ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Du suprème au ridicul il n’y a qu’un pas“ (od vznešeného k smiešnemu je len krok), riekol najväčší komediant XIX. storočia — Napoleon — keď mu Rusi vyprášili kabát a keď utekal v roku 1812 ozlomkrky ako horúcou vodou poliaty Dunčo.

Je všeobecný náhľad, že divadlo je vzdelávajúcim strediskom. Ja, ako rodený skeptik, verím málo, a z toho obyčajne len polovičku. Tak aj podpisujem ten náhľad len — cum grano salis (so zrnkom soli — t.j. opatrne).

Tak napríklad ťažko verím, že by sa z toho bláznivého kusa Victora Huga Bystričania boli vzdelali alebo dačomu priučili — s jedinou výnimkou mladého pána Gustíka. O tom úprimne verím, že si toho „Quasimoda“ dlho pamätal, lebo mal na to závažnú osobnú príčinu. Ale že by kováč spoza Dolnej brány bol mal z toho dajaký úžitok alebo mravné poučenie, to popieram. Videl som ho aj potom častejšie „nasiaknutého“, a len dlane mal nepochybne trošku roztrepané. A že medovnikár neschudol — o tom som sa tiež presvedčil.

A predsa všetci títo ľudia zvysoka a s opovrhnutím hýbali nosom, keď sme s radosťou — ba priam s nadšením rozprávali o malom divadle v hámorskom mlyne, kde vystupoval „Pimperle“ pod osobným vedením starého siahodlhého Moravana.

A dávalže ten za kusy!

Všade zvíťazila cnosť a najhorší hriešnik sa alebo polepšil, alebo neušiel zaslúženému trestu. A v akej vznešenej reči hrali všetci, od kráľa počnúc až k poslednému sluhovi — a každý a každá iným hlasom, čo sme zvlášť usilovne kontrolovali.

A veľmi často hralo aj slávne publikum, lebo napríklad keď zbojník Rajnoha striehol na Gašparka, nič zlého netušiaceho v lese, v tej chvíli, ako sa tento zjavil, už kričalo celé publikum:

— Gašparko! Nechoď ta, zabije ťa Rajnoha — ten lotor tam za dubom striehol na teba!

A Gašparko nám v tej miešanine česko-slovenskej reči odpovedal:

— Tož, což myslíte, že sa já tej obludy bojím? Mám ja lebku tvrdú a dám mu týmhle klackem na vyučenou, — pričom nám ukázal dva razy tak dlhý papek, ako bol on sám.

— Bravo, Gašparko! — ozvalo sa zo všetkých strán.

— Ten Rajnoha to odnesie, — poznamenal za mnou šesť-sedemročný kritik.

— A čože? Či je Rajnoha vosk? Ten sa tak ľahko nedá, — odpovedal osamelý Rajnoha, partizán, sedemročný Martin z Hámra.

— Prosíme úctivo slávne obecenstvo, aby teď drželo hubu; bude se hrát dál, — napomenul Gašparko a hra pokračovala ďalej.

— — —

A teraz sa spytujem, či je taká úprimná účasť a taká pádna kritika možná vo vzdelávacom a mravy zlepšujúcom kuse, ako ten dekolt trochu pripáleného mozgu, „Quasimodo“?

Každý mi prisvedčí, že veru nie. My sme boli najpilnejšími navštevovateľmi hámorského divadla a direktor Koutský (aspoň myslím, že sa tak volal) vedel si to vážiť, lebo na každé predstavenie — hral každú stredu a sobotu v Hámre a myslím každú nedeľu a štvrtok v Radvani — osobne nám priniesol ceduľky, ktoré sám mazal patrónami litier z mosadzného plechu. Raz v sobotu priniesol ceduľku, že večer bude hrať ešte dosiaľ nevídaný kus pod menom

Osoby:

Jenerál, otec

Donny Elviry a strýc

Donny Anny, ženy (obě zamilované do Don Šajna).

Grófa Maraskina, známeho

Don Šajna, mladého, bohatého, ale skrz naskrz skazeného šlechtice z Artúrie ve Španielích.

Kašpárek, sluha Don Šajna, jedinký veselý človék v celom kuse.

Stará vdova (čo ale nevystúpi).

Čert.

I teraz vynechám opis hry, a to preto, lebo s väčším právom predpokladám, že každý pozná dej Mozartovej opery „Don Juan“, ktorú nám Koutský teraz zahral v próze a ktorú v mnohých veciach zlepšil a prispôsobil.

Hral vážne, ako sa svedčí na „trúchlivú veselohru“, a hral i veselo, ako to „veselej trúchlohre“ pristane.

Keď Donna „Alvira“, až na zbláznenie zamilovaná do toho naničhodníka „Don Šajna“ prosila otca-jenerála o zvolenie na svadbu a sobáš, tak ste mali vidieť toho „jenerála“, ktorý stál ako svieca pri stene, urobil tri kroky napred, potom „halb links“ ku svojej dcére, zdvihol najprv ľavú, potom pravú ruku a konečne kýval obidvoma súčasne a spustil vážnym hlasom:

— Kuš, dcéro má milená! A nebreč! A nerozněcuj hněv mého hluboce raněného jenerálského srdcete!

A tým bola Donna „Alvira“ odbavená.

Alebo keď miesto menuetu tancovali polku a orchester (drumble) na žiadosť publika musel pridať odzemok.

Keď Don Šajn zabil generála a potom Maraschina a keď prefíkaný Gašparko-Leporello už nijakým činom nemohol viac u nikoho dostať peniaze, utrápený napokon vyznal, že je už veru najvyšší čas, aby čert vzal jeho pána do horúceho pekla.

A keď potom čert skutočne prišiel a povedal Gašparkovi, aby oznámil princovi Don Šajnovi, že na druhý deň pri hostine odnesie ho do pekla, tak plakalo celé obecenstvo. Gašparko predstúpil pred svojho pána a zvestoval:

— — —

Koutský zatiahol oponu a my sme, vážne rozmýšľajúc a debatujúc, kráčali domov, aby sme celý kus ešte v ten istý deň mohli rozprávať slúžkam. A jedna z nich, mladá Podlavičianka Anča, hneď bola hotová s úsudkom: kývla plecom, natiahla noštek a riekla, že ona nerozumie tej princeznej „Alvire“, lebo ona že by za takého lumpa, ako ten Don Šajn, nešla, čo by hneď mal štyri furmanské vozy a v každom zapriahnutých päť koní. Kvôli porozumeniu tejto kritiky dodávam, že toho času boli celé Podlavice — jeden furman.