ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

So džbánkom chodilo Marienča
načierať čerstvej vody prúd
ku hája tônnemu pramienku; — —
ach! jaký milý bol to kút,
premilý bol to kút!

A koľkoráz dozrel Marienča
Janíčko bystrý, jako pstruh,
už letel pomôcť načrieť vody
malúčkej družke verný druh,
hej! družke verný druh.

Keď dorástalo švárne dieťa
na čarokrásnu dievčinu,
kráčali spolu, ruka v ruke,
noriac sa v dumku jedinú,
hej! v dumku jedinú.

Matičky utešený domec,
zahrada pri ňom plná krás; —
nad kvety zkvitla však Marienka
až sálal od nej čarojas,
až sálal od nej jas.

Tisícraz Janko, švárny šuhaj,
pri záhradke tej v dumkách stál; —
medzi kvetami deva žiari…
v ňom lásky cit opojný plál,
cit opojný v ňom plál.

Však prišla k matke tetka z mesta,
k nejž devy krás doletel chýr:
div nežnej rúčky, pláne očí,
brunatná pleť, líc ružopýr,
hej, líček ružopýr.

„Marienku vezmem ti do mesta,
celému svetu na podiv,
oblečiem v krásne, módne šaty; —
za Mary, Janko, nezacliv,
za Mary nezacliv!“

Marienku vzali. — Janko cliví,
že srdce skoro puklo v ňom;
obliekli devu v módne šaty —
a hostí plný tetkin dom
hej, hostí plný dom.

A Mary dvoria mladí páni,
ona sa im len usmieva…
ten úsmev srdcia ohňom páli…
zvlášť jedon mladík dvorieva
jej zvlášte dvorieva.

„Povedzte, milá slečna Mary,
či cestujete rada vy?“
v salóne skvostnom, plnom hostí
zrak uprel na ňu tázavý
zrak uprel tázavý.

„Ó, rada, keď tak z lúk poľany
nám volky sena vezú voz
a ja na vrchu kolembám sa
a v smrekolese spieva kos
a v lese spieva kos — —

a ja tiež spievam z plnej duše
až zhučí les, ozve sa stráň…“
tu mladík v hlasný smiech vypukne
že Mary divno pozre naň,
predivne hľadí naň —

a celá sála ich obklopí; —
v deve sa strhne prudký plač
zo sály v stude von uteká; —
ó, načo si sem prišla, nač‘
ó, prišla sem si nač‘?

— — —

Tu leto. V blankytnej modrine
sa jagá Tatier sivý štít — —
jaká tu lesov, dolín krása!
a poľan vôňa, slnca kmit
slnečných lúčov kmit!

Voz sena vezú sivé volky
z poľany vônnej plný voz…
v blankytnej výši krúži orol
a v smrekolese spieva kos,
a v lese spieva kos.

Na voze deva čarnej krásy
— radosťou žiari očí pláň —
a spieva, z plnej duše spieva,
až ozýva sa hora, stráň,
až ozýva sa stráň.

Pri deve Janko, švarný šuhaj,
v deviných očí ziera jas
čarovným opojený spevom — —
ten Tatier svet je plný krás,
ach, svet tu plný krás!