ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No, chvalabohu, žena, že si už len raz prišla s tým obedom; bál som sa, že už bez neho ostanem. Ani nie div, že som sa bál, veru prešiel už čas obeda dávno. Za obedom vyčkávať som musel celých sedem hodín. Ktože to kedy slýchal? To sme ani v Bosne^[1] tak nepostili!“

„Daniel, len sa bez poriadku nehnevaj! Kým človek všetko okolo domu obriadi, dvor zametie, ohnisko umaže, kravy a teľce opatrí, ba aj trávy pre tieto natrhá, musí sa neraz zvrtnúť na jeden i druhý bok. No, ale načo by ti to i hovorila, ty mi ani tak neuveríš.“

„Jest mi tu, Bože, roboty! Skončím ju celú poľahky za štyri hodiny — no, ak nie za štyri, teda istotne za pol tretej. Lež k susedke si zájsť, za hodinku si s ňou poklebetiť, zo desať domov jazykom opáliť, to je vaša radosť a potecha. Potom už nie čudo, že v toľkej robote i na muža zabudneš a necháš ho tu hlady mrieť!“

„Keď si natoľko hladný, jedz a nadaromnicu netrkoc!“ a s tým Žofia svojmu mužovi, Danielovi Bertanovi, predložila na trávnik v šatke zakrútenú misku.

Náš Bertan po tomto energickom ponúkaní prestal už šomrať na ženu, len tak pod nosom ešte čosi nezrozumiteľného zašomral; potom si utrel rukávom zapotenú, červenú tvár, sadol si na krajcesty, nohy spustiac do garáda, ktorý tiahol sa popri ceste, a vezmúc misku na kolená, ujedal si z nej pohodlne.

Jeho žena Žofia ale za ten čas tiež nezaháľala. Po malom oddychu vstala a druhým garádom začala vyžínať zaprášenú síce, ale veľkú trávu. Keď jej už hodne bola nažala, zhrnula ju do hrsti a ukladala pečlivo do výsypka,^[2] ktorý mala priviazaný. Žofka chcela mužovi ukázať, že ona nie záhaľčivá, ani klebetná, a tak naštrbenú česť rehabilitovať. Z druhej strany nechcela na muža pozerať, keď on jedol, lebo v taký čas človeku veľmi ľahko vraj i „z očú“ prísť môže.

Daniel Bertan asi o dva otčenáše už zložil vyprázdnenú misku na zem. Utrel si zas rukávom ústa a išiel dolu garádom popri ceste. Nezašiel ani na jedno strelenie, keď sa razom garád rozšíril; tu bolo vidno priestranný síce, ale skalnatý a štrkovitý vyschlý jarok ústiť do neho. Jarok tento naplnil sa len vtedy, keď na polia hodný dážď sa zosypal.

V brehu tohto pustého jarku medzi skálím a pieskom jest malá oáza, ktorá je zarastená biednymi kry vŕbovými; odtiaľ prýšti malá studnička.

Cieľ Bertanovej výpravy bola táto studnička. Hneď ako ju zhliadol, odložil klobúk na stranu, priľahol k vode a vytiahol z nej pár mohutných glgov. Voda sa zakalila, jarček prestal po skalkách klokotať, keď jeho celá hotovosť už vyčerpaná bola.

Bertan teraz už bol celkom uspokojený; najedol a napil sa do chuti. Slnko síce tuho praží z čistej oblohy, no jemu ono málo škodí, on už dávno privykol na horúce lúče jeho. Položil si teraz už klobúk na hlavu; klobúk malý, s úzkou particou, preto, hľa, ohorené celé tylo. Nuž ale akože by mohol Bertan nosiť široký klobúk? Bertan, cestár, a široký klobúk, jak divný to nápad!

Keď náš cestár najpálčivejšie potreby tela uspokojil, začal sa obzerať sem i tam na všetky strany. Hľadal nejaké primerané miesto k odpočinku. S hľadaním sa síce veľmi dlho nebavil, ľahol si pod vŕbový krík neďaleko prameňa, klobúk posotil na pravé ucho a obe ruky položil si miesto podušky pod hlavu. O chvíľu už pravidelne si odfukoval. Hlavu mu tienilo asi päť riedkych prútikov vŕbových, na ostatné telo ale slnko čím najostrejšie účinkovalo.

Daniel Bertan nepochodil z našej dediny, ale zo susednej. On bol najmladším synom tamojšieho gazdu. Za mladi ho vzali do vojny a ako vojak mal príležitosť po svete chodiť; celú Bosnu vraj prevandroval.

