Príležitostné

Medzi Tatrami, kde dobrá rodinka
  V pokoji svornom vždy posiaľ zostáva,
Kde lúky, vršky, nejedna dolinka
  S črstvou vodičkou občerstvenia dáva,
    Tam tie zelené pod Tatrami háje,
    Toť je chotár náš, to sa naše kraje.

V prostried tých hájov pod vrchom Kohúta
  Žila rodinka, ba aj podnes žije,
Nezná nešťastia, nevie, čo pokuta,
  Milo sa teší, slasti nektar pije,
    I chová v lone dobručkého syna,
    On je mamičky útecha jediná.

Synček dorastá, do rokov prichodí,

  Túžba ho vábi do vyšších radostí,
V jeho myšlienke nový duch sa rodí,
  Čo ho povedie po cestách časnosti.
    On len vždy myslí, časom sa zraduje
    Ale častejšie ešte horekuje.

Matka sa trápi, čo mu je, sa pýta,
  A on len myslí, nič jej neodpovie,
Jeho myšlienka v srdci je ukrytá,
  Strápená matka o nej sa nedozvie.
    Kto ho bedlivšie ale pozoruje,
    Pozná, že biednym nad rodom beduje.

Jeden raz v lete včasne ráno stane
  I zočí Kohút celkom osvetlený,
On tuho zraky upiera k tej strane:
  A vrch len vždycky zostáva bez zmeny.
    „Ha!“ skríkne, „matko! aké blesky sa to?
    Oblakov žiare, či ohne, či zlato?“

,Neviem, dieťatko, ale povesť lieta,
  Ba aj zo starších nejeden tak súdi,
Že sa to žiare slovenského sveta,
  Že ten blesk zo sna Slovákov prebudí.‘
    A aj, synkovi čelo sa zjasnilo,
    Veď srdce jeho len po tom túžilo!

Hneď chce ta bežať, z domu sa odbiera,
  Mať mu na cestu naučenia dáva:
,Ponáhľaj že sa, zájď ta do večera,
  Ináč zahynieš, keď príde noc tmavá!
    Merkuj na seba, tam skaly vysoké,
    Tam sa prepasti po cestách hlboké!‘

On ide voľno — búrky, strely bijú,
  Nič na to nedbá, smelo si on kráča,
Nad jeho hlavou kane, sovy vyjú,
  A on len ide, veď mu sily stačia.
    Prestaly búrky, deň sa vyjasňuje,
    Na teplom slnku ďalej si putuje.

Cesta je príkra, nohy sa šmýkajú,
  Ustáva, stojí a zase pokročí —
Hrmí zhlboka, mračná sa schádzajú,
  Chodí po grúňoch, blúdi po úbočí.
    Tam sa opozdil a tma ho prichváti,
    Medzi hustými horami sa ztratí.

Keď ráno svitlo, našli ho mrtvého…
  Matka strápená nad telom narieka —
Lež tak chcel Pán Boh, to bol osud jeho:
  Tak sa náš život v chladný hrob prevlieka.
    Sišli sa bratia, tam ho pochovali,
    Nad jeho hrobom dumku zaspievali.