ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak ste sa spýtali v meste niekoho okoloidúceho:

— Prosím vás, nevideli ste pána… usa? — tak zo šiestich ľudí piati nevedeli, na koho sa spytujete, a predsa to bolo jeho pravé meno.

Ak ste sa však spýtali:

— Či ste nevideli pána Mokrého? — tak všetci tí, čo videli pána… usa, jednohlasne dosvedčili, že veru:

— Videli, videli pána Mokrého! Nuž akože by nie?

Nepotrebovali ste potom dlho hľadať; keď nebol u H…ov v Hornej ulici, istotne sedel U rakov^[3] na rínku za stolom. Pred sebou načatú holbu vína s kvaterkovým pohárikom, na stole pri ruke dobre nabitý dohánový mechúr a v ústach vzácne a kumštovne vyrezávaná, striebrom okovaná fajka z morskej peny.

Fajčil usilovne. Čím viac fajčil, tým viac musel piť a čím viac pil, tým viac musel fajčiť. Bol to taký „circulus vitiosus“, z ktorého sa nemohol vymotať, hoci sa každý rok o to pokúšal raz alebo dva razy. Pokus vyšiel vždy nahlucho, chýbala mu už či vytrvalosť, či už energia, či sám čert vie, čo. Raz mu bolo víno „prituhé“, a to sa „naturaliter musí pridusiť“ dobrým dohánom, druhý raz zasa bol dohán prislabý a ten musel „pritužiť“ dobrým „miškovským“.

Lebo:

— Čo človek do seba nalieva, to musí byť „extra“! Veď sám pán boh nám prikázal, aby sme netrápili zvieratá, tobôž nie seba samých.

To bola jeho regula a držal sa jej ako kliešťami.

Ako hosť bol pán Mokrý nadmieru vítaný všetkým hostinským, čo čapovali „extra“, lebo podľa neho sa správala väčšina tých, ktorých moril smäd a ktorí ho hocičím neradi hasili.

Keď však hostinský — per nefas — načapoval nový sud pochybnej akosti, tak pán Mokrý, nepovediac ani slova, skrútil mechúr, strčil ho do vrecka, položil peniaze na stôl, vstal, odpľul si vážne vpravo, vľavo, popravil si penovku v ústach — a už bol von z dverí.

Nešťastný hostinský! Toto nemé „anathema sit“ (kliatba) pána Mokrého zapôsobilo na jeho výčap, ako keby tam bol niekto vytrúsil celý funt „assa foetidy“, od čoho nielen že muchy dochnú, ale aj najstálejší hostia, hoci so zatvrdnutou chronickou nádchou, utekajú na míľu.

Pán hostinský mohol si potom podľa svojej vôle v prázdnom výčape hvízdať litánie alebo nechty obhrýzať, kým sa mu nejakým naozaj „extra“ vínom nepodarilo znovu privábiť pána Mokrého.

— Nuž tak, pán hostinský! — riekol pán Mokrý. — Ký čert že ich to naviedol, že ma chceli otráviť? Poctivá pláca, poctivý tovar, hovorím, a nech ďakujú pánu bohu, že ich zas priviedol na dobrú cestu, lebo inak by, na moju hriešnu dušu, museli zavrieť krčmu a vyškriabať sa s lepom na Prašivú, kde práve teraz letia čvíkoty, aby neskapali hladom na tomto božom svete… Čo im vlastne podľa práva a spravodlivosti aj tak patrí, — dodal milostivo.

Tak poučoval pán Mokrý kajúceho hriešnika.

Tento spôsob vyobracať hostinského naučil sa pán Mokrý už za mladi v Banskej Štiavnici, kde — ako poslucháč baníckej akadémie — priúčal sa okrem toho ešte i druhým, pre každodenný chlieb potrebnejším veciam.

— — —

Nepoznám bližšie jeho kariéru, no viem, že v štyridsiatych rokoch sedel ako štyridsať-štyridsaťpäťročný poctivý mládenec vo funkcii šafára na trochu osamelom hámre v krásnej doline s bystrým potokom na Horehroní a koval železo.

Z domu bol dosť zámožný a jeho dôchodky mu dovoľovali viesť tento samotársky síce, ale pritom epikurejský život.

To sa samo sebou rozumie, že jeho pivnica bola vždy nielen bohato, ale aj znalecky zásobená tým „božím darom“, ako ho menoval. Mal tam sudy, plné samým „extra“.

No mal aj dohán, a to z vlastnej záhrady, na ktorý bol skoro pyšnejší ako na víno.

— Čože víno?! To si kúpim a nájdem ho, čo by až hen do Tokaja preň išiel. Ale dohán, a taký dohán, ako je môj vlastný, toho, kamarát, ani v Štítniku, ani v Hatvane ^[4] nedostaneš.

