ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo šesť týždňov. V dome jedlinského richtára málo premenilo sa. Aspoň cudzinec nebol by zbadal žiadnu premenu. Pani richtárka ani predtým nemala obyčaj hockedy usmievať sa; nuž nebolo nápadné, že od tých šesť týždňov neusmiala sa ani raz.

Jedine richtárovi napadla zlá vôľa svojej ženy, lenže vždy vedel si ju vysvetliť. Raz prekyslo cesto, druhý raz pripiekli sa chleby, tretí raz dali kravy málo mlieka — a keď nenašiel inú vysvetlivku, tak myslel na hnusné počasie. A konečne veľmi ani nemýlila ho nadurdená žena, lebo bol cez celý deň v obecnom dome.

Od tých šesť týždňov poctili i pytači jeho dom — no šli s košiarom.

Richtár vrtel hlavou, ale zato rýchlo uspokojil sa.

„Nech si vyberá, však môže!“ myslel si pyšne. „Najskôr za Siráckym čaká!“

Od tých čias, tu i tu nadhodil meno Siráckeho a pozorne díval sa na tvár Markinu, či začervenie sa. Namiesto toho zachmúrila sa ona.

„Hm, hm!“ šomral richtár. „Tak sa mi vidí, že Siráckeho nechce!“

Donášal teda druhé mená, nedosiahol však nič, lebo dcéra ostala chladná pri ich spomínaní.

„Veď sa ja dozviem!“ tešil sa richtár.

Takto prišiel posledný fašiang.^[7] Richtár ostal so ženou sám poobede.

„Čo je, Anča? Čo si taká nechutná?“

„Nič, daj mi pokoj!“

Richtár vzal paličku a vyšiel von. Zneďaleka hučali krikľavé hlasy jedlinskej „muziky“.

„Dnes sa dozviem, koho moja Marka chce!“ šomral si richtár do fúzov.

O chvíľu vošiel do hostinca, no nešiel do tanečnej izby, ale sadol si do vedľajšej. Dvere boli otvorené, cez ne díval sa na uhriatu mládež.

Marka tancovala s Kubom.

„Ej, ej,“ usmial sa richtár.

Marka kukla v tanci do izby.

„Do druhého tanca ma zas pojmeš!“ šepla Kubovi, keď zazrela otca.

Hudba prestala, o chvíľu ale zas začala hrať. Kubo viedol Marku do kola.

„Mhh!“ odkašlal si richtár, keď ich zazrel.

„Vidíš otca, Kubo?“ pýtala sa Marka.

Kubo obzrel sa a začervenal.

„Prišiel vidieť, koho chcem. Musíme mu ukázať. Kým tu bude, pojmeš ma do každého tanca.“

Kubovi bolo teplo i zima, zato ale nesmel vzdorovať.

„Ej, do beťaha, čože je to?!“ vyvolal skoro hlasne pán richtár, keď videl ich už v piatom tanci spolu. „Vari vzrástli, že sa ani roztrhnúť nemôžu!“

A to napadlo i iným. Všade pošepkávali si.

Krčmárka usmievavo riekla k richtárovi:

„Bol by to za párik; nemal by naďaleko sebe rovného!“

Richtár potiahol pravý fúz, že mu skoro v ruke ostal. Zaplatil za víno a vošiel do tanečnej izby. Práve popri dverách vykrúcal Kubo Marku.

Richtár by im najradšej priškrel jednu.

„Marka, dosť!“ riekol kus utlmene. „A ty, Kubo, choď statok napojiť.“

Potom vyšiel z hostinca.

„Bolo by to pravda?“ šomral zlobne. „Tak som ja pre Kuba Menďana mozoľoval? Ho, hó, počkaj! Sexún zeme je drahý a Mara Rakytová ešte drahšia. Potvora žobrácka!“

Doma zľakla sa ho žena. Bol červený ako rak: znak hnevu.

Odhodil do kúta palicu, klobúk a sadol si za stôl na lavicu. Podoprel hlavu lakťom a díval sa na ženu.

„Pekne si si ju vychovala; za sluhom behá!“ riekol o chvíľu.

Richtárka sa preľakla. Teda už i on vie! Tak nič neosožilo jej mlčanie! Nuž ale akože mohla hovoriť, keď Marka povedala, že ak odoženú Kuba, takže pôjde s ním! Čo teraz? O mesiac je odvod vojakov. Richtárka myslela, načo nepokoj robiť v dome a daromné pletky. Onedlho pôjde Kubo za vojaka — a tri roky je dlhý čas. Zatiaľ sa Marka vydá. Nuž ale čo teraz? Richtárka ničoho nebála sa tak ako to, ak zas ostane, tak bude ešte horšie!

Zakryla bledú tvár dlaňami a mlčala.

Richtár odvátil hlavu od nej.

„Či som jej vari ja mal byť za pätami?“ riekol richtár s výčitkou.

Vošla dnu Marka, červená od vnútorného pohnutia.

Smelo sadla si k otcovi a hladkajúc jeho dlhé, šedivé vlasy, nežne pýtala sa:

„Čo ste taký smutný, otec?“

Richtárovi bolo clivo. Dákosi nešiel mu ten hnev od srdca. Nikdy nedal zlého slova Marke a teraz mal ju hrešiť! Nevedel, ako začať. A Kubo? Keby aspoň raz bol niečo zle urobil od tých šesť rokov; keby sa mu aspoň niečo mohlo vytýkať! Ale nič…! Nuž ale sluha, jeho sluha opováži sa…

Richtár odhodil ruku dcérinu a prísne pýtal sa:

„Vieš ty, čia si?“

„Vaša.“

„A vieš ty, kto som ja?“

„Vy ste Tomáš Rakyta z milosti božej jedlinský richtár!“

„A Kubo Menďan?“

„Kubo Menďan je z milosti božej váš sluha.“

„Nie z božej, ale z mojej milosti!“ vyvolal prudko richtár.

„Pán farár tak kázali, že je človek len z milosti božej tým, čím je!“

Richtára trochu pomýlilo mudrovanie.

„On by ale hladom umrel, ak ho ja nevezmem.“

„Zato ale nič nedostal darmo, všetko si zaslúžil.“

„On je ale predsa len žobrák…“

„Je práve taký človek ako ten, ktorý má päť sexúnov, a pán farár hovorí: ,Zo žobráka stáva sa boháč, z boháča žobrák‘!“

Pánu richtárovi všetka krv tisla sa do otváre; oči vyvalili sa zo svojich jamôk a žily navreli mu na sluchách.

„Oh, oh!“ zastonal a kŕčovite zdvihol rameno k úderu.

Richtárka skočila medzi otca a dcéru, no nebolo treba jej pomoci, lebo richtár spustil rameno a chripľavým hlasom velil:

„Von! Ty nepodarené stvora!“

Marka vyšla z izby, a prejdúc cez pitvor, vošla do komory. Sadla si na modrofarebnú truhlu, a zakryjúc bledú tvár zásterkou, usedavo plakala.

Tak našla ju matka. Pani richtárka prišla odhovárať, kárať dcéru; no keď videla jej ľútostivý plač, obmäkčilo sa jej srdce. Útlo chytila hlavu Markinu a keď počala jej hovoriť, tak hovorila práve opak toho, čo hovoriť chcela.

O chvíľu uschli slzy z Markiných očú a ona usmievavo tvrdila matke, že veru nemôže upustiť od Kuba a zas usmievavo počúvala reči matkine:

„Keď je tak, nuž je tak! Už ťa len neopustím!“