ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na hradskej ceste

Odtlačené podľa Národných novín XIV, č. 13., 15. a 16. z 1., 6. a 8. februára 1883. Ss XII, I. vydanie 1929, str. 55 — 75. Ďalšie vydania 1939 a 1948.

Na hradskej ceste je prvá Kukučínova práca, ktorú poslal na uverejnenie, ako vyplýva zo Škultétyho údaju: „… mne sa zdá, že to len nedávno bolo, keď do redakcie Národných novín prišla prvá jeho práca — Na hradskej ceste. Prečítať rukopis a jestli ,bude‘, pripraviť do tlačiarne bolo sa mne dostalo. Čítam, čítam — slovenčina dobrá, až pekná, a zo strán čisto, rovnako popísaných vychodí milý slovenský obrázok. Už pri tretej alebo štvrtej strane som vyskočil od stola a začal som čítať kolegom jednotlivé miesta. Všetko pozoruhodné veci! Chválili sme poštu, že nám taký rukopis doniesla. Korigovať v celej práci (bolo jej do troch čísel Národných novín) neprišlo temer nič; pamätám, z jedného opisu vytrel som zo tri riadky — zdali sa mi byť zbytočnosťou, ináčej dali sme rukopis do tlačiarne tak, ako vyšiel spod pôvodcovho pera. To bolo 1883-ho roku vo februári.“ (Jozef Škultéty: Martin Kukučín, Národnie noviny 1920, č. 109.) Koncept práce s názvom Kus života je na prvej strane datovaný 24. I. 1883 a na poslednej je ceruzkou pripísaný dátum 26. I. 1883, pravdepodobne dátum dokončenia. Má 15 strán. Kukučín prepracoval rukopis v najbližších dňoch, lebo vo februári ho už poslal do redakcie. Z konceptu pôvodného rukopisu nemožno presne zistiť redaktorove zásahy. Autor koncept zrejme sám prepracoval: zmenil meno hrdinu z Čertana na Bertana, niektoré pasáže rozšíril, zmenil rozdelenie kapitol a záverečnú partiu celkom prepracoval (nahradil autorskú reč dialógom Bertana s Kuršicom; v pôvodnom spracovaní je vzťah cestára Bertana a komisára Kuršica intímnejší a priateľskejší a Kuršicove názory na usporiadanie vzťahov v nastávajúcom manželstve Kukučín v uverejnenej práci pripísal Bertanovcom). Pre porovnanie uverejňujeme druhú časť práce od str. 9, v ktorej sú väčšie zmeny v usporiadaní motívov:

… „To mi nemaj za zlé, veď už ani ty si nie tou Žofkou Perlíkovie, za ktorou sa z oboch dedín chlapci bláznili. Tak je to! Čas plynie a my s ním! No, žeby som o teba nestál, to tiež nestojí, lež vidíš ani ja som už nie tým mladým ztreštencom, jakým som býval, keď som z vojny sa vrátil. Pri tom všetkom ťa i teraz [mi] rád mám.“

„No [môžeš ma aj ra] veď ma aj máš začo. Rodičov tvojich som opatrila, tak sťa vlastných, v mojich rukách skonali oba; nás žehnali oba.“

„To je pravda, [za to ta] keď nie pre iné, už i preto by ťa musel milovať. No i ja som už mnoho ráz tebe dosvedčil lásku.“

„Ku príkladu?“ pýtala sa zvedavá Žofka, a podoprúc bradu ukazovák ruky svojej na [br] nej držala a dychtive očakávala mužovu odpoveď.