Nebolo milšieho spoločníka nad pána Mokrého. Ale aj nemohol si urobiť hriešnemu človeku väčšiu radosť, ako keď si ho navštívil. Lenže, keď sa to tak stalo, nuž si sa ťažko od neho dostal a musel si byť veľmi dobrým advokátom, aby ťa dobrovoľne prepustil. Lial do teba to „extra“, napchával ti vlastnoručne jednu fajku za druhou, a kuchárka od rána do večera musela variť, piecť a prinášať, čo mala najlepšieho.

A dobrých vecí mala dosť, lebo lipový med pána Mokrého bol povestný a jeho spôsob piecť nad žeravým uhlím pstruhy, napichnuté na tenké paličky, znútra trochu cibuľkou natreté a dobre osolené, bol vychýrený na celom Horehroní.

Veru, tie pstruhy, tie pstruhy! Koľko ráz si na ne pomyslím, toľko ráz mi ešte dnes, po päťdesiatich rokoch, vlhnú ústa.

A tie jeho dve postele v hosťovskej izbe! Musel si vždy najprv povyhadzovať z nej polovicu perín a podhlavníc, lebo by si sa bol utopil v tej hromade peria, na ktorú si jednako musel vystupovať skoro po rebríku.

Mal vzácnu zbierku paleontologickú a minerálnu a vymieňal si častejšie s mojím otcom jedno či druhé z oboch odborov, čo práve jeden mal a druhému chýbalo.

Keď som mal ja a brat desať a jedenásť rokov, učil nás otec sám strieľať. Dostali sme každý jednoduchú ľahkú flintu, vtedy ešte perkusionku, a netrvalo dlho, už sme aj niekedy doniesli domov nejakú tú nešťastnú prepelicu, sojku alebo jarabicu. Vrabce a menšie vtáctvo strieľať nám prísne zakázali. Za rok sme sa tak vycibrili, že sme dosť dobre strieľali.

Pamätám sa, že roku 1846 či 1847 padli veľkonočné sviatky pozde a bola taká priaznivá jar, že lesy a záhrady sa už rozvíjali. Po kostole na veľkonočnú nedeľu prišiel pán Mokrý k nám a poprosil otca, aby mu dovolil vziať nás, t.j. mňa a brata, so sebou na dva-tri dni, že budeme chytať pstruhy a pôjdeme na sluky, ktoré práve tiahli Jasenskou dolinou a Nad Slukovou. Mali sme na sviatky prázdniny a náš otec rád privolil, keď mu pán Mokrý dal ruku na to, že bude dávať na nás pozor.

My sme boli ako v nebi. Ani hostina, ktorá sa u nás na veľkonočnú nedeľu slávnostne odbavovala, nenašla z našej strany zaslúženú úctu. Hneď po obede sme sa pustili do čistenia pušiek a do balenia tanistier a za polhodinu boli sme už hotoví na odchod.

Pán Mokrý vzal z každej strany jedného z nás za ruku a zaviedol nás do hostinca u Rakov, kde stála jeho príležitosť. Kočiš Janko v belasom mundúre s bielymi šnúrami a červeným pierkom na klobúčiku zapriahol dva malé koníčky vycifrované dlhými remienkami, s červenými kokardami a celkom nakrátko — ako kefy — ostrihanými hrivami. Za krátku chvíľu zatiahol pod bránu, a keď sme sadali, pán Mokrý potľapkal priateľsky silné krky svojich koníkov.

Boli to pejky a kúpil ich vraj ako čistokrvné bosniacke kone na jarmoku v Chorvátsku. Menovali sa Castor a Pollux.

Bežali s nami ako lasice a naša brička veselo lietala po nerovnej dlažbe Hornej ulice.

Cesta ubiehala veselo. Brat sedel s pánom Mokrým a ja na prednom sedisku pri Jankovi, ktorý celou cestou nepotreboval bič. Pollux bol samopašný a každú chvíľku chytal poctivého Castora za bradu.

Janko len mľaskol jazykom a skríkol:

— Nože, no, Polko! Veď ti ja vyženiem to figliarstvo! Daj Kastíkovi svätý pokoj!

A dobre vychovaný „Polko“ si len zaerdžal a poslúchol na slovo.

V Ľupči sme sa zastavili a pán Mokrý skočil k pánu apatekárovi — akože sa volal? — s ktorým už od rokov špekulovali na výrobe nejakého nového druhu likéru. Chyba bola vždy v tom, že každá nová várka a prísada dali likéru inú chuť: hneď bol pánu Mokrému „prijalovcový“ a zasa pánu apatekárovi „pripuškvorcový“ alebo naopak.

Popísali celé knihy receptov, vyvarili celý súdok samožitného špiritusu, vytrhali okolo Ľupče a Predajnej množstvo materinej dúšky, puškvorca, čučoriedok, jalovca a všelijakých korienkov a skazili medu a cukru až hanba.

Ale nový likér ešte vždy nebol taký, že by bol obidvom rovnako chutil.

