Krb

Keby som mal chýžku svoju
sám, sám,
stvoril by z nej poesie
stán, chrám;

tvorbami by ozdobil ju
Múz, krás,
sladko by mi plynul v nej môj
vek, čas;

obcoval by so mnou pevcov
sbor, duch,
šumel stále bájov sladkých
zvuk, ruch;

snúval by tam klubko zlatých
snov, dúm,
vnikal by tam smrekolesov
ston, šum,

nevnikal by ale sveta
lom, krik,
nevošiel by v chýžku moju
nik, nik,

len tie duše, čo sú dobré
ku mne,
cítia nežno, myslia spolu
umne.

Chýžka moja, jako by ťa
rád, rád!
ty bys’ bola slastí mojich
raj, sad. —