ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol tak v päťdesiatich — šesťdesiatich rokoch, na siahu dlhý, plecnatý a chudý, a chodieval vždy v dlhom kabáte tmavohnedej farby s dvoma radmi gombíkov, ktorý mu padal až niže kolien. V pravej ruke neomylne trčala dlhá pevná trstenica so striebornou okrúhlou rukoväťou. Vyzerala ako buzogáň na dlhom porisku.

Nemal nikdy napochytre. Vykračoval si vždy vážne z kroka na krok, a nikoho inakšie nepozdravoval ako po latinsky, s príslušným titulom.

Keď stretol niekoho z honoráciorov, tak si vždy počul — hlbokým basom v istej odmeranej kadencii — jeho: „humillissimus servus“, alebo „bonum mane precor domine illustrissime, praestantissime, — reverendissime, — clarissime,“ alebo „spectablis!“^[1] — všetko podľa „rangu“. Keď stretol mešťana, tak si to odbavil so „servus humillimus, domine“^[2] X. Y. alebo N. N.

Ďalší rozhovor však potom vždy išiel v slovenčine, pričom nikdy nechýbalo často opakované „hm, hm! — nuž teda, pán brat!“, „ergo, denique“, „assecuro“, alebo „per se“. Reč tým bola prešpikovaná ako pečienka.

Hovoril pomaly a vážne, istým tempom, a miloval dlhé periódy, pričom svoju vec vykladal vždy až do najposlednejšej podrobnosti.

Nech hovoril s hocikým, ľavou rukou vždy si trel pomaly bradu a pravou chytil palicu tak asi v polovici, pridávajúc každej odmeranej vete väčšiu vážnosť tým, že striebornou rukoväťou sa dotýkal pŕs toho, s kým hovoril.

Keď šípil, že jeho poslucháča začínajú svrbieť podošvy, t. j. že mu chce uvrznúť prv, ako by bol skončil svoje sentencie, tak prestal si trieť bradu a chytil sobodnou rukou nešťastníka za gombík na kabáte. Chudákovi potom nič nepomohlo. Mal na vôli pustiť — alebo gombík, alebo sentenciu! Lebo prvý by mu bol neomylne odkrútil, keby nebol zostal stáť ako prikovaný na mieste.

Pôvodom bol zeman, Slovák ako repa, ale veľmi chudobný. Meno rýdzo slovenské, ale ho písal inak. Môj otec, s ktorým žil v dôvernom priateľstve, často ho preto žartovne pokarhal. Nereagoval na to, len vždy podotkol, aby si otec za to bral na zodpovednosť nebohého kráľa Belu, ktorý už tak zvelebil meno jeho predkov v diplome a v armálesoch.

Keď prišiel do mesta ako absolvovaný jurát, vstúpil do služby a viedlo sa mu všelijako, lebo veru v rokoch 182*, keď sa to stalo, úradnícke platy autonómnych stoličných alebo mestských obcí neboli skvelé. Žiť z toho bolo ak nie nemožno, tak aspoň ťažko a remeň okolo pása často musel sťahovať až na poslednú dierku. Aby si ako-tak pomohol — „pour corriger la fortune“, hovoria Francúzi — rozhodol sa pevne, že sa bohato ožení.

Táto každodenne prevádzaná špekulácia je už veľmi stará, lebo už starí Rimania hovorili, že: „non olet“ (nevonia — totiž zlato).

A podarilo sa mu.

Veď by to veru nebolo bývalo s kostolným poriadkom, keby mu boli klepli zuby naprázdno. Driečny šuhaj bol a k tomu zeman z časov kráľa Belu — z akého kmeňa, už ani neviem — dosť na tom, že mal ako úradník najlepšie výhľady do budúcnosti. Rád by som veru videl, či by taký tovar i dnes nenašiel kupca medzi bohatými mladuchami, ktoré — nota bene — napriek ich bohatstvu, čo len ako-tak nezávislý mladý šuhaj pre isté príčiny, nepýta a nežiada.