O tejto špekulácii nám už aj otec bol raz rozprával a pridal, že je pritom likér iba vedľajšou vecou. Sú vraj obidvaja dobrými priateľmi, radi sa navštevujú, každý má rád to extra, a fajčiť fajčí jeden viac ako druhý! Tak je to časté radenie „skrzevá ten likér“ veľmi vhodný „titulus bibendi“.

Stáli sme viac ako štvrťhodinu, keď sa zjavil pán Mokrý s pánom apatekárom v živom rozhovore.

— To mi nemali robiť, pán brat, — dohováral apatekár pánu Mokrému, — mňa na veľký sviatok len tak obísť.

— Veď vari len vidia, že si vediem hostí, — odpovedal pán Mokrý.

Pán apatekár, ktorý nás poznal — bol to ďaleký príbuzný mojej matky — zavolal na nás:

— Dolu s vami, chlapci!

Keď sme videli, že sa tomu pán Mokrý neprotiví, radi sme zoskočili, aby sme si trochu narovnali hnáty.

— Zatiahni na chvíľu do hostinca, — rozkázal pán Mokrý kočišovi. — O hodinku aby si bol zas tu!

Jano kývol hlavou a pritom prižmúril ľavé oko, ako čo by chcel povedať, že dobre vie, čo to bude za „hodinku“.

A pán apatekár, v tej istej chvíľke ako Jano, urobil rovnaký manéver pravým okom.

— Môžete si ísť obzrieť zámok, — povedal nám. Pošlem vám hneď záhradníka, ten vás odvedie hore.

Keď záhradník prišiel, rozkázal mu, aby sa s nami o hodinku vrátil.

A záhradník sa podíval na pána Mokrého a na svojho pána a potom prižmúril obidve oči.

— A môžete mi priniesť šalvie, ak už rastie! — zavolal pán apatekár za nami a vtiahol pána Mokrého do domu.

Vystupovali sme so záhradníkom dovrchu na zámok, obdivovali sme všetky miesta, kde sa podľa kastelánovej rozprávky vtedy a vtedy to a to malo stať a čo som si len čiastočne zapamätal. Len to viem, že Turci zámok často obliehali a dobýjali, ale že sa ho nikdy nezmocnili.

Za hodinku sme boli hotoví so zámkom, zámockou studňou, záhradou, so starými budzogáňmi, kušami a šípmi, kopijami atď., obdivovali sme na dvore starú drevenú mašinu, ktorou hádzali kamene na obliehajúcich a vrátili sme sa voľne dolu vrchom, zbierajúc po ceste pánom apatekárom žiadanú šalviu — ešte veľmi chatrnú.

Keď sme sa vrátili, našli sme obidvoch pánov v laboratóriu. Sedeli pri stole, na ktorom stála veľká fľaša s nejakým „extra“. Vyzerala ako lampáš, a malé kvaterkové poháre stáli okolo nej ako malé kuriatka okolo starej kvočky. Laboratórium bolo plné dymu, lebo obidvaja fajčili ani maša v Hronci.

— Ja ale tvrdím, že jeden lót extraktu zo zemežlče na jednu holbu špiritusu a päť holbí filtrovanej vody dostačí! — počuli sme apatekárov hlas z toho mračna dymu.

— Horec to spraví lepšie, pán brat, — odpovedal pán Mokrý a prihol si pomaly kvaterku, za ktorou hneď zas strčil čutorku do úst, aby sa mu ta nedostal prázdny vzduch.

— Horec sem, horec tam! — povedal pán apatekár, — ale ten už strkajú do všetkého, a my chceme predsa niečo celkom iné!

Vtom nás spozorovali, a pán Mokrý, podívajúc sa na svoje hodiny, povedal:

— No, už je čas, deti, pôjdeme!

— Pán brat, veď sme iba pri druhej! A konečne by už bol čas, aby sme sa na niečom definitívne ustálili.

Poslali nás do záhrady do včelína, aby sme sa podívali, ako včeličky už hrajú — že nás dajú zavolať, keď bude čas.

Aby nám prešla chvíľa, poslal nám pán apatekár ohromný peceň rimavskosobotského chleba, masla a medu, a my sme sa veru nedali dlho núkať. Aj záhradník využil príležitosť a odvalil si krajec chleba ako za ovcami, naložil si naň na côl masla, pritrel to medom a narábal zubmi ako mlynským kameňom.

Dlho sme sa dívali na včeličky, ešte dlhšie na obrázky, ktorými bol celý včelín polepený — medzi nimi na Jánošíka, ktorý hajduchoval vo vzduchu a vrtel pritom rukou valaškou a v ľavej držal fierdungovú fľašu vína. Košeľu mal zelenú, opasok vysoký a ten tradičný kalpak na hlave, čo vyzeral ako štvoruholník prilepený k trojuholníku, vycifrovaný, so strapcom na konci.

Záhradník medzitým prezeral hriadky a naraz zmizol.

O krátku chvíľu sa vrátil s motykou a stál ako prikovaný pri jednej hriadke.

