Z pút k slobode

Tam ďaleko za Oceánom
Slovači nastal nový svet,
orol tatránsky zbité krýdla
rozvinul v rodoľubý let.
Tu rabstvo, úmor, spusta, zloba,
tu žalár Tatry národa —
tam ďaleko za Oceánom,
tam rodu zlatá sloboda!
Zôr plamy vyšľahly obzorom — —
Zdravstvujte, bratia, tam za morom!

Nešťastná Slovač v otcov zemi!
Sťa zločin čnosť tu musíš kryť,
tu vlastným dychom nesmieš dýchať,
tu vlastným žitím nesmieš žiť,
tu vlastnou dumou nesmieš dumať,
tu haniť kážu sladkú mať — —
tam ďaleko za Oceánom
ó, jak’ si šťastná ľúba brať!

Zôr plamy lejú sa obzorom — —
Zdravstvujte, bratia, tam za morom!

Za národ, za reč, naše práva
stali ste mužne v voľný sbor;
pohnutie veľké pocítily,
zšumely smreky Tatrohôr —
a na vás hľadia Tatier žuly
a na vás hľadí Tatier ľud,
tam ďaleko za Oceánom
sám seba vidí precítnuť.
Zôr plamy šíria sa obzorom — —
Zdravstvujte, bratia, tam za morom!

V zajatí cítim voľnosť našu — —
a vy, ó bratia ďalekí,
slyšíte stony rodných lesov?
Hrona i Váhu náreky?
vidíte v duchu Tatier štíty,
chalúpky nízke, doliny?
Len ty, ó sladká otcov pôda,
ma dvíhaš z bôľov hlbiny.
Zôr plamy blížia sa obzorom — —
Zdravstvujte, bratia, tam za morom!

My praotcov vám ducha dáme
zpomienok rodných sladkosti —
vy, bratia tam za Oceánom
tvoríte raje voľnosti!
Ó Pane, čo zažínaš zory,
zažni nám v hrudiach svätý plam
a spoj tie pobratimné sbory
a diaľnú voľnosť presaď k nám.
Zôr plamy nad nami obzorom — —
Zdravstvujte, bratia, tam za morom!

Nezhynie Slovák, žije, žije!
ó, jaká techa, jaká slasť!
vysoko týči fakľu žitia
ku rodnej Tatre voľná vlasť.
Už mysleli, že zdusili nás
a ejhľa tam vyprysknúl zdroj,
kmen starý nové vydal puky,
dúm slávnych nový vzlietnul roj
a letí, letí k nám obzorom. — —
Zdravstvujte, bratia, tam za morom!

Bo Oceána šíre vody
netvoria pre nás medzery,
prepluje morom prúd slobody,
zaplaví rabstva príšery;
bárs Oceána medzi nami
nesmierna šír, bezodná hĺb:
my blízki sme si — sblížime sa —
Mojžiš nám zdvihne ohňostĺp!
Nuž s Bohom voľnosť svieť obzorom!
Zdravstvujte, bratia, tam za morom!