— — —

Tá, ktorú si vybral, bola síce bohatá, ale tých príčin a prekážok bola, chvalabohu, tiež celá kopa. Na to on však nehľadel, ba nie ani na to, keď mu jej vlastný otec pri pytačke celkom po priateľsky povedal:

— Pán brat, mám ich od srdca rád a lepšieho zaťa by som si ani nežiadal. Ale — ad animam! — s najčistejším svedomím by som im radil, aby si kúpili pištoľ alebo povraz, aby sa radšej zastrelili alebo obesili, ako by si mali brať moju dcéru. Ak na to nemajú peňazí, tak vďačne poslúžim. Veď je to, na moju vieru, len kresťanská povinnosť vystríhať priateľa pred nešťastím, ktoré mu hrozí. Nech mi veria, pán brat! Lepšie je razom zahynúť, ako sa nechať pomaličky trápiť až na smrť! Keď ju však silou-mocou chcú, tak nech si ju vezmú: ale potom si lamentácie raz navždy zakazujem. Ohluchnem na obidve uši a oslepnem na obidve oči! Dixi!“

Všetko bolo nadarmo, nadarmo boli aj iné priateľské rady. Vzal si ju. „Šťastie“ bolo ohromné, ba až ohlušujúce.

Pravda, potom už nepotreboval zaťahovať remeň až na poslednú dierku, nemusel si odoprieť dobrého štítnického dohánu a nemusel v ošúchanom kabáte chodievať po promenáde.

Po svadbe býval vo „vlastnom dome“ (svojej ženy), jedol vlastnú pečienku (keď ju platila žena) a dal si ušiť nový kabát (keď mu kúpila súkno).

Ale práve v tom väzel ten čert, že ona mala vždy uši tupé, keď on hrkútal a keď išlo o groše, a jazyk vybrúsený ako anglická britva, ktorý ani vo dne, ani v noci nestál, tak ako tie veterné mlyny na holandskej nížine.

Keď odsúdili človeka na prikovanie na galeje, mohol sa tešiť tým, že si za desať-dvadsať rokov odsedí trest a dožije sa predsa raz oslobodenia. On, chudák, nemal ani toho potešenia. Zvada bola jej živlom, a keď tu a tam predsa utíchla, tak to bol vždy znak, že nie je v poriadku. Poslala si hneď po doktora! Cítila sa ako ryba na piesku.

Trpel a trpel, a nestratil trpezlivosť. Ale keď časom v spoločnosti a v úrade vyškriabal sa po sociálnom rebríku až na stupeň „Veľkomožného pána“ a i jeho osobné dôchodky narástli, doma klesal až na stupeň „Jeho malomocnosti“. Žena už dávno zavrela medzi jeho a svojimi izbami dvere na kľúč, a nedala mu viac ani groša! Ale svoju obeť predsa nevypustila. Keď už to nešlo zoči-voči, tak mu posielala už od božieho rána najvybranejšie komplimenty a vyznávanie hlbokej lásky a úcty — kľúčovou dierkou.

Raz ho trpezlivosť predsa prešla. Chodil po svojej izbe a fajčil z dlhej fajky svoj zamilovaný štítnický dohán. Ona už od rána posielala kľúčovou dierkou na jeho adresu najmilostivejšie epitetá. Konečne, keď to nebralo konca, tak… Nie! tak — vtiahol do úst celý dúšok dymu, prikľakol ku kľúčovej dierke a poslal jej ho plnou parou do výrečných rozdrapených úst. Dymom skoro zadusená a nevediac, čo sa stalo, myslela si, že ju chce zastreliť, a to tým viac, lebo pritom podivne „puklo“. Kašlala a zadúšala sa dobrú polhodinu a nemo hrozila zaťatými päsťami na zavreté dvere, lebo hovoriť dlho nemohla. Ten štítnický dohán je dobrá vec, keď dym príde na patričné miesto, ale niet hanebnejšej veci, ako keď ti ho druhý proti tvojej vôli nafúka do otvorených úst.

