Z dediny

Vracali sa z jarmoku. Kubo obnovený pekným, vyšívaným kožuchom a richtár usmiaty.

Šli práve popri peknom dome.

„Zastaň!“ velil richtár.

Kubo zastavil kone a richtár zostúpil z voza.

„Tu ma dočkáš!“ riekol richtár a vošiel do panského domu.

Asi o pol hodiny vyšiel a zavolal Kuba.

„Poď za mnou!“

Kubo nemo stúpal za gazdom cez zatvorenú chodbu a cez malú izbu do väčšej, nádherne vystrojenej dvorany.

„Teda to je on?“ pýtal sa bradatý pán richtára a pozorne díval sa na Kuba.

„Áno, prosím, pán doktor!“

„Hm, hm!“ odkašlal pán. „Takých veľa nemáte v Jedline!“

Kubo sklopil oči k zemi a v rozpakoch krútil klobúk v rukách.

„Nuž, Menďan, či by ste vedeli takto urobiť?“ pýtal sa ho pán a vytiahol si jedno plece k hlave, druhé ale pustil nadol.

Richtár sa zasmial. Kubo napodobnil doktora.

„Dobre!“ chválil doktor. „Nemáte sa čoho báť, pán richtár.“

Richtár veselo potriasol ruku doktorovu; potom vzdialil sa s Kubom.

„Načo to, gazda?“ pýtal sa Kubo, keď vyšli z mesta.

„Nuž Marka mi vravela, že nechceš byť vojakom, tak som ťa vymenil“ riekol richtár.

Kubovi sčervenela tvár.

„Ale ja chcem byť vojakom!“ vyvolal rozľútene.

„To je už pozde. Dal som päťsto zlatých za teba: skadiaľže mi ich vrátiš?“

Kubo šibol do koní.

„Ja som vás neprosil, ja chcem odísť od vás, ďaleko…“

„A prečo? Vari sa ti nepáči u nás, Kubo môj?“ nežne pýtal sa richtár.

„Nepáči! Nepáči!“ šomral Kubo a váhavo pozrel na tvár gazdovu.

„Ja… Mne nepáči sa nikde bez vašej Marky! Zato chcem za vojaka.“

Richtárova usmievavá tvár odrazu zamračila sa.

„Taak?“ riekol ťahavo.

Kubo odvrátil zblednutú tvár, zato nevidel, že sa gazda usmieva.

Boli práve na vŕšku; zďaleka videl sa dom richtárov a za ním topoľami obsadené pole.

„Pozri, Kubo. To všetko je Markino — a ty čo? Čo ty donesieš? Zem, dom, kone, voly, — či čo?“

Kubovi naplnili sa oči horkými slzami; ústa sťahovali sa mu od bôľu. Citne pozrel na gazdu.

„Žobrák som!“ riekol trpko. „Mám len dve ruky a dobré srdce… Zato chcem za vojaka.“

Keď videl ho gazda zúfať, zanechal trápenie. Veselo udrel ho po novom kožuchu a žartovne pýtal sa ho:

„A keby mi tvoje dve ruky a dobré srdce dostačili?“

Kubo spustil bič a uprene díval sa na gazdu.

„Či aj potom chceš do vojny?“

Kubovi vliala sa krv do tváre. Zahodil opraty a nevysloviteľnou vďakou, nemo stískal ruky gazdove.

Potom zas chytil opraty a zvýskol, že sa len tak ozývalo.

O chvíľu zas zastavil kone a zišiel z koča, bo nebol by vedel sedieť na jednom mieste, ani čo ho prikujú.

„Len či ťa Marka bude chcieť?“ pichal ho gazda so smiechom.

— — —

A Marka ho chcela!

Keď stopil sa sneh z vysokých holí a príroda zas počala pučiť, vtedy počal sa i v dome jedlinského richtára nový život.

Marka a Kubo boli svoji…

Raz podvečer — po svadbe — vyprávala pani richtárka, ako cigánka Putka rozumie veštiť — za ligotavý zlatník!

Od tých čias mnoho ráz spomína richtár: „Dobre je i na poveru dať!“

Druhé príslovie, ktoré odnedávna užíva sa v Jedline, je: „Tak to chváli ako náš richtár svojho zaťa!“