ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz žila jedna krásna deva
— šum smrekolesov otcom jej
a mati hory tônna tíš —
v jaskyni stinnej, tatranskej,
tam techy, strasti, snov jej ríš; —
kde preozrutné čnejú bralá,
devuška krásna prebývala
a v tôni lesov blúdi, spieva
v svoj bájny ponorená svet,
neznajúc šírym svetom let.
No tajná túžba srdce jala:
na pokraj lesa došla raz,
tu očarená pozastala,
v jej oči lial sa slnca jas
i zatúžila jasným svetom
tým blúdiť, dýchať vzducha van,
nad zlatým poľom vzniesť sa letom
a z tône lesov, z jaskyne
vo slnca lesku vidine
preleteť šíry lúčin lán —
pre bájosveta svojho ríšu
nájsť bielostennú, tichú skrýšu,
čo z tisíc bielych stien sa dvíha,
sťa tvrdz; jej meno v svete: kniha.
I pustila sa chodníkami
vo šíro-sveta lúčojas; —
tu zrazu — sťaby hrom — neznámy
strnutú devu staví hlas:
„Kicsoda maga?! — hová megy?!“ —
a deve, ktorá zvykla šumu
naslúchať Tatier smrekolesa,
u hôr ručajov dumať dumu,
hlas nežný, ľubozvučný schvie sa,
keď dáva tichú odpoveď:
„Tatranská Dumka moje meno,
jaskýň som zanechala taj,
bo temno tam — a tak studeno! —
nuž rada by som v krásny kraj
tých našich dolín, jasných niv,
kde kvetín, spevov na podiv,
kochala by sa v ľudu hlase,
rodného kraja čarokráse.“
No deve v očiach zaiskrí sa,
keď tamten divo zkríkne: „Vissza!“ —
— Tak deva smutno stúpa zpät
v svoj temný, chladný jaskýň svet. —
No neudusíš Dumku svätú,
v nebeskej, čistej výši vzňatú!
tá zas na pokraj stúpi lesa,
kde blankyt modrý, jasný skvie sa,
kde vábi, volá krása niv —
a ejhľa, jaký úžas, div:
chodníčkom viac ju nik nestaví —
— čo sa to stalo, Bože môj? —
chodníčok voľný, usmievavý,
že mizne devy nepokoj
a voľne, v teche ďalej kráča,
postretá húfy žien i diev
i starcov — v kroví spieva vtáča —
a z diale znie úchvatný spev,
ten: „Hej, Slováci ešte naša…“
že krok svoj v dive zastaví
a vánok krajom spev roznáša
v doliny, háje, dúbravy;
spev zneje z diaľky, zneje z blízka,
spev znie zo všetkých sveta strán
ten dávny: „Nad Tatrou sa blýska…“
až zhučia lesy, zhučí stráň. — —
Čo sa to stalo? — čo sa deje? —
deva tak dumá v žasnutí
i jej sa srdce vzruchom chveje
v tušenia sladkom pohnutí —
no ďalej spiecha k ľudským bytom,
preletiac lúčin pestrý lán
i túši: kýmsi čarným svitom
ožiaril kraj ten nebies Pán. —
I dopytá sa dobrých ľudí
— u mnohých dotaz úsmev budí: —
kde budujú tie biele skrýše
pre bájosvety, dumiek ríše?
Konečne dôjde v mesto, v bydlo
v ňomž mocný duchosveta pán,
v ňomž staviteľov zručných sídlo
i prosí: Shotujte mi skrýš,
v nejž prebývať by mohla jasne
i vítať sestry, bratov rodu
v tú bájosveta môjho ríš,
viesť s nimi rozhovory krásne
u duchokojnom, svätom hodu…
No pán ľutujúc, v veľkom žiali
devinu nádej ztroskotá:
„O, stavitelia v diaľnej diali,
kde vražd zúrila besnota,
ešte sa z boja nevrátili! — —
o mesiac prídte, lebo dva! —
Zavzdychne deva, pozakvíli
— tá strašná kliatba Kainova! —
krvavé boje! — hrúza! — svete! —
i smutná zvráti krok svoj zpät,
zmorená nádej horká — viete —
a rmutná, jak’ uvädlý kvet.