Vybehli sme von, ale nás pristavil, pohroziac nám prstom, a tuho zakopol do zeme. Keď vytiahol motyku, vyhodil súčasne aj krticu, ktorú potom ovalil obuchom.

— Veď ti ja dám kaziť moju špargľovňu! — povedal a zahodil mŕtvu krticu susedovi cez plot.

Potom nám ukazoval, ako štepí ruže a očkuje malé stromky.

Po nás ešte vždy neposielali a tak sme sa vybrali na námestie, kde práve hnal pastier ošípané z poľa domov.

Pozorovali sme, ako zvieratká veselo krochkajú a rozbehúvajú sa svinským klusom po domácnostiach.

Videli sme, ako páni mešťania a potom za nimi pán učiteľ išli po jednom do istého domu na námestí a zdiaľky bolo vidieť zámockého kastelána s dlhou štiavničkou v ústach, ako z kroka na krok stúpa tým istým smerom.

— Čo, pôjdeme si to pozrieť? — spýtal sa brat Karol.

Záhradník sa nedal dlho nahovárať, najmä keď sa obzrel a uvidel laboranta z apatieky, ako kráča s krčahom čerstvého medokýšu do apatekárovho domu.

— Čo by sme nešli? — povedal. — Nebude to tak hneď čo za nami pošlú! — pridal a pokrútil hlavou.

V hostinci — lebo hostinec to bol — našli sme celú ľupčiansku elitu, popíjajúcu vo sviatočnej nálade víno miešané s medokýšom.

— No, čo? — prihovoril sa krčmár záhradníkovi. — Nevyprázdniš si jednu na veľkonočnú nedeľu?

— A čo by nie?… Daj sem! — odpovedal.

O chvíľu stála pred ním žajdlíková fľaška vína, z ktorej pomaličky zalieval ten rimavskosobotský chlieb s maslom a medom.

Náš kočiš Jano sedel na lavici pri maštali a zahrýzal si kus oštiepka s chlebom.

Všetci ľudia v hostinci sedeli ticho a poriadne, ako sa na taký veľký sviatok sluší.

Pomaly sa začalo stmievať a my sme sa už naozaj obávali, že pán Mokrý s pánom apatekárom dnes s tým novým receptom nebudú hotoví.

Vtom priletel laborant.

— Jano, zapriahaj! — a hneď! A mladým pánom aby sa páčilo domov.

Jano išiel po kone a onedlho prišiel krokom v zapriahnutej bričke pred apatieku. Vošli sme. Páni boli v izbe a dopíjali — už neviem koľký lampáš toho „extra“. V laboratóriu by ste už dlhšie iste neboli vydržali, lebo aj v izbe bolo toľko dymu, že nám poriadne zaľahlo.

— Nuž tak, pán brat, — povedal pán Mokrý a povstal. — O tom si ešte porozprávame pri najbližšej príležitosti. Vedia čo? Nech prídu zajtra ku mne na obed: pôjdeme potom cez Brusno k Čertovi do Pekla.

Poznamenávam, že na ľavom brehu Hrona, naproti sv. Ondreju, ležia neďaleko v dolinke pri potôčiku Pekle kúpele Brusno a tam sa príde pod Vysokou do Pekla, kde býva na samote sedliak a uhliar s krásnym menom Čert. Tak sme sa to cestou dozvedeli od pána Mokrého.

— Ak len stačím, prídem, — odpovedal apatekár.

— No, ruku na to!

— Nie, ruku dať nemôžem, lebo som apatekár a neviem, čo sa môže stať. K tomu čakám domov provizora len zajtra ráno, je dnes v Bystrici.

— No, aj tak dobre, pán brat! Obed je o dvanástej! S pánom bohom! — Jano, hybaj!

— S pánom bohom!

A bosniaky utekali, čo len stačili.

Tá „chvíľka“ v Ľupči trvala štyri hodiny a súdiac podľa poslednej reči pána Mokrého, recept na nový likér ešte nebol hotový.

Bolo už hodne tma, keď sme sa dostali do bydliska pána Mokrého, kde nás privítalo celé stádo psov a kuchárka čakala s večerou prichystanou, pravda, iba pre neho samého. Bola však dostatočne zásobená, a tak po pánovom rozkaze za polhodinu bol stôl okrášlený pečeným jahňacím stehnom a misou halušiek s bryndzou — že vraj „ako šalát“, pripomenul pán Mokrý.

— Len veselo do toho, chlapci, — núkal nás pán Mokrý, — čo pán boh dal!

— A čože budete piť? — pýtal sa nás.

My sme úprimne povedali, že pijeme len vodu.

— Akú vodu? Azda nie, pre pána kráľa, len samú čistú vodovú vodu? — zvolal začudovane.

My sme prisvedčili.

— No, počúvajte, chlapci! Váš pán otec je veľmi rozumný človek a vie, čo robí. Ale že vás ešte posiaľ neodstavil od tej príčiny všetkého zlého, tomu sa čudujem.

