Krb

Starého
mlyniska
koleso
klepotá,
klepotá;
vo mlyne
šramotí
robota,
hrmotná
robota;
vrtia sa,
krútia sa
ohromné
kamene,
okrúhle
kamene;
sypú sa,
lejú sa
živnosti
pramene,
sladunké
pramene.
Starý mlyn
hrmotom,
buchotom
trasie sa,
trasie sa —
nuž či sa
netrasú
bleskami,
hromami
nebesá,
nesmierne
nebesá?
zemguľa
v útrobách
živlami,
ohňami?
a duše
všeľudské
citami,
vášňami?
národy
svetdejstva
prúdami,
borbami,
vojnami?
Slyšíte
zo žleba
búrneho
prívalu
hučanie,
zúrive
hučanie?
zloduchov,

daemonov
ručanie,
ruvanie,
zúfanie?
Národy
vohnané,
sotené
vo vojne,
krvavej
bezbožnej
vo vojne —
starý mlyn
vezdajší
chlieb dáva,
pracuje
pokojne
pre národ
pokojne. —
Šiel by ľud
na pole
pracovať,
oddýchnuť
vo mlyne,
premilom
vo mlyne —
ale nie
vraždiť a
mordovať
jako ten
dravý zver,
svetovej
vo vojne
pekla na
hostine,
daemonov
hostine.
Môj Bože,
Prebože!
Slyšíte
potoka
večité
milostné
prúdenie,
vlnenie,
šumenie:
sŕdc dobrých
anjelov,
cherúbov
letenie,
túženie,
hymn penie?
Slyšíte:
vodopád
z kolesa
tam na pláň
špľachoce,
veselo
špľachoce —
mládež sa
životu
raduje,
šelmuje,
chychoce,
šibalsky
chychoce; —
no v pláne
bezodnej
hlbine
víri, vre,
víri, vre —
sťa vášeň,
čo mužom
hruď skoro
rozorve,
urputne
rozorve.
Hoj! tam pod
kolesom
hlbina,
bezodná
hlbina —
jako um
zbožného
mudrca,
poetu
hĺb srdca —
v závoji
vôd duha,
dúm krásnych
vidina.
Starý svet
od vekov
lopotí,
klopotí —
starý mlyn
i vo dne
i v noci
pri Božej
pomoci
šramotí,
rachotí —
celý stav
shŕbený,
mochnatý,
prastarý,
sťa dedo
prastarý —
chodí v ňom
mlynárčik
bujarý,
ľud jarý; —
všehomír,
zemguľa
tiež stará,
prastará,
omladlým
národom
nový vek
otvára,
vždy novší
otvára; — —
no varštat
večite
klepoce,
klepoce —
v izbietke
pred Božskej
Matičky
obrazom
kahanca,
plamienok
blkoce,
blkoce.
Dedinky
duchovný
k priateľu
mlynáru
chodieva,
večierkom
chodieva —
moc sa tam
národa
v zimný čas
sohrieva,
pri peci
sohrieva —
pastiera
svojého
dobrého
dychtive
počúva
poslúcha —
duchovný
učením,
shovorom
rozfašným
sodvíhne,
sošľachtí,
obmäkči
im ducha,
nasýti
im ducha.
Koleso
pod prúdom
klepotá
večite
klepotá —
vo mlyne
pospiecha
robota,
bo bude
sobota,
tichunká
sobota.
Bola už
večera,
od Boha
večera,
mesiačik
okienkom
v izbietku
naziera,
zvedavo
zaziera;
starenka
rozpráva
povesti:
„Kde bolo
tam bolo“ —
hej! koľko
mládeže
nabito
okolo,
starenky
okolo —
dievčatá,
šuhajci
i starci
nedýšu,
nespustia
s nej oko,
duch jejich
zalietá
ďaleko,
hlboko,
vysoko
ku slncu,
k mesiačku,
k hviezdičkám
na zámky,
za hory,
za doly.
Nechoďte
starenko!
zomleto
vrecko vám
ešte len
na poly,
vrecko vám
na poly!
Sviežeho,
bieleho
za rána
slnca sa
otvára
veľbrána;
vôd prúdy
rútia sa,
valia sa
mohútne,
mohútne —
lejú sa,
hrnú sa
večite
urputne,
urputne;
valia sa
ohromné
vôd spusty,
záplavy —
v prúdení,
vlnení,
v toku ich
pranikto
nestaví,
nikdy ich
nestaví;
valia sa
vždy napred,
vždy ďalej
strašnými
silami —
valia sa
dumy tak
národa
našého
snahami,
k slobode
snahami —
rútia sa
mohútne,
valia sa
tie dumy,
tie snahy —
lejú sa
urputne
hrnú sa
urputne,
ohromné
národa
dúm prúdy
k slobode
snáh prúdy,
záplavy,
nikto ich,
pranikto
v prúde tom,
nestaví,
v toku tom
nestaví.
Ručaja
mlynského
veľprúdy
vlejú sa
širého
do mora
hrozného
do mora —
a dumy
a túžby
a snahy
národa
vtiahnu raz
do dvora,
slobody
do dvora,
zlatunkej,
nebeskej
slobody
do dvora.
Tie dumy
valia sa,
rútia sa
mohutne,
urputne —
toku ich
záplavy
pranikto
nestaví.
Mlynáru,
mlynáru
odraz už
prúd vody
a popraj
i mlynu
nedele
spočinku,
nedele
slobody!
Či slyšíš?
zvon volá,
zvon volá
zbožný ľud
svojho do
kostola,
Božieho
kostola.
Slniečko
za hory
zapadá —
mlynár prúd
odrazil —
ten už na
koleso
neteče,
nepadá,
neteče, —
starý mlyn
zastane —
tak tebe
človeče
srdce biť
prestane,
raz ti biť
prestane,
človeče
prestane.
Hoj ale
potoka
prúdenie,
vlnenie,
šumenie
nestáva —
prúdi sa,
rúti sa
diaľ riava,
i vodstva
záplava —
valí sa,
leje sa,
hrnie sa
prúd vody,
tok vody —
valia sa
lejú sa,
hrnú sa
i dumy
i túžby
i snahy
národa
slobody
do dvora,
večnosti
do mora. —