Piesne a rečňovanky

Spievať, len spievať — a z dávnych časov?
  Kto ma útrpne počuje?
Koľko sa ozve dobrých ohlasov —
  Či sa kto starcu zraduje?
Oj, znám vás dobre — i vy ste ľudia! —
  Lež neplač, srdiečko moje!
Prejdú tie časy, oni sa zbudia
  A bludy poznajú svoje.

Ó, svete márny, jak sa v ňom mení,
  Boľno na prešlosť spomínať!
Veliké činy málokto cení,
  Búrka chce všetko vytínať.
Jar sa navráti, žitko dozráva,
  Slávime vždycky i máje,
To beh prírody, to sa vraciava,
  Len nie staré obyčaje.

Za dávnych časov, priatelia moji,

  Spevca vždy radi mávali;
Teraz k veľmožom stúpiť sa bojí,
  Zo dverí by ho vyhnali.
Spoločnú slzu, kus útrpnosti
  Darmo čakáme od sveta,
Pýcha, otroctvo mestskej márnosti,
  Všetko slávnejšô rozmetá.

Otcovia naši, priatelia moji,
  Spevca si inak ctievali,
Idúc do boja, ku svojej zbroji
  I harfu sebou brávali.
Keď zbili cudzích, harfeník hrával
  Na poctu padlým hrdinom,
Tak k zmužilosti ohňa dodával
  Verným svojej vlasti synom.

Pri radovánkach, priatelia moji,
  Harfa ti chybieť nesmela,
V žiali, v nešťastí i v nepokoji
  Potešiť ona vedela.
K Bohu, ku vlasti cit zažíhala,
  Srdiečko obveselila,
Starúškov črstvých k skoku delala,
  Dieťatko uspokojila.

V akej prepasti tá božská lýra
  V svete sa teraz nachádza,
Nie čin príkladný, ale satira
  Jej zvuky milé sprevádza.
Spevák z dávnosti spievať sa bojí,
  Nevie, čo mužstvo a sláva,
Len z prítomnosti posmechy strojí,
  Tým zhubený svet zabáva.

Rozštiep sa, harfa, struny, pukajte,
  City v srdiečku, zhasnite,
Ústa viac hlasu nevydávajte,
  Tak sa posmechu zbavíte.
Stareček mĺkne — tichúčko spieva,
  V plači neborák zachodí,
Ešte raz brnkne, už dokončieva —
  Harfu o skalu zahodí.