„Nuž keď chceš vedeť, poviem ti to na krátce. Ktože ti kúpil sukne, jaké ani najlepšia gazdiná nenosí? Kedy že si bola v hore po drevo na sebe? Či ti všetko do domu nedonesiem?“

„To je pravda Danko; ja som ale inú odpoveď čakala. Nazdala som sa, že mi vyhodíš na oči to, jako si chodil po mňa keď som ti bola z domu utiekla. Ach áno vtedy si najlepšie dokázal, že ma v skutku miluješ!“

„No Ty si dokázala [len vrtkavosť. Lež] vtedy len vrtkavosť. Lež žena o tomto najlepšie mlčať. Premenila si sa potom velmi, nuž a ja som celkom spokojný.“ Tu Čertan sa zamračil, patrno bolo, že ženina námietka nebola mu milou. On vedel robiť len dvoje: poslúchať a rozkazovať. Keď nerobil jedno, tedy druhô. Predstavených poslúchal bezpodmienečne, no on tiež slepú poslušnosť od podriadených žiadal.

Ženu hneď po sobáši chytil na krátko. Vojensky jej rozkazoval, lež ona nebola k tomuto navyknutá, veď bola mazniatkom svojich rodičov. Muž urputne stál na svojom, ona ale tiež vzdorovala, z toho viedla len jediná cesta: totiž [mlad] nevesta po sobáši asi o dva mesiace utiekla ku rodičom.

Tito bývali v susednej dedinke, dcerečka jim všetko tyranstvo muža svojho dokonale zobrazila, k tomu ešte i hodne pridala, takže rodičia nechceli ju viac k nemu pustiť.

Susedia Perlíkovcov robili týmto výčitky, že si dieťa tak zahrdúsili. Žofka jich mohla byť gazdinou, všetkého mať hojnosť, nuž a u toho muža nebude mať nikdy pokoja. Starý vojačisko sa už nikdy nenapraví.

Žofka si teraz žila, ako za dievčatstva. Schodila sa s mládežou, ba aj starí [mla] známi mládenci sa zasi okolo nej mali. A akoby aj nie? Veď bolo počuť, že starý Perlík ide už rozsobáš konať.

Čertanovi tento chýr tiež prišiel do uší. [To] Všetko iné flegmaticky znášal; ba ani vtedy nežiaril, keď počul, že jeho žena s inými sa schodí; len cítil veľkú nevolu nad lahkomyselnosťou jej a tých mládencov. No tento chýr [akoby mu bol zaucho pľasnul], tak ho naplašil, akoby mu bol niekto zaucho pľasnul. Tam bola jeho pýcha; zmocnil sa ho náramný strach, omnoho vätší, ako keď do prvého ohňa rukoval. Zmocnila sa ho zrazu žiarlivosť a láska takže princípy svoje odhodil na bok a hybaj: po ženu sa ku tesťovi pobral.

Cestou rozmýšľal a divil sa, že tak dlho bez ženy vydržal. Prečo len za horúca po ňu nešiel. Teraz cítil ohromnú samotu vôkol sebä, a bál sa, že mu ju čochvíľa uchvátia; preto bežal, čo mu len nohy stačily po svoju žienku.

Lež tu mu na um zišlo; prečo ona sama nepríde? Kto ju vyhnal? a či mu neprisahala poslušnosť až do smrti? Tu stará prísnosť ozvala sa v ňom, ktorá mu radila, aby ani krok ďalej nestupil. Ak chce, nech sa vráti sama, ak ho ešte miluje, ak nie, nech tedy robí, čo chce. Vedel, že ak prvý tento raz popustí, [tá] že bude jeho žena potom častejšie takto pokračovať.

Bol hlboko pohrúžený do myšlienok. Tu mu razom napadne, či žena jeho [naschvál] z vypočítania toto neurobila. Býval neďaleko Perlíkovcov podobne cestár, ktorý ale patril ku druhej stolici. Tento sa uchádzal tiež o Žofku spolu i s Čertanom. [Tento] Či je tedy nie asnáď s týmto usrozumená. Rodičia vďačne by k rozsobášu privolili, veď tí nepriali veľmi Čertanovi a radšej by boli dievku na blízku mali.

Táto myšlienka ho povzbudila a dodala mu strachu. Bál sa, že ho kollega o ženu pripraví, kde potom také driečne žieňa vynájde? Teraz tedy šmižno sa pobral ku tesťovmu domu na druhé — pýtačky.

