ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mrtvé Slovensko — tma nad ním panuje,
Kriváň oblačný zmrzlé snehy kryjú —
Kto nám ohníčka, ach, kto nám rozduje?
Víťazi zašli, otcovia už hnijú,
Biedne sirôtky — sebe zanechané —
Kedy raz slnko nastane nám ranné?

Ľaľaď, na nebi už zornička schodí,
Ba i slniečko už z dier vykukáva,
Snehy sa topia a zima jar plodí —
Teš sa, rodáku, šťastnáť matka Sláva!
Vlastný už odev Slovák si oblieka,
Na zblúdilý krok syn otcov narieka.

Ťažko je hviezde ukázať sa v noci,
Keď dáždik pľuští a blesky križujú —
Hoj, darmo, Slovák, voláš ku pomoci,
Keď ti nad hlavou zlí ľudia lomcujú.
Lež poteš sa mi, vrah zo síl upáda
A teba premôcť viac falšom nevláda.

Máme ochrancov, hoj, máme podpory!
Otcovia dobrí synkov si chovajú,
Sláva rozbíja otroctva závory,
Syn sa priznáva Tatre i Dunaju.
Nuž poďme, bratia, svojich otcov slaviť,
Hľaďme im obeť srdečnú pripraviť.

Z nich jeden trôni, kde Váh brehy myje,
Tam sa tešieva, vzdychá s slzou v oku,
V lone rodinky tam on dobrej žije
I má z dávnosti mohylu pri boku,
Pod vrškom často zamyslen počúva,
Čo to za vetrík z mohyly podúva.

Ľud o mohyle mnoho si bájiva — —
Čože ty myslíš, Otče, na tom hrobe?
Dumáš o sláve, ktorá Tebe kýva?
Útechou ona bude Ti v starobe.
Verný ochránca slovenského ľudu,
Hodens, že veky vždy ťa ctievať budú!

Ujals sa roda, nečakáš odmeny —
Slovák málo má, znáš Ty jeho psotu;
Potom dakedy, keď sa svet premení,
Pomníkom splatia velikú dobrotu.
Prosíme vrúcnym Pána Boha zrakom:
Bys dlho živ bol úbohým Slovákom!