— Nuž akéhože zlého? — spýtal sa ho brat Karol.

— Tak! Že vraj akého zlého? Nuž či neviete, čo v biblickej histórii stojí, že voda a len voda potopila svet, utopila milión miliónov ľudí a že keby nebol starý Noe vynašiel víno, že by bolo zle? Ono to nie je ešte ani dnes celkom v poriadku, a ja sa vyhýbam každému hostincu, kde viem, že majú pumpu v dome.

Museli sme voľky-nevoľky vypiť po jednej kvaterke medokýšom rozriedeného „extra“, než nás poslal spať.

Zaviedol nás sám do hosťovskej, veľmi slušne zariadenej izby. Stáli tam dve postele a na posteliach celý magazín perín a podhlavníc, nakopených skoro až po samú povalu. Stál tam aj neobyčajne dlhý a široký diván, obtiahnutý kožou.

— Ten je pre levitu z Mýta, — vysvetľoval pán Mokrý, — lebo ten je taký dlhý, že sa mi do postele nevprace, ak sa len nechce skrútiť ako paragraf.

Potom postavil sviecu na stôl, prikázal nám, aby sme ju sfúkli, keď si pôjdeme ľahnúť, a želal nám dobrú noc.

Vyškriabali sme sa horko-ťažko do tých postelí a o chvíľu sme spali ako zarezaní.

Na veľkonočný pondelok ráno nás zobudil pán Mokrý veľkou poštárskou trúbou.

— To je poplach, — povedal.

Bol krásny deň a hneď po raňajkách nás zaviedol do záhrady, kde nám ukazoval v skleníku dohánovú priesadu.

Záhrada nebola veľká, ale udržiaval ju vo veľkom poriadku. Štepnica sa už začala rozvíjať, len ruže boli zakryté zemou a chvojím.

Včelín bol veľmi priestranný. Za úľami a klátmi stál veľký stôl pred dlhou kanapou, obtiahnutou bieločerveným plátnom. Ako zvláštnosť podotýkam, že včelín bol vylepený matematickými a geometrickými problémami.

Brat sa ho spýtal, či by sme si nemohli obzrieť hámor. Pán Mokrý odpovedal, že v hámre dnes práca stojí, no že hámorník o chvíľu príde a potom všetci pôjdeme na pstruhy.

Netrvalo dlho, prišiel hámorník, tuhý, vysoký chlap, ktorému na rozkaz pána Mokrého priniesla kuchárka krajec chleba so slaninou.

— Nuž a kdeže je „ružový olej“? — spýtal sa jej pán Mokrý. Tak totiž nazýval „rozóliš“.

„Ružový olej“ priniesli v malej fľaštičke s dlhým širokým hrdlom.

Hámorník nasadil fľaštičku, povedal „na zdravie vinšujem!“ a postavil prázdnu fľaštičku na výklenok obloka, utierajúc si opakom ruky ústa.

— Ej, ale že je tuhý! — povedal.

— To verím — veď ho varím sám, a u nás železiarov musí byť všetko tuhé.

Hámorník vzal dobre naplnenú kapsu, z ktorej na jednom boku vykukávalo hrdlo vínnej fľašky, prehodil keser cez plece, pobral udice, a tak sme stúpali veselo ďalej.

Hneď vyše hámra začali sme chytať, ale lov nebol priaznivý.

— Tu je ich málo, — povedal hámorník, — nemajú dosť pokoja.

Lovili sme ďalej, a keď sme prišli k prvej zátočine, brat zrazu vytiahol krásneho pstruha.

— Krásny je, to je pravda! — pochválil pán Mokrý.

Po chvíli brat zas vytiahol veľkého pstruha.

— Ej, aleže máš šťastie! — povedal pán Mokrý a vtom aj sám vytiahol rybu, ktorá sa mu však nad samou vodou odtrhla aj s udicou.

— Bodajže ťa porantalo! — zahučal. — Ryba včerty, aj udica včerty — to je smola!

Vytiahol z vrecka novú udicu a navliekol ju na prút.

I mne potom šťastie žičilo, lebo som za krátky čas dostal tri pstruhy, samé súce ryby, a keser sa pomaly začal plniť. Hámorník každú chvíľu privlažoval keser. Za pol druhej hodiny sme mali rýb nadostač a vracali sme sa pomaličky k hámru.

Ešte pred stavom videli sme bričku, uháňajúcu hore dolinou k domu pána Mokrého, a prišli sme zrovna včas, aby sme mohli uvítať pána apatekára.

— Vítam u nás, pán brat, pekne vítam! — povedal pán Mokrý. — No, to je pekné, že ste dodržali slovo, — pomáhal mu z bričky dolu, lebo pán apatekár bol trochu telnatý pán a dlho macal nohou vo vzduchu po stúpadle.