Tu ho veru dosť chladno prijali. „No chvala Bohu, že ste preci len nezabudli, že ste ženatý, povie starý Perlík; nedivil bych sa, keby ste to aj boli zabudli. Kto za mesiac môže žiť bez ženy, ten [c] sa veru darmo ženil.“

„Ale ňaňo, veď ja som neutiekol a nenechal ženu! Táto výčitka neplatí tedy mňe, ale viac vašej dcere. Prečo muža svojho opustila? opýtali ste sa jej už to?“

„Bolo toho až mnoho, čo nám narátala. Ja všetko verím mojej dcére, ale čoby len polovic toho bola pravdou, preca by to už bola dostatočnou príčinou opustiť vás.“

„To ale zas tak na ľahko nejde, namietal Čertan. To by sme pre malicherné príčiny sa vždy len ženili a sobášili. To by nebola veru zlá zábava. [Ne] Príčiny nemala veru žiadnej; že som žiadal poslušnosť to mi nemajte za zlé! viete, že žena musí muža slúchať, vlastne by mala.“

„Veď by mala, ale čože, keď neslúcha“, škrabal sa za uchom Perlík. On chudák tiež vedel, žeby ho žena slúchať mala, ale čože, keď ju k tomu priviesť nemôhol.

„[I] V dome musí byť niekto pánom alebo ja, alebo ona. Poneváč ale náhodou som ja mužom, tedy som ja aj pánom a rozkazujem čo treba. Ja som nosil zbroj a bojoval s ňou, preto ja nebudem nikdy čepca na hlave nosiť, ale klobúk: lebo vraj beda tomu „domovi“, kde rozkazuje krava volovi!“

Toto všetko uznal starý [p] Perlík; no on málo platil tu v dome, jeho Žofka bola všemohúcou.

Žofka so smiechom vítala svojho muža, ani čoby bol [na] prišiel nahovárať. Mamička tiež prívetive sa okolo neho mala. Učastovali Čertana, ba aj pod črep mu dosť hodne vliali, takže zabudol všetky svoje útrapy. Pomeril sa so ženou úplne; ona sa podzvolila domov navrátiť, jestli ju nechá samostatne riadiť hospodárstvo.

„Vidíš, Danko, ja ťa milujem, preto som o rozsobáši [ani počuť] nechcela ani počuť. Nechaj ty mne v dome slobodnú ruku; ja sa ti do tvojich vecí tiež nikdy nezamiešam a uvidíš, že nám bude dobre.“

„Nuž keď tak, nechže bude tak,“ prisvedčil podkurážený Čertan a smluva bola hotová.

III.

Rozmluva o tomto predmete bola síce ukončená, lež upomienka na udalosť tú dosial trápila Čertana. Povedomý bol svojej slabosti, ktorú vtedy voči vlastnej žene vyzradil. Hej! teraz by sa ho mala načakať, kým by po ňu tašiel!

Pritom všetkom zmenil svoju taktiku. So ženou nakladal teraz už miernejšie, lebo sa bál, žeby mu i teraz ušla k rodičom. No a to by bola len neskonalá hanba pre Čertana a jeho dom! Chudák, mnohoráz musel už i vlastnej žene bojište zanechať a pred ňou ucúvnuť.

Skopáva z krajov cesty trávu a skopané plašte na hŕbočky shŕna. Žena už nehala ho a s batohom pobrala sa domov. Slnce je už dosť nízko nad horami a mieni celkom zapadnúť. Po poli behajú sem tam tône [z] oblakov, ktoré po oblohe sa túlajú.

Hore hradskou vidno prichodiť akéhosi pána. Je ešte mladý, dobre oblečený, a podopiera sa na paličku. Z úst valia sa mu husté kotúče dymu. Čertan už z ďaleka poznal pána po chôdzi. Vie, kto sa to blíži: je to komissár, Palko Kuršic.

