ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred nedávnom, keď sme dokončily školu,
Šly sme všetky spolu
Troška sa prejsť dolu.
Ako ideme okolo záhradky
Ja a moje kamarátky,
Stretnul nás tam jeden mladý.
My sme sa mu poklonily,
Slušne pozdravily,
A on s nami pustil sa do vady:
Chcel nás učiť, aké máme byť,
Ako sedieť, ako chodiť,
Tá že zle kráča, tá že je malá,
Aby sa vyťahovala,
Tá že pyšná, tá maznavá,
Tej že jazyk moc rozpráva —
Vôbec jeho reči
(Bársktorá z týchto dosvedčí)
Veru toľko potáraly,
Že nás troška poštípaly.
Nechcem ja síc preto robiť kriku,
Ale čo na srdci, to aj na jazyku.
A tak teda, ako vieme,
Na všetko mu tuná odpovieme.

Že zle kráčam? — Ach, môj Bože,
Ktože vám vyhovieť môže?
Jedna robí veľké kroky,
Druhá vám zas hádže boky,
Tretia k zemi dolu hľadí,
Štvrtá že chce k hviezdam pozerať —
Slovom, z každej byste radi
Dáke furmy vyberať.
Lež vy aké chyby máte,
O to sa nás nepýtate!
Kebyste na seba pozor dali,
Na tie vaše nožičky,
Tenké ako paličky,
Lepšie pozerali,
Veru — — Lež nechcem o tom rozprávať,
Ťažko proti prúdu plávať.

Že je z nás daktorá malá,
Aby sa vyťahovala?
To je žiadosť, moji páni, ozaj k smiechu,
Čo vám slúži len k posmechu.
Ktoráže je milšia včelička,
Veľká, a či maličká?
Do srdiečka malého
Nesprace sa moc zlého;
V maličkej je menej zlosti,
Menej falše, menej hlavatosti;
Pritom v úfnosti žijeme,
Že len ešte podrastieme —
Myslím, že nestojí ani v protokole vašom,
Žeby bol hneď každý chlapec Goliášom!

Že sme pyšné? — Páni moji!
Pokiaľ o nás takto myslíte,
Potiaľ sme ešte v pokoji,
Lebo si nás vážite.
Len musíte vedieť, čo je pýcha!
Keď ideme pekne zticha,
Keď sme tiché, nie šialené,
A čistejšie oblečené,
Keď sa po strakách neobzeráme,
Keď sa ku každému neprihovárame,
Hneď sa vám byť pyšné zdáme.
Pokiaľ dbám ešte na seba,
Potiaľ mi pyšnou byť treba!

Že sme citlivé, maznavé,
Útle, dengľavé!
Ktoráže z nás, Pane Bože,
Z toho môže?
Nie sme my príčina,
Nie to naša vina,
Že nám od natúry útlosť daná —
Nemôže byť každá Orleánska panna!
Tie časy sa pomíňaly,
Keď i panny za vlasť bojúvaly.
My sme vychované pre domácnosť,
Nie pre vojnu — a na tom dosť.

Že môj jazyk moc rozpráva?
No, tu sa mi krúti hlava,
To ma veru troška bolí,
Už to mi je nie po vôli;
V tomto páde už nevieme,
Ako svetu vyhovieme?
Ktorá mlčí, to je nemá — zle je,
Každý sa jej smeje.
Ak sa ktorá ufá, že sa v rečiach zapáči,
Už si ju z vás každý zaznačí;
„To je jazyčnica,“ hovoríte,
Priam ju z úst nevypustíte.

Ozaj — kebych sa neokúňala,
Takô bych vám povedala — —
Ale nie, my čušať chceme
A radšej trpieť budeme.
Ja viem, moji milí páni,
Že kto nás zná, ten nás nepohaní.
My svedomia čistô máme,
Srdce dobrô v nás chováme:
Vieme, čo je naša cnosť —
A na tom dosť!

11. júna 1846