Krb

Kde zvukov hľadať ospievať ju?
kde farby hľadať zmaľovať ju,
druhému duchu jako predstaviť?
Nižšieho vyber, duch môj, túžbu letu,
keď veľkosť krásy ukázať chceš svetu:
trblietnu radšej hviezdu s neba schyť!
Jej obraz duchu staviať ešte raz!
Ha! iskrenný mne mysľou letí vzkaz:
Kto chceš ju oku znova vybájiť:
— nie hviezdu s neba blankytného schyť —
no sbieraj kamienok jej za kameňom,
pri roztúžení srdca nezmenenom
a žulu časovzdornú lám za žulou,
— čo hneď aj prídeš v spor so zemeguľou, —
vyzdvihni tajuplné morské oká
z objímajúcich žuloskál hlboka,

pootvor tajné, podzemné jaskyne,
vypátraj, z kade zdroj ručajov plyne,
pozastav búrnych vodopádov lom
i káž sa prebrať hory šumnej snom;
po končiaroch sa valiace schyť chmáry,
oj, alebo keď lúč slnečný žiari
v rozlučnom poľubení purpurom
a z neho dychlý kladie plášť murom
i plášť ten vezmi v šťastnom okamžení,
vo všetkých farbách, v ktorých on sa mení. —
Keď všetko to s’ už vykonal
a duch tvoj neochabnul ti, nezastonal,
keď všetko to už máš,
— či um všetkému počet, mena znáš? —
tu začni staviať znovu
od základu tú zázračnú budovu:
stien, turní, roklín, slují stváraj ríš,
závratné štíty dvíhaj v nebies výš,
na skalu skalu, žulu hor’ na žulu,
kým znov’ neobohatíš zemeguľu
v azúrny blankyt čniacim skvostom tým;
náručiam znovu v objem skaľnatým
vlej morských ok tajomnú hlbinu,
v jaskyne osaď gnómov družinu
a vystav im paláce kryštálové,
ručajom vylom z žúl pramene nové
a káž sa vodopádom znovu rútiť
a hore šumeť, snívať, dumieť, smútiť;
rozváľaj znovu chmáry na končiare,
steny v plášť odej purpurovej žiare
— a vtedy pyšno poukáž:
tu, bážne oko, Tatru máš!