Nezlaknite sa tohto mena, vlastne hodnosti tejto. Neni to žiaden královský komissár, ktorý by bol splnomocnený i stataria prevádzať a aj vojsko povolať. Je toto cestový komissár, ktorý nad hradskými dohliada.

Čertan sa tiež nedal v práci svojej mýliť. Obliekol si síce vestu, lebo v samej košeli ho už chladiť začalo, a naskopávané plášte [na fúriku na…] svážal na svojom fúriku na blízku zem.

„Pán Boh pomáhaj, Danko!“ zvolal pán komissár.

„Pán Boh uslyš spoločne!“ ďakoval Čertan.

„Ako že sa práca darí? No ale vidím, že dobre. Len sa usilujte Danko, aby poznali ludia že toto váš revír. [No] Mnohí mi už hovorili, že keď do vášho reviru prídu, že sa ím zdá, ako čoby do druhej krajiny prišli. Této jarčeky po ceste nerobte veľké, lebo [keď voz dolu vrchom letí, tam] tam sa veľmi voz zasekuje a kazí, keď dolu vrchom letí. Nedávno mi jeden židák hovoril, že na takom jarku mu voz tak drglo, že bezmála z neho vyfrknul; no neobišiel vraj na sucho, lebo, keď ho vraj drglo, zahryznul si nepozorne do jazyka!“ Tu sa potom oba smiali. Pán komissár dobre znal svojho cestára; vedel, ktoré sú jeho slabé stránky, této vedel veľmi dobre v prospech svoj i cestárov využiť.

Hneď na začiatku svojho úradovania zbadal pán Kuršic, že Čertan neveľmi miluje cestára zo susednej dediny. On všetkému na koniec prišiel. Od tých čias [iba] zbudením revnivosti u Čertana najďalej zašiel. Keď jeho pochválil a cestára zo susednej dediny Komára pohanil, to ako keby Čertana posadil na koňa. Druhý raz tento ešte viac vykonať sa snažil.

„Ten váš sused, Komár, nie veľmi plní svoj úrad, nadhodil mu Kuršic. Už mnoho ráz [sa mi naňho] sťažoval sa mi naňho jeho komissár; vďačne by ho vraj prečaroval. Ustavične mu niečo nového v hlave krúti. Že teraz sa vraj zas prichytil do kupectva s kravami. Tu skupuje a ide s nimi po jarmakoch. Na jeho cestách už [vl] poznať vraj aj vlaňajšie kolaje.“

„Počul som to už aj od iných, poslušne prosím; riekol Čertan a [podoprel si] složiac si [p] ramená na prse podoprel sa na dlhý ryl. Vedel som ja dobre, kam to Komára privedie. Za mlady vedel druhým ženy odvádzať, teraz bude vedeť, ako chutná žebráctvo.“

Komissár pozrel bokom na Čertana. Videl nevôľu [jeho] vyrazenú na jeho tvári. Vedel síce, že sa Čertan na Komára hnevá, lež tu [syp] šípil, že Čertan je viac naňho nazlostený než indy.

„Daniel, vy sa akosi velmi na Komára hneváte. Čo vám urobil?“

„Ako by som sa, poslušne prosím, nehneval,“ povie Čertan a stane si [do] [po] hapták ryl k nohám sťa za starodávna pušku; „tento Komár mi už pri pýtačke mojej ženy najvätšiu galibu robil. [Rodičia] Jej rodičia boli by ju jemu radšej dali, nežli mne. Potom, keď moja žena utiekla odomňa: zvádzal ju, aby sa so mnou rozsobášila, že ju on vezme. Ja vidiac, že to nejde na bláznivosť, šiel som si po Žofku a musel jej sľúbiť, že jej viac nebudem v jej veciach rozkazovať. Komár tedy aj celú moju domácnosť pokazil. Ja sa už bojím teraz ženu hrešiť, že by mi zas utekla a preto zachodím s ňou len ako v rukavičkách.“

