne usmial a mlčky vložil peniaze do starého koženého budeláru.