Takýmto spôsobom viedli viac ako tridsaťročnú vojnu a o westfálskom pokoji nebolo ani chýru.

Starý pán, jej otec, stál si v slove. Nedovolil mu ani najmenšej poznámky, keď raz o tom raji predsa začal rozprávať.

— Povedal som im to vopred, pán syn! Teraz škoda reči. Obesili sa! Veruže sa poriadne obesili! A rád by som videl toho človeka, čo by bol v stave prerezať žinku, na ktorej visia. Obdivujem ich a ľutujem, ale im pomoci niet. Aspoň si prestoja pekla za živa, a po smrti im je raj istý! Volenti non fit injuria, pán syn! Chceli to tak, teraz to majú, a mne nech dajú svätý pokoj až do smrti, amen!

Častejšie on prišiel sa vyžalovať na faru. Vraví otcovi:

— Pán brat, už je to, ad animam, nie na vydržanie! Assecuro, že nemám doma pokojnej chvíle a neviem si rady ani pomoci. Veď, rogo! ono ten Sokrates tiež bol, sicut dicitur, chudák, ale stavím sa o najdrahšie, čo mám, moje armálesy, že nevytrpel ani desiatu čiastku toho, čo ja musím znášať. Keď sa jeho žena písala s jedným X, tak veru — rogo — mojej by nestačilo denique ani sto X.

Otec, ktorý si s ním rád zažartoval, spomenul mu slovenskú prostronárodnú pesničku, končiacu sa týmto refrénom:

Potom mu poradil, aby si kúpil Shakespearovu veselohru „Skrotenie zlej ženy“ a aby sa podľa nej správal tak, ako ten veronský zeman, že to azda pomôže.

Knižku si naozaj zaopatril, ale ako od srdca dobrý človek, neodvážil sa použiť Shakespearovo poučenie.

A dueto trvalo ďalej.

Niekedy však ani dueto nestačilo, lebo v prízemí toho istého domu, v ktorom on obýval prvé poschodie, žilo vpravo a vľavo pitvora po jednej starej panne, z ktorých pravdaže ani jedna nedosiahla kvalitatívne domácu paniu. Ale jazyky mali na mieste — nie síce také ostré ako britvy, ale aspoň drsné ako pilníky.

Keď sa tak tie krásne tri duše zišli, nuž utvorilo sa také terceto, o akom ani anjelici v nebi nemali tušenia.

Náš profesor francúzskej reči, čo býval naproti nám, pomenoval ten dom „Hôtel des trois dragons“, čo značí po slovensky asi: „Hostinec u troch šarkanov“, a tento címer sa dopracoval takého uznania, že pod tým menom bol dom známy aj v širších kruhoch.

Pán veľkomožný konečne oddal sa do vôle božej, chodil často do kostola a modil sa skrúšene k pánu bohu. O čo ho prosil? S tým sa nikomu nezdôveril, ale uhádnuť to mohol každý sám. Vyslyšať ho však pán boh nevyslyšal, lebo on už dávno spočíval a tešil sa na cintoríne z večného pokoja, keď ona ešte vždy živo krútila jazykom. Šťastie, že už bol hocijako v zaslúženom raji!

Pohreb mu vystrojila skvostný! Od ľudskej pamäti nebolo v meste takého pohrebu! Čo len malo zdravé nohy, vyrukovalo. „Šiceri“ strieľali pri hrobe, muzika hrala, štyriadvadsať fakieľ čadilo okolo skvostného umrlčieho koča a tých šiestich vraných paríp, čo ho ťahali. Dvanásť mestských a stoličných hajdúchov v plnej paráde nieslo armálesy. V smútočnom sprievode išli medzi inými pán fiišpán, pán vicišpán a mnoho iných „špánov“ a pánov, a celé stoličné, mestské a cirkevné úradníctvo, čoho nebývalo inde.

Celý rok ľudia nehovorili o ničom inom ako o pohrebe.

„Sit illi terra levis.“