Marko

Viete, že Sabina zomrela v Markovom náručí? Viete i to, že v jeho srdci neumrela?

Belinské devy pochovaly Sabinu. A ospevujú hajdúcha, ako si svoju nevestu oslobodil z tureckej moci. Mladíci si povrávajú, ako si aj oni budú hájiť svoje milenky pred Turkom.

Ale to všetko Marka neteší. Stále vidí svoju Sabinu a stále chodí na belinský cintorín, kde pri Sabininom hrobe kto vie o čom premýšľa.

Belinský cintorín, obohnaný múrom a horou, je smutný. Na hroboch stoja novšie i staršie kríže; tie prvé často priatelia oplakávajú, tie druhé popadaly už pod ťarchou času na zem, aby sa tiež na zem premenily.

Najnovší hrob, ktorý ešte tráva neodiala svojím rúchom, je hrob Sabinin. Nad ním stojí drevený kríž s červenou zástavkou;^[1] strom mŕtveho suseda vrhá tôňu aj na Sabinin hrob. Na Sabininom hrobe leží mládenec a tak sa vinie k nemu, ako by sám chcel odpočívať v hrobe. Na cintoríne je tak ticho, tak clivo, tak smutno, že i veselé srdce, keby sa podívalo na hroby, muselo by zaplakať a stŕpnuť. Jediné, čo teší pri pohľade na hroby, je to, že život sa nekončí v hrobe, ale tu sa len začína.

„Sabina moja!“ tichým hlasom hovorí mládenec Marko na hrobe svojej milenky. „Len od týždňa sladko spíš v tomto studenom hrobe a predsa som ťa tak dávno stratil. Tvoje oči sa nesmejú na Marka, jeho srdce sa neraduje zo života. Všetko som s tebou stratil. Neteší ma ani dieferdan, ani moji hajdúsi ma nezaujímajú a i Turkov, tých neveriacich šakalov, nechávam žiť! Život mi je na ťarchu. Lebo čo mi život dávalo, čo mi srdce v boji rozplamenilo, to všetko si ty so sebou vzala!… Načo tvoje sestry po Beline ospevujú našu lásku, veď v tých spevoch i tak nijakej záľuby nenachádzam? Prečo ma potešuje tvoja matka, keď seba nevie potešiť? Prečo ma tvoji bratia tak milujú, keď ja neviem milovať? Oj, a ty si tu tak spokojne odpočívaš? Nemá si ako obraz Matky Božej. Či azda aj ty chceš, aby som miloval tvoju priateľku Gabrielu?!“

Marko sa zamlčal. Chvíľku premýšľal.

„Vidíš, dnes sa mám s tebou rozlúčiť, lebo chceš mať zo mňa hajdúcha^[2] a nie smútiaceho bedára. Pôjdem, ale — s tvojou láskou! Chcel by som si tu pri tebe odpočinúť, ale ešte nemôžem, nemôžem. A všade, kde len budem ležať, je svätá zem Bulharov, vždy budem blízko pri tebe. Sabina moja, s Bohom, odchádzam.“

Zastavil sa pred cintorínom. Pozrel dolu k Beline, ako by sa s ňou chcel lúčiť. Okom hodil na Turbicu, ako by sa jej chcel vyhrážať. Pozrel na svoj Balkán a smutne si vzdychol.

„Svoju prácu, ktorú mi nebo dalo za úlohu, musím dovŕšiť. Čo i smrťou ju skončím, tým bude slávnejšia; veď i tak raz musím umrieť. Moja vlasť i jej deti hodné sú každej obeti, medzi ktoré pripočítavam i svoju nevestu. Turbica musí padnúť prvá a potom bude nasledovať to, čo Boh dá i sreča^[3] junácka. S Bohom, kraje moje, ktoré ste ma ranily pre časný život. Tam je môj Balkán, tam sú moji junáci.“

Odišiel.