Kočiš vypriahol a zaviedol kone do maštale, potom strčil bričku pod kôlňu, a my sme vošli do jedálne pána Mokrého, kde už stál stôl prikrytý snehobielym obrusom.

O chvíľu sa zjavila kuchárka, čistá ako zo škatuľky, a pozrela na pána Mokrého, ktorý vystrčil do vzduchu dva prsty, nepovediac ani slova.

Kuchárka zmizla a onedlho priniesla dva veľké lampáše s tým „extra“. Potom začala prinášať a nanosila toho ani na biskupskú tabuľu.

— No, chlapci, len živo! Nespite pri stole! — ponúkal pán Mokrý, hoci u nás nebolo ani reči o spaní.

Po pstruhoch a po pečienke prišiel moriak, po moriakovi celá misa tvarožníkov, slivkovníkov a orechovníkov a pán Mokrý bez prestania len núkal a núkal.

— Pán brat, nech sa len páči ešte toho moriaka! Veď ráčia vedieť, aký je to užitočný vták: má trojaké mäso a človek si môže po chuti vybrať. Nože no, toto stehienko! Veď je mäkký ako maslo a tučný až radosť. Nie nadarmo zožral celé vrece kukurice, potvora!

Medzitým kuchárka priniesla čiernu kávu a postavila na stôl dohánový hrniec ako mažiar, sklený, tulipánmi pomaľovaný pohár, plný papierových fidibusov, a napokon dve veľké fajky z morskej peny a mašinku s vitriolom a platinovou blankou na zapaľovanie fidibusov.

Pán Mokrý nám vtisol po orechovníku do ruky a poslal nás do záhrady.

— Dáme o chvíľu zapriahnuť a pôjdeme do Pekla, — povedal.

Boli sme zvedaví, ako dlho tá chvíľa potrvá, a išli sme na dvor, kde kuchárka už zasa škrtila hydinu, že vraj na večeru.

— No, veď je dobre! — pomyslel som si. — Ak nás tá cesta k Čertovi do Pekla nevytrasie, tak do večere obidvaja slávne pukneme.

Namiesto do záhrady išli sme si obzrieť osadu a hámor. Bývali tam samí hámorníci a ľudia vysedúvali na prahoch domov. Všade panoval sviatočný pokoj, počuť bolo iba šum potoka na zastavených hámrových kolesách. Hámor bol zatvorený, a tak sme si pozreli len ohromnú kôlňu plnú dreveného uhlia. Celý les tam ležal spálený.

Pri dome pána Mokrého stála vysoká stará lipa, ktorá práve vysýpala puky a čiastočne sa už ukazovali malé lístočky.

Okolo lipy bola lavička a starý námorník nám rozprával, že veru za letných večerov pán šafár pod touto lipou veľmi radi vysedúvajú. Hámorník bol pyšný, že fajčil ten istý dohán ako jeho pán a vychvaľoval pritom pána Mokrého až do tretieho neba.

— Oni sú prísny a akurátny pán a netrpia neporiadok, ale zato majú srdce zlaté a neublížia nikomu ani zamak, ak len sám nezadáš na to príčiny.

— Zato mladý pán, — pokračoval ďalej, — čo je u vás od Michala na „fervendunku“,^[5] je už celkom iný. Ten sa vadí s každým pre každú maličkosť. Má prísť onedlho do Hronca, a to by nám všetkým uľavilo — aj pánu šafárovi. Nevie to nič, len si to rozdrapuje ústa a kľaje po maďarsky. Aby ho čím skôr čert vzal! — dodal dobrodušne a potisol si prstom dohán vo fajke.

— A kdeže je dnes? — spýtal som sa ho.

— A či ho čert vie, kde! V Bystrici alebo v Brezne — behá za sukňami! Už včera večer zmizol ako gáfor.

Míňala sa jedna hodinka za druhou, až konečne okolo tretej vidíme kočišov zapriahať.

Nechceli sme tomu spočiatku veriť a mali sme už radosť, že je ten likérový recept zaiste hotový. Vtom vyšli oba páni pred dom, a pri vystupovaní do bričky zas len pán Mokrý pomáhal pánu apatekárovi.

— Pohovoríme si ešte o tom, pán brat, pri najbližšej príležitosti, — povedal pán Mokrý a prisadol si k nám.

Tak teda z toho receptu nebolo zas nič!

Pán apatekár musel ísť popredku, lebo pán Mokrý tvrdil, že jeho bosniaky nestrpia, keď počujú voz za sebou. A tak sme veselo uháňali dolinkou až na hradskú a potom už cez Predajnú, Dubovú a Nemeckú do Sv. Ondreja dolu Hronom.

Vo Sv. Ondreji príležitosti vtiahli pod zájazd a my sme sa vybrali peši k Čertovi do Pekla.

Hneď za mostom leží Brusno a na pár strelení ďalej kúpele. Po ťažkej bratovej chorobe bola tu raz mamička s ním na liečení a pamätám sa, že sme ju raz prišli s otcom navštíviť. Ale muselo to byť veľmi dávno a ja veľmi maličký, lebo som sa na to pamätal len tak zďaleka.