Ký súlad planét dráh v všemíre,
ký pokoj vládne všesvetom,
ká sláva Božstva v svetov víre,
ký jasot hviezdnym výkvetom —
jak krásny vesmír, plný mieru! —
zri blankyt nočný, hviezdotrpytný —
a ty, človeče, stváraš boje
a seješ sváre, nepokoje,
ty, človek, berieš divosť zveru,
si krvou brata nenasytný! —

No deva trpí ďalej, čaká — —
o dva mesiace príde zas —
neprajnej zprávy v pred sa ľaká,
jaký jej bude dnešný vzkaz?
v jej oku lúč bojacný plál. —
„Hej, stavitelia došli z boja“
— radostný pocit devu jal —
„no práce naše viaznu, stojá,
bo chybí nám materiál,
— my písmenami ho zovieme —
pre cink ho nám zrekvírovali,
by k mordovaniu v zbraň ho vliali —
bez písmen — nuž hľa — nemôžeme
žiadosti vašej vyhoveť — —
o mesiac prídte, lebo dva.“ —
Bôlne sa deva usmieva,
uslyšiac takú odpoveď —
zas len tie boje, vojna, zbraň!
O, ľudstvo, čo s’ to vykonalo,
či s’ bezcitné už, jak to bralo?
ustaň už v mordovaní, staň!

Veď pravda: písmeno tiež zbraň!
písmeno zlé: zbraň jedovatá,
zabije ducha, zvedie, zmáta — —
písmen sa takých, dušo, chráň;
písmeno dobré: požehnanie,
duševnej túžbe blahozvesť,
čo jako manna z neba kanie,
zrieš jako mlieko-med ju tiecť.

A deva smutná domov kráča
a trpí, húta čaká zas —
nebom sa ťažké chmáry vláčia,
neblahých chýrov tonie čas —
i prišla zas o dva mesiace,
srdce jej tlčie úzkostne,
pozdvíhne oči, tie smutiace —
no perny mlčia žalostné —
veď tak by rada vošla v skrýšu,
v tú bájosveta svojho ríšu — —
„Písmo už máme, ctená slečno,
no olej v stroje chybí nám —
ľutujem, verte mi, srdečno,
že vyhoveť nemôžem vám —
oleja niet — oleja niet! —
a preto stojí stroj i svet —
bo olej požraly podmorky
teutonské všetok — tie bosorky! —
čo toľko loďstva potopily! — —
o mesiac pridte, lebo dva.“ —
Povzdychne deva, pozakvíli
srdce sa hrúzou zachvieva. — —
Ó, jak’ ťažko pre Dumku sladkú
vo vlastnú utúliť sa skrýš —
či večnú sniť len má pohádku
kde jaskyň tieň, kde lesa tíš?
Ó, jako ťažko vyjsť na svetlo
v ten krásny, Boží slnca jas,
kde by sa duší tisíc slietlo,
požívať rovných citov, spás. — —
O dva mesiace taká zvesť,
že ťažko ztrpieť ju už, zniesť:
„Papieru niet — papieru niet!
vojenských nariadení svet
pohltil všetku zásobu“ — —
— a Musy zputnal v porobu,
bo: Silent Musae inter arma. — —
Ó, kedy vymôžu sa z jarma?!
a keď už raz po rodnej nive
rozprchne sa jej bájokvet,
či priletia tam duše tklivé
nazrieť sa v snívaný jej svet?
Či prídu spolné spievať chóry,
súzvučných duší epopej,
v hymn harmonii rodu sbory
či najdú sa veľkolepej?

Devuško milá, Dumko sladká,
jako sa skončila pohádka?
povedz nám, povedz, nezataj,
či próza to, či kúzlo-báj!
Poslednej chôdze zpráva špatná:
Pre knihoväzbu nieto plátna. —