ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dáždik sa leje, múti sa Orava,
Rybky sa kryjú pod skaly,
Muška v povetrí žiadna si nepláva,
Sťa kej všetky vyzdychaly.
Daždíčku, zmierni tie prudké krupäje,
Veď nám po poli všetko zbožie zleje.

Prší — a vietor kvapky rozhadzuje,
Po zámku zticha padajú,
Skalka za skalkou s vrchu odpaduje,
Schody mochom zarastajú.
Pamiatky otcov po skalách vyryté
Už sa pľušťami skoro celkom smyté.

Hrade náš, hrade! Kde sú tvoji ľudia,
Čo ti tak tvrdo vystlali?
Spia nocou večnou, viacej sa nezbudia,
Zmizli — sťa kej nebývali.
Kde sú ich hroby? Nik sa nedopýta,
Bárs radom všetky skalôčky prečíta.

Povedz nám, hrade, aké tvoje časy?
Musels byť iste zakliaty — —
Kde sú princovia? Nikto sa nehlási,
Darmo hľadať tvoj kľúč zlatý!
Kto ťa vykúpil? Dobrý Pánboh ho vie —
Tie tajné báje nik nám nerozpovie.

Tak sa napínaš nad mutnou Oravou,
Sťa matka nad chorým synom.
Ľúto ti ozaj za odletlou slávou?
Shovej — veďs v lone rodinnom.
Bárs si ťa cudzí máličko všímajú,
Lež vlastné deti zhynúť ti nedajú.

Čudno to ide medzi tými páni,
Čo len píšu sťa z potreby:
Oni za chvilku na bársakej pláni
Zámky vytiahnu až k nebi;
A hodnoverné predošlosti sklady
Sťa zakopané plesnejú poklady.

Sem sa, ľudkovia, medzi dumné hory,
Klopajte na tajnú bránu —
Tu váš duch chtivý povesti vytvorí,
Až vám vlasy dubkom vstanú!
Z prachu víťazov, bárs od tisícletia,
Dajaké orly ešte preds vyletia.

Predtisícletý z druhej časov vrstvy
Už si stál, hrade, v výšave,
Pod Slavomírom už víťazi črství
Boli dosť chýrni v Orave,
V tvojom temeni z medených pohárov
Zdravkávalo sa tu ku pocte Templárov.

Kdeže je Donča divá ruka skrytá,
Čo vlastňú ženu zpotvoril?
Kde leží tvrdô srdce Hipolita,
Čo si dcérečku umoril?
Kde sú Husítov ohlasy žalmovje,
Kde sú ich trúby — ktože nám rozpovie?

Ako včeličke jeden lístok malý,
Keď je víchrica, osoží,
Tak i tu neraz prítulku dostali
Na cestách poľskí veľmoži.
Krmil si cudzích, prijals ich pod strechu,
Pre svoje dobro padols do posmechu.

Kde tá dušička, čo krásou anjela
Múry kláštorské premôhla,
Čistým srdiečkom zvíťaziť vedela,
Kde zbožnosť ducha nemôhla.
Thurza, Barbaru kryjú hrobné skaly,
Iskry z ich činov len kde tu zostaly.

Hrade, tys obraz naozaj Slováka —
Zpotvorené tvoje brány!
Slúchal si Čecha, Maďara, Poliaka,
Slezákas choval s Taljany.
Kým si bol v sláve, s tebou fačkovali,
Teraz zbiednený všetci zanehali.

Bárs ošarpaný, ale nies sirota,
Ešte skala pevne stojí —
V tvojom vrchovci hviezda sa ligotá,
Tá srdiečko upokojí.
Nech si polmŕtvy — keď ti tá zasvieti,
Duch tvoj zmorený hen k nebu vyletí.

1. ledna 1846