Z dediny

Bol deň Troch kráľov.^[4] V dedinskej krčme húdla muzika. I Kubo obul nové čižmy, položil navrch hlavy, tak bokom, podperený klobúk a rýchlo kráčal k neďalekému hostincu.

„Hľa, hľa, Kubo richtárov!“ divili sa dievčatá. „Kde sa ten tu len berie?“

Marka Rakytová tiež zazrela Kuba a tiež nemálo divila sa.

Kubo zastal pri dverách a pozrel vôkol seba. O chvíľu predral sa húfom tancujúcich a zastal pri Marke.

„Pôjdeš do tanca, Marka?“ pýtal sa ju ticho.

„Nepôjdem!“

Kubom zatočil sa svet.

„Prečo?“

„Len!“ odsekla Marka.

On zlobne, spolu ale i bôľne pozrel na ňu a o chvíľu stratil sa z krčmy.

„Prečo odišiel Kubo?“ pýtali sa zvedavé mátky.

„Bol ma len domov volať,“ odpovedala Marka.

Kubo bol úplne zničený. Od potoka cez záhradu vošiel do dvora, aby gazda nezvedel, že sa tak rýchlo navrátil. Zatvoril stajné dvere za sebou a zronený vystrel sa na posteľ.

Tak cítil sa ako maznavé decko. Bolo mu rovno do plaču. Tu i tu však zaťal silné päste.

Nuž ale čo on i mal hľadať v krčme? On biedny sluha!

„Kubo!“ volal ticho ženský hlas zvonku.

Kubo sa ani nepohol.

„Tu si Kubo?“

Kubo mlčal. Zavrzgla kľučka, Marka dopoly otvorila dvere.

„Spíš?“ pýtala sa a kus nahla sa dnu.

„Tak poď von!“

„Nepôjdem!“

Marka kukla na dvor, potom vstúpila do stajne a sadla si na nízky stolček.

„Chcem ti voľačo povedať.“

„Tu som!“ odsekol Kubo a sadol si na posteľ.

„Zajtra prídu pytači od Chmeliakov…“

Kubo sa kus striasol.

„Dobrí gazdovia. Sexún zeme,^[5] silné voly, pekné kone a kŕdeľ oviec,“ riekol chladne.

Marke oťaželo srdce.

„Kubo!“ vyvolala bôľne.

„Tam ti bude dobre,“ pokračoval Kubo. „Vraví sa síce, že Martinovi jedno koliesko chybuje, — nuž ale načo tomu rozum, kto je bohatý!“

Marka sa počala hnevať.

„Ty si hnusník, Kubo!“ riekla zlobne a vstala zo stoličky. „Ubližuješ driev, akoby si všetko počul.“

„Tak!“ vyvolal trpko Kubo. „Pohaníš ma pred všetkými a potom sa mi prídeš s pytačmi chváliť!“

„Lebo si blázon! Jediný raz prídeš k tancu a hneď prvú berieš si mňa. Či nevieš, že ľudia všeličo povrávajú, odkedy som Maľovcom košiar dala?“

„Áno, povrávajú, že čakáš, kým Sirácky z vojny príde!“

„Keby som ale s tebou tancovala, boli by nové klebety bývali.“

„Nech!“

„Pravda, tebe nech, ale mne nie. I takto neviem, ako prevedieme…“

„Čo?“

„Že čo; Nuž len sa zas rob, akoby si nerozumel!“

„A Chmeliakovci?“

„Pôjdu s košiarom.“^[6]

Kubo sa kus zohrial. Skočil z postele a pristúpil k Marke.

„Naozaj, Marka?“ pýtal sa jej a vrelo díval sa do jej sviežej tváre.

Ona sa zasmiala.

„Nuž a čo by si ty potom robil?“ dala mu otázku namiesto odpovede.

„Ale veď si mi na Nový rok vravela, že ma nedočkáš!“

„Pravdaže nie! Vari zatiaľ čakať, kým z tých dvaadvadsať zlatých narastie toľko, aby si ma vziať mohol!“

Kubo nerozumel celej veci.

„A ešte máš i za vojaka ísť!“ dodala Marka.

„Nuž ale ja potom neviem…“ habkal Kubo.

Marka sa veselo zasmiala a nežne udrela ho po pleci.

„Si mi ty za chlapa! Pozri: zatiaľ ťa nechcem čakať, kým vyslúžiš a kým zbohatneš — teda…?“

Kubo počal chápať.

„A či ma ty driev ani nechceš?“ pýtala sa ho ona a ľúbezne dívala sa naňho.

„Ó, bože!“ vyvolal Kubo. „Lenže je to nie dosť, keď ťa ja chcem!“

„Pravdaže nie!“ vysmievala ho ona. „Keď ťa ale i ja chcem, tak to bude dosť!“

Kubo zabudol na košiar; prešla trpkosť. Jeho vysoká, štíhla postava vystrela sa ešte väčšmi a silné ramená objali Marku.

„Ty moja prepelica!“ riekol citne.

Ona neťahala sa od neho. Mlčky trpela, aby hladkal jej bohaté, žlté vlasy a celoval jej červené líčka.

„A keby inak nemohlo byť, nuž by ťa aj dočkala, Kubo. Bárs dokiaľ!“ šeptala mu a slzavými očami dívala sa na jeho rozpálenú tvár.

Vonku ozvaly sa kroky. Milenci stŕpli, no nemali času rozdvojiť sa. Predo dvermi stála pani richtárka. Jej tvár očividome zbledla, keď videla svoju jedinú v rukách sluhových. Jej ústa naširoko otvorené, kŕčovite sťahovali sa bez toho, aby hlasu vydať mohli.

Marka zľakla sa, že ju porazí. Vyskočila zo stajne a chytila ju okolo drieku. Pri jej dotknutí prišla pani richtárka k sebe — a našla i stratené slovo, a síce v hojnej miere.

Kubo trasľavo dotiahol sa k posteli, a sadnúc si na ňu, skrúšene, so sklopenými očami počúval nebárs posvätné slová gazdinej.

Najprv ticho, citne hovorila k svojej dcére; vo vykladaní jej hrozného hriechu ale tratila čím ďalej, tým väčšmi rovnováhu. Konečne chripel jej hlas a materinský cit vyjadrila v tom:

„Mala ti radšej baba hrdlo vykrútiť.“

Marka uhlom zásterky utierala si oči a Kubo nepokojne hniezdil sa na slame.

Tu odrazu zhrmelo i naňho. Počalo sa: „A on žobrák, čo z milosti dostal sa k nám…“ A končilo sa: „Ani dňa, ani hodiny, ani len minúty netrpím ho!“

Konečne nastalo ticho. Pani richtárke ustal jazyk a ustali i pľúca, lebo hovorila obdivuhodnou plynnosťou a pritom nedopriala si ani povetrie zameniť. Celú kázeň hovorila len tak „na dúšok“.

Poneváč ale bola rozumná, nuž vedela, že slová jej stratia úplne svoj účinok, ak teraz mlčky tam stáť bude, a poneváč to na žiaden pád nechcela docieliť, teda strmým krokom odišla do kuchyne. Pri dverách napadlo jej, že mala i Marku zavolať. Prísnym hlasom velila teda:

„Mara dnu!“