Vtedy vraj tu zavítal pán Mokrý častejšie na návštevu a raz zaviedol celú kúpeľnú spoločnosť hore dolinkou do Pekla, kde ju pán Čert prijal veľmi milo. Dal im chleba, masla a mlieka a vôbec bol veľmi galantný.

Dolinka nie je dlhá, ale veľmi úzka a vedie vedľa potôčika Pekla rovno od severu na juh až do Pekla naproti Vysokej. Potom sa dolinka v ostrom uhle obráti na východ pod „Przácovou horou“ a vedie až na koniec pod Čierťaž, najvyšší vrch, asi málo pod štyritisíc stôp.

V Pekle je stále zima, keďže má od juhu celkom uzavretú polohu. Tam platí to známe:

Sneh sa tam roztápa veľmi neskoro, lebo slniečko sa v Pekle veľmi nenamáha. A skutočne, snehu bolo ešte všade dosť a najmä stráne Vysokej boli ním pokryté ako v plnej zime.

Kúpele boli ešte zatvorené a zadebnené, obývaná bola len malá izbička, kde býval strážnik a záhradník. No ani on sám nebol doma, a tak sme postupovali hore potôčikom do Pekla.

Čert bol doma, sedel v zakúrenej, dosť priestrannej izbe a čítal v modlitebnej knižke. Pre veľký sviatok odložil chvost, rožky, kopyto a dlhý červený jazyk a bol veľmi čisto oblečený do krátkeho kožúška a nohavice mal zastrčené do pevných vysokých čižiem. Na hlave mal čiernu baranicu. Prijal nás — kvôli veľkému sviatku — so srdečným „Pochválen Pán Ježiš Kristus!“ a onedlho priniesol nám veľmi poriadny žitný chlieb, na cínovom tanieri kus oštiepka a na stôl postavil dve fľašky s pálenkou.

Nebola to však obyčajná pálenka! Medzi pálenkou a pálenkou je veľký rozdiel. To, čo postavil pán Čert na stôl, to pálil on sám. V jednej fľaške borovičku, ostrú a starú, a v druhej pálenku, ktorá bola po celom okolí známa pod menom „guráž“.

Pán Mokrý a pán apatekár pozerali na seba a mľaskajúc jazykom znalecky ochutnávali ten čertovský fabrikát Pekla. Spytovali sa sem-tam, čo a ako. Ale Čert len vyhýbavo odpovedal, že sa márne spytujú, že tie korienky, z ktorých páli „guráž“, rastú len v Pekle a žeby si dali s tým pokoj, lebo že vraj nič nedokážu.

— Pohovoríme si o tom ešte, pán brat — povedal pán Mokrý pánu apatekárovi.

Čert bol územčistý, plecnatý chlap v najlepšom veku. Tvár mal úplne oholenú, lebo vraj „keď páli v Pekle“ (t. j. tam uhliari), nanosilo by sa mu do fúzov toľko toho dymu a prachu, že by to ťažko vymyl.

Keď mu pán Mokrý povedal, čie sme my deti, radostne sa usmial, chytil nám ruky ako rak do klepiet a povedal:

— To mi je veru netušená radosť, že vidím u seba deti dvojctihodnej z Bystrice. Veď pán šafár ich hen pred rokmi prieviedli ku mne.

Potom nám začal vychvaľovať mamičku, aká je driečna a že sa ani čerta v pekle nebojí.

Pán apatekár a pán Mokrý medzitým usilovne sa pokúšali prísť na stopu prísadám toho „gutážu“ a ochutnávali jeden kalištek za druhým. Čert mal z toho veľkú radosť, ale vyzradiť nevyzradil nič. Keď už pomaly tej fľaške — ale nie receptu — prišli na grunt, odobrali sme sa od Čerta, ktorý pod nijakou zámienkou nechcel prijať ani najmenšiu plácu. Celý kus dolu dolinou nás vyprevádzal a potom pri návrate nám želal šťastlivú cestu.

— To môžu byť istý, pán brat, že základom „gurážu“ je čučoriedkový extrakt, — ozval sa pán apatekár.

— Akýže čučoriedkový, pán brat? Veď v tom niet čučoriedok ani pod necht. Keby radšej povedali, že je brusnicový, to by som im hneď prisvedčil.

Celou cestou až do Sv. Ondreja o tom uvažovali a nemohli sa dohodnúť. Zo Sv. Ondreja bol by sa pán apatekár vrátil do Ľupče, ale pán Mokrý nechcel o tom ani počuť. Hrozil mu, že mu dá sňať z bričky zadné koleso, a tak pán apatekár musel voľky-nevoľky s nami k pánu Mokrému na noc.

— Zajtra ráno si odcestujú, kedy chcú, pán brat, hoci hneď po polnoci, ale večerať musia u mňa, lebo im dám koleso sňať a bričku na podvrch vyniesť.