„No, to ste môj drahý Čertan do zlej pasce vlezli. Nuž ale od desiatich rokov sa i žena vaša snáď len premenila. Myslím, že teraz si už len skôr dá rozkázať, [jako] než predtým. Veď jej teraz už nemôže Kuršic ponúknuť manželstvo, jako za oných časov. Kuršic má už tiež ženu aj pol tucta detí a tak aj starosti hrbu.“

„Znám ja to všetko, poslušne prosím pán komissár; moja žena ale pri tom všetkom ku svojim rodičom môže utiecť. Tam ju s otvoreným náručím príjmu, lebo ju aj tak velmi k sebe vábia. Nech mi veria, ja i teraz musím mojej žene lahodiť, ako v prvý týždeň po našej svadbe.“

Tu sa komissár smial, až len tak sa ozývalo. Bolo mu to zábavné, jako sa tento starý chlap starosťou marnou sožiera. Chcel ho z tohoto očistca vyslobodiť. „Viete vy čo Daniel? Mne zišlo čosi na um a to sa i vám bude páčiť. Vyhoďte vy zo sedla toho Komára, prejdite na tú dedinu ku tesťovi bývať, nuž nebudete sa báť že vám žena utečie. Jestli by ale [chcela] ešte i potom chcela utiecť, tedy ju tu o stolovinu prikujte.“

„Ich rada, pán komissár, sa mi veru páči. Mám shospodárené pár zlatých, s tými vyplatím tesťove dlhy a on vďačne postúpi mi gazdovstvo svoje. Lež jako sa ja ta dostanem? Komára síce nerád, ale by som nechcel ho aj s deťmi o chlieb pripraviť.“

„Nebojte sa Daniel, ja vykonám, že on bude sem na vaše miesto preložený.“

„Ach z toho nebude nič pán komissár! Ako žeby ja ich tuná nechal! Veď by som už na iného komissára ani neprivyknul. Oni sú mi ako brat! Ja od nich nepôjdem ani [p] na piad!“

„Daniel, Daniel dobrý ste vy preca chlap! muž ale čo by ste urobili, keby som tak ja z tadialto odišiel?“

Tu Daniel zblednul. Náramne sa zlaknul, či je to nie skutočne pravda? „Eh, pán komissár, nechže tak nežartujú, veď to ani nemôže sa stať. Tak by ja za nimi i do Trantarie išiel.“

„Do Trantarie vam isť ani netreba. Ja som budúcim mesiacom do susednej stolice preložený a stanem sa komissárom Komára. Nuž ale načo mne taký cestár? Pomysel som si Daniela, reku — tu nenecháš. Nový pán [cest] komissár nech si zaopáči takého chlapa najprv, ak ho chce mať, bude mu reku, dobrý aj Komár!“

„Tak jest, pán komissár, lebo takého komissára by ani v Talianskej nenašiel. Budeže to pre moju ženu radosť, keď jej ja to poviem! Pôjde už teraz ku rodičom, ja zas budem [v dome] pánom na smetisku svojom a všetko bude v poriadku.“

„No a ja sa nebudem báť, že mi moja budúca utečie!“ zasmial sa pán komissár Kuršic.

„Čo, jich budúca? To my budeme mať pani komissarku?“

„Ako vidíte o pol roka už budem manželom.“

„A prečo hovoria, že jím neutečie?“

„Lebo budem s ňou bývať u jej matky v Ližičanoch, potom i preto, že ju budem [pri] považovať za sebe rovnú a do jej varešky sa nebudem nikdy miešať. Tak, Danko, tak; nechajte vy ženu nech len koná svoje diela dobre. Vy konajte zasi vaše i nebudete sa nikdy [b] museť báť že vám utečie a nebudete museť ju o stolovinu prikovávať. S Bohom, Danko, do videnia!“

S tým pán komissár vrátil sa do dediny a Čertan pomaly so svojou táčkou za ním. Táčka mu piskotala, vylo hrkotalo, no on nič nepočul, len to naučenie, Kuršicovo mu v ušiach dudnelo. Bol ale pri tom všetkom rád, že bude bývať s ním v jednej a tej istej dedine, lebo Ližičany bola obec, kde býval Žofkin otec Perlík a sok Čertanov — Komár.

