Krb

Nuž poviem vám, čo by som rád:
malú, drevenú chalúpku
v zasneženom smrekolese,
sedeť pri teplom kozúbku,
hladeť oknom v zasnežené
čarokrásne lesy, hory: —
jako sa svet belie, bliští,
jak’ milo môj ohník horí! —
Na konároch smrečkov, kríčkov
snehu kusy, jak’ periny —
na bieľ čistín vysočižné
smreky hádžu modré stíny;
všade ticho, všade nemo —
len dakedy zšumí, šuchne,
keď sa snehu kus sosuje,
keď sa konár ťarchou uhne;
tak rád by som hľadeť oknom
v zimy lesa čarokrásu —
všade mier a všade ticho,

nečuť kriku, nečuť hlasu;
nevidíš živého tvora —
len tá myseľ dumie, lieta
v zpomínaní, v roztúžení
do čarného bájosveta:
hľa, zpod kríčka, z modrej tône
gnómik s bradou žmurká, kuká,
podskakuje, v dlaň si chuchá,
zamrzla mu noha, ruka; —
a tam ďalej skaly, žuly,
diera v nich a rozpuklina,
zaiste to vchod podzemný,
gnómov býva tam družina.
Ach! ba predsa vidím tvory:
ponad smreky letia vrany,
nekrákajú, letia šumne —
z hôr zaviatych v dedín strany.
A tam hľa, na tom konári
veverička, — už skočila
s jednej vetve v druhú vetiev,
hŕbu snehu zmetelila.
Jaký svet to čarokrásny!
biele hory, modré nebo. —
Ó, ty ticho dušokojné,
ó, ty čarná hôr velebo! —

Len dakedy dobrí ľudia
čoby prišli ku mne, ku mne
pohovoriť, snívať, ťúžiť
dobrodušne, šumne, umne; — —
dobrodušní, dobrí ľudia,
ó, takých je málo, málo —
hej! zlých ľudí zahrýzanie,
koľko ma už bôľov stálo!
dobrodušní, dobrí ľudia
keby prišli v moju chýžku,
rovnej mysle, rovnej duše
vzali by sme dobrú knižku,
nie bezbožnú, svetamárnu
na turnaje vedy, umu
rovnať búrne žitia spory,
dumali by dobrú dumu,
snívali by zlaté mysle,
prác šľachetných sväté ciele
a nie boje! — veď sme bratia
a nie zvery pobesnelé.
Spočiň turnaj dúm vznešených! —
Ozvite sa hlasy zniona,
nech sa vpíja melodia
do sŕdc nežných, duše lôna!
nech sa leje melodia
čarných zvukov, čarných piesni,
nech nám z ťažkých zeme trúdov
cestu v nebies sféry kliesni.
A tie čarné melodie
z tichej chýže von sa lejú
v les zaviaty, zasnežený
a lesom sa ďalej chvejú
a zvukom tým naslúchajú
gnómi malí, biele víly,
veveričky, srnky, kríčky — —
a les trnie v sladkej chvíli — —
v útuľnej, malej chalúpke
jako by mne dobre bolo! — —
zasnežené hory, lesy
tichý, biely svet okolo! —