Príležitostné

Mrtvé Slovensko — tma nad ním panuje,
  Kriváň oblačný zmrzlé snehy kryjú —
Kto nám ohníčka, ach, kto nám rozduje?
  Víťazi zašli, otcovia už hnijú,
    Biedne sirôtky — sebe zanechané —
    Kedy raz slnko nastane nám ranné?

Ľaľaď, na nebi už zornička schodí,
  Ba i slniečko už z dier vykukáva,
Snehy sa topia a zima jar plodí —
  Teš sa, rodáku, šťastnáť matka Sláva!
    Vlastný už odev Slovák si oblieka,
    Na zblúdilý krok syn otcov narieka.

Ťažko je hviezde ukázať sa v noci,
  Keď dáždik pľuští a blesky križujú —
Hoj, darmo, Slovák, voláš ku pomoci,
  Keď ti nad hlavou zlí ľudia lomcujú.
    Lež poteš sa mi, vrah zo síl upáda
    A teba premôcť viac falšom nevláda.

Máme ochrancov, hoj, máme podpory!
  Otcovia dobrí synkov si chovajú,
Sláva rozbíja otroctva závory,
  Syn sa priznáva Tatre i Dunaju.
    Nuž poďme, bratia, svojich otcov slaviť,
    Hľaďme im obeť srdečnú pripraviť.

Z nich jeden trôni, kde Váh brehy myje,
  Tam sa tešieva, vzdychá s slzou v oku,
V lone rodinky tam on dobrej žije
  I má z dávnosti mohylu pri boku,
    Pod vrškom často zamyslen počúva,
    Čo to za vetrík z mohyly podúva.

Ľud o mohyle mnoho si bájiva — —
  Čože ty myslíš, Otče, na tom hrobe?
Dumáš o sláve, ktorá Tebe kýva?
  Útechou ona bude Ti v starobe.
    Verný ochránca slovenského ľudu,
    Hodens, že veky vždy ťa ctievať budú!

Ujals sa roda, nečakáš odmeny —
  Slovák málo má, znáš Ty jeho psotu;
Potom dakedy, keď sa svet premení,
  Pomníkom splatia velikú dobrotu.
    Prosíme vrúcnym Pána Boha zrakom:
    Bys dlho živ bol úbohým Slovákom!