Martin Kukučín, 26. I. 1883.

Poznámky k úprave textu

Pri úprave textu sme vychádzali z prvého publikovaného vydania, lebo na vydania Ss, ktoré stierajú mnohé osobitnosti Kukučínovho jazyka a sú vo svojich zásadách nejednotné, Kukučín sám nevplýval. Texty, ktoré vyšli až po autorovej smrti, uverejníme podľa rukopisov. Základný text sme porovnali s vydaniami Ss, ktoré vyšli za života autorovho a so zachovanými konceptmi, ktoré nám boli v ojedinelých prípadoch východiskom pri úprave nezrozumiteľného alebo nesprávneho textu. Všetky zásahy sú vyznačené v poznámkach.

Toto vydanie, ktoré je určené pre širšiu čitateľskú verejnosť, nemôže si nárokovať rešpektovanie všetkých zásad vedeckého vydania, hoci v určitej miere musí prizerať aj na tieto požiadavky, lebo vedecké vydanie v najbližšom čase nevyjde. Stručné poznámky nemajú preťažovať text čitateľského vydania, ale chcú poskytnúť najpotrebnejšie údaje i pre odborného záujemcu.

Jazyk Kukučínových prác sme sa usilovali priblížiť dnešnému čitateľovi zo stránky pravopisnej, hláskoslovnej i tvaroslovnej. Do základného textu sme zasahovali len minimálne. Zriedkavé a výnimočné zásahy do syntaxe sú iba tam, kde bol text nezrozumiteľný. Minimálne sú aj zásahy lexikálne, ktoré sú iba v prípadoch, ktoré z hľadiska dnešného čitateľa nadmieru archaizujú text (najmä spojky) a nie sú nijako charakteristické pre Kukučínov štýl. Všetky tieto zásahy uvádzame v poznámkach. Slová i väzby, ktoré sú charakteristické pre Kukučína i jeho časy, hoci sa z dnešného hľadiska považujú za nesprávne, ponechávame, aby sme nenarušili autorov štylistický zámer a celkový charakter Kukučínovho jazyka. Hláskoslovné a tvaroslovné odchýlky od dnešnej normy ponechávame iba tam, kde možno sledovať autorov zámer — zväčša ide o zachovanie niektorých nárečových zvláštností.

Všeobecnú úpravu možno zhrnúť takto:

Podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953 upravujeme: Hláskoslovie (bľadý, bľach, krú, sňah, bolasť, žleb) upravujeme podľa dnešného úzu, keď nemá u autora štylistickú funkciu.

Písanie i/y: poslední raz — posledný raz, tovaryš — tovariš, poriadky sa porobily — poriadky sa porobili, rýnok — rínok, krýdlo — krídlo, svätiňa — svätyňa, drychnať — drichmať.

Písanie predpôn s, z a predložiek s (so), z (zo): sviezť sa — zviesť sa, ztadiaľ — stadiaľ, ztratil — stratil, shŕknuť sa — zhŕknuť sa, zpýtať sa — spýtať sa, nesnesie — neznesie, vschodiaci — vzchodiaci, nesnesiteľný — neznesiteľný, sosústredený — zosústredený.

Odstraňujeme vokalizované predložky podľa dnešného úzu: ku jatke — k jatke, ku vrátom — k vrátam, ku pustému miestu — k pustému miestu, ku svojej — k svojej, ku prostrednému — k prostrednému, ku domu — k domu, ku vážnosti — k vážnosti.

Písanie cudzích slov upravujeme podľa dnešného úzu: reliquie — relikvie, massa — masa, chiffon — šifón, massívny — masívny, sympathie — sympatie, loyalny — lojálny, zephir — zefyr. Dvojtvary armarija, almarija; armarijka, almarijka sa zjednocujú podľa dnešného úzu na almarija, almarijka.