Vrátili sme sa všetci k pánu Mokrému a nechcem opisovať večeru, ktorá bola dôstojnou sestrou dnešného obeda.

Boli sme trochu ustatí tou prechádzkou do Pekla, a tak sme sa včas utiahli do tých postelí, do ktorých sme zapadli ako do mora.

Pre pána apatekára ustlali na diván, ale už sme ho nevideli. Neskoro si ľahol a včas vstal, a my sme spali ani polená až do bieleho rána, keď nás zasa zobudila trúba pána Mokrého.

Pred odchodom si ešte zapili pán Mokrý s pánom apatekárom niekoľko tých kvateriek na rozlúčku. Prvý stál jednou nohou na stúpadle a druhý už sedel vo voze — tak si pár ráz štrngli. Či pritom obaja rozjímali o tom novom likéri, či nie, to neviem, lebo my sme ešte tuho spali.

Predpoludním prišiel horár a my sme si obzerali — vedení pánom Mokrým — hámor. To nám však nebolo nič nového, lebo my sme už boli v bystrickom hámre ako doma. Po tretej hodine popoludní sme sa s notárom všetci vybrali do Jasenej, kde sme medzi Čiernym dielom a Ráztockou poľanou zabočili na Suchý potok pod Slukovou. Flinty a muníciu sme si niesli sami a proviant niesol hámorník.

Pán Mokrý vzal so sebou dvoch psov — stavačov. Menovali sa Brok a Zahraj, boli vraj čistej istrijskej krvi a horár ich viedol na svorke. Tie psy, boli huňaté, hrdzavé a vlasy im viseli ponad oči. Nevyzerali tak pekne ako obyčajné psy — stavači, ale pán Mokrý tvrdil, že konajú výbornú službu či už v lese, či vo vode a že sú oveľa lepšie a vytrvalejšie ako naše.

Po piatej hodine rozložili sme ohníček, pri ktorom sa olovrantovalo. Pán Mokrý nám vysvetľoval, že sluka je zvláštny vták. Tiahne len podvečer a nikdy nie rovno, ale vždy „cikcakom“. A preto, keď chceme trafiť sluku, aby sme vždy sledovali, kam letí a nemierili na „cik“, keď letí „cakom“ alebo obrátene.

— Keď sluka tiahne, tak si pri tom krochká ako prasiatko a k tomu „roch-roch“ pridá ešte vždy „tsi-tsý“.

Ponaučenie pána Mokrého sme si dobre zapamätali a čakali sme pekne — rozostavení hore dolinou od seba tak na dostrel — na ten „roch-roch“ a dali pozor na ten „cik“ a „cak“.

Dlho nešlo ani jedno, ani druhé, až napokon padol výstrel z tých miest, kde stál horár, a hneď potom strelil brat, ktorý stál nado mnou. U mňa a u pána Mokrého ešte vždy ani „roch“ ani „cak“.

Zasa sa ozval výstrel, teraz u pána Mokrého, ktorý stál podo mnou, a počul som jeho hlas, ako zavolal na psa:

— Brok! Aport!

Brat Karol vystrelil znovu. Stál som ako na tŕní. Naťahoval som uši, otváral som oči, ale vždy len nič.

Tak to trvalo chvíľku. Vtom letí niečo ako veľký netopier a jasne počujem to dávno očakávané „roch-tsi-tsý“. Zacielim a vypálim, a na moju nekonečnú radosť sluka spadne odo mňa tak na dvadsať krokov medzi smrečinu.

Celý som sa triasol a na všetkých štyroch vliezol som do tej smrečiny, odkiaľ som po krátkom hľadaní vytiahol krásnu sluku.

Dostal som sa potom ešte niekoľko ráz k výstrelu, ale celý rozčertený prvým úspechom strieľal som vždy na „cak“ miesto na „cik“ a obrátene, takže som veru na konci poľovačky priniesol len toho jedného vtáka. Brat Karol niesol tiež jedného; druhého, ktorého postrelil, našiel hneď nato horár so Zahrajom, takže mal dve sluky. Pán Mokrý dostal tri a horár dve, všetko spolu osem slúk. Pán Mokrý bol nadmieru spokojný.

Pomaličky sa začalo stmievať, a tak sme sa pobrali dolu dolinou domov.

Na druhý deň ráno pán Mokrý dal zapriahnuť a doviezol nás domov, kde sme všetky sluky s veľkou slávou odovzdali a mamičke oddali pozdrav od Čerta z Pekla.

Pán Mokrý zostal u nás cez obed a podvečer odviezol sa domov. Či sa v Ľupči zasa pristavil, či nie — či sa dohodli s pánom apatekárom na tom likérovom recepte, či nie — neviem.

Otec si však myslel:

— Zastaviť sa zastavil istotne. Ale likér, ten neuvaria, pokiaľ budú živí. O čomže by potom rozjímali pri tom extra?