Dobre je najstaršiemu synovi! Toho vám každý najradšej vidí. Rodičia väčšiu čiastku lásky, ktorú by mali medzi všetky deti rovno podeliť, jemu darujú; on je ich maznáčikom. Keď poderie šaty, dajú mu ušiť nové; keď dorastá, otec ho sebou po jarmokoch berie, aby už za mladi podučil sa niečomu, a po smrti rodičov obyčajne on dostáva gazdovstvo, kým ostatní bratia musia sa s výplatkom uspokojiť.

Jestli v dome ešte jest viac detí okrem toho prvorodeného, nuž sú ostatné všetky viac-menej zanedbané. Tie už rodičia toľme nemilujú ako toho prvého, ba za ťarchu ich považujú. Ten najmladší pritom pochodí najhoršie, každý sa po ňom beztrestne vozí; keď poderie šaty, nových nedostane, ale len odhodky od starších bratov. Na gazdovstvo rátať nijako nemôže, musí ísť na nejaké remeslo, do sveta, alebo do služby.

Takýmto, hľa, Benjamínom bol i náš Bertan. V celom dome jediná matka ho rada mala, čo svojho Benjamína; ostatní domáci strkali ho ako piate koleso a trinásteho apoštola z jedného kúta do druhého. Kým bol mladší, ušlo mu to ešte, ani si to tak veľmi na nos nevzal, lež keď dorástol, spríkril sa mu jeho vlastný domov. Už sa začal po nejakej tej službe obzerať, keď tu razom príde odberačka a milý Bertan, ako šuhaj súci a švárny — praskol. O pár mesiacov už rukoval za regimentom.

Ten by sa veľmi mýlil, kto by tvrdil, že za Danielom veľmi plakali jeho domáci. Bol tam síce i plač, no zúfalý nie. Jediná matka nariekala úprimne za ním. Potom ho doma dosť skoro zabudli. Starší brat Danielov sa radoval, že mu tento aspoň nezavadzia v dome; ostatne ich gazdovstvo bolo tak malé, že sa dvaja už ani nemohli na ňom podeliť, preto si starší brat myslel, že Daniel s poďakovaním prijme od neho dáky ten výplatok, jestli sa z vojny navráti a tam kosti nezloží.

Starší brat tieto myšlienky hneď aj v skutočnosť uvádzal. O krátky čas po Danielovom odchode oženil sa. Rodičia sa tomu tešili; úfali sa, že ich už bude mať kto na staré dni odmieňať a opatriť. Danielov brat sa veru dobre oženil; dostal dobrú gazdinú, ktorá vedela výborne gazdovať — pre seba. Starý Bertan nevydržal dlho konkurenciu so svojou nevestou, i kapituloval. Odpredali chudákovi všetko, a to na verejnej dražbe, takže ani len jeden kútik nebol už jeho. Mohol už teraz ísť, kam sa mu len zachcelo. Jeho prvorodený medzitým sa cítil veľmi dobre. Ako by aj nie? Veď on za svoje vlastné peniaze kúpil svoju dedovizeň. Nebol nikomu vďačnosťou zaviazaný, ani otcovi, ani bratom; veď za peniaze vraj i od žida mohol majetok s domom dostať, nie to od vlastného otca. S bratom si mohol frčky hádzať, ak by si ten niekedy výplatok chcel pýtať. Nuž ale kdeže toľko peňazí len nabral, aby otcov majetok odkúpil? Hja, o tom by asnáď vývod podali štoky a sypárne Bertanove, ale my nie; my len tvrdíme, že každé hrable k sebe hrabú.

„Neboj sa ty nič, Jano,“ hovorievala žena mladého Bertana, keď sa vše zamyslel a snáď aj zarmútil, že otcovi a bratovi vyrval majetok, „neboj sa, príde tvoj brat z vojny, bude mať hŕbu peňazí, zaopatrí si iný grunt i dom, ožení sa bohato a potom vezme k sebe aj svojich rodičov. Nuž a s rodičmi či dobre nezachodíme? Čo im u nás chýba? Iba vtáčie mlieko. Eh, odhoď tie myšlienky! Pomysli si, že opatrnosti nikdy nezbýva, že lepší vrabec v hrsti, nežli zajac v chrasti. Čože by sme potom mali, ak by sme teraz nič nezhonobili? Babka k babce, budú kapce. Nech i Daniel si tak počína, jestli je súcim čeľadníkom; ak je spozdilec, nikdy k ničomu nepríde.“