Písanie veľkých písmen upravujeme podľa dnešného úzu: hody — Hody, štedrý večer — Štedrý večer, všechsvätých — Všechsvätých.

Pri podstatných menách upravujeme rod v prípadoch, kde nejde o autorov štylistický zámer: obyčajov — obyčají, pri cepách — pri cepoch, pahrab — pahreba, v šatoch — v šatách, každého jara — každej jari, ale nechávame rod z autorovho nárečia, ak je charakteristický pre autorov jazyk, napr. šop, bochnička, obluka ap.

Skloňovanie upravujeme podľa dnešného úzu: Danielovi Bertan — Danielovi Bertanovi, nemáš vyššieho forum — nemáš vyššieho fóra, prse — prsia, susedi — susedia, krve — krvi, dvagrošník — dvojgrošník, jednoho — jedného ap.

Prídavné mená píšeme podľa dnešného úzu: zasleplý — zaslepený, osamotnelý — osamelý, chlebänský — chlebiansky, svevoľný — svojvoľný, opravdový — opravdivý, bľadý — bledý, veliký — veľký, netrpelivý — netrpezlivý, zodpovedajúcny — zodpovedajúci.

Časovanie slovies upravujeme podľa dnešného úzu: videť — vidieť, pozreť — pozrieť, odbehnul — odbehol, nemohúc — nemôžuc, musejú — musia, vnišlo — vošlo, blazneje — blaznie.

Príslovky, spojky a predložky píšeme podľa dnešného úzu: za každým — zakaždým, v tom — vtom, chladnokrevne — chladnokrvne, tedy — teda, keďby — keby, k vôli — kvôli, náružive — náruživo, spravedlive — spravodlivo, pyšno — pyšne, úzkostlive — úzkostlivo, zvedave — zvedavo, mile — milo ap.

Jotáciu jako, jakýsi, jakoby, jaký, jich, ujistiť odstraňujeme podľa dnešného úzu na ako, akýsi, akoby, aký, ich, uistiť. Spojku jak opravujeme, keď je vo význame ak, ináč nechávame jak, lebo môže mať štylistickú funkciu.

Podľa dnešného úzu upravujeme: tedy, netrpelivý, veliký ap. na teda, netrpezlivý a veľký.

Kvantitu opravujeme podľa dnešného úzu: súsed — sused, naších — našich.

Slovo hrúza tam, kde nemá osobitné štylistické podfarbenie, opravujeme na hrôza rovnako ako drúbež — drôbež, dúverný — dôverný.

Dvojtvary rímsky, rýnsky sa zjednocujú na rýnsky.

Podľa dnešného úzu upravujeme odseky.

Interpunkciu upravujeme podľa dnešného úzu, ale zbytočne nenarúšame pôvodinu.

Okrem týchto všeobecných zásad, podľa ktorých sme text upravovali, uvádzame všetky konkrétne zásahy zväčša lexikálne a syntaktické, aby sa podľa nich dala rekonštruovať pôvodná podoba textu.

Na hradskej ceste

svojej rodnej rieky Nn/13 — svojej rodnej viesky 13, myšlienky striedaly v jeho hlave Nn/13 — myšlienky striedali sa v jeho hlave, 13, nesvornosť a vadu, s ňou ste ma uvítali Nn/13 — nesvornosť a vadu, ňou ste ma uvítali 16, i s málo vie sa uspokojiť Nn/13 — i s málom vie sa uspokojiť 17, ktorý sa tiež práve vtedy stal cestárom, kedy ja Nn/16 — ktorý sa tiež práve vtedy stal cestárom, keď ja 23, Perlíkovci ma od mladuchy odtisnú a Komárovi dajú Nn/16 — Perlíkovci ma od mladuchy odtisnú a Komárovi ju dajú 24, ktorá sa k tomu všetečne usmievala Nn/16 — ktorá sa tomu všetečne usmievala 25, ačpráve Nn/16 — hoci 27