E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Kuruci

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Ľubica Hricová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 90 čitateľov


 

III.

Na začiatku XVIII. storočia dvaja panovníci čo hviezdy prvej veľkosti na obzore politickom obracali na seba oči celej Európy.

Ľudovít XIV. pozdvihol svoj francúzsky národ na vysoký stupeň slávy, no stal sa i najmocnejším a najviac zvelebovaným panovníkom európskym. Šťastný bol vo voľbe svojich ministrov a generálov, ktorí vynikali umom, politickým rozhľadom a zvláštnou obozretnosťou. Reč francúzsku povýšil za reč diplomatickú medzi krajinami a národmi. Toho času primäl Ľudovít Karola II.,[26] kráľa španielskeho, posledného to Habsburgovca, by tento za dediča trónu svojho vyhlásil jeho vnuka Filipa. To sa i stalo. Z toho strhla sa vojna, ktorú mu vypovedal rakúsky cisár Leopold so svojimi spojencami Nemeckom, Anglickom, Portugalskom a Savojskom. Ačkoľvek bol silný, predsa voči toľkým nepriateľom obzeral sa po spojencoch. Chcel predne oslabiť Leopolda tým, keď v Uhorsku povstalé nepokoje podnecoval. Vyslobodenie Rákóciho z Viedenského Nového Mesta hodilo sa veľmi k jeho zámerom; veď i tak predtým s Rákócim si dopisoval.

Druhý preslávený panovník toho času bol v severnej Európe Peter Veľký,[27] cár ruský. On bol prvý slovanský panovník, ktorý nahliadol súrnu potrebu dorozumenia a spriatelenia sa kmeňov slovanských; i vynasnažoval sa, by tieto pri svojich doterajších ustavičných zrážkach a bojoch medzi sebou vedených, pri svojej rozorvanosti a rozcapartenosti nepadli jeden za druhým za vítanú korisť svojim nepriateľom, ktorými otočený bol jeden každý spomedzi nich. I uzavrel zmluvu s poľským kráľom Augustom[28] proti švédskemu Karolovi XII.[29] Roku 1700 zvíťazil síce kráľ Karol nad Petrom pri Narve; no víťazstvo toto nemalo zlé následky pre Rusko. Akonáhle sa Karol obrátil proti Poľsku, použil toho času geniálny Peter výdatne, lebo pokračujúc so svojím oduševneným vojskom v boji víťazne v Livónii a Ingrii,[30] položil tam roku 1703 základ nielen mestu, podľa neho Petrohrad nazvanému, no i ohromnej ríši, ktorú potom jeho nástupcovia ním vytýčeným smerom a duchom na obdiv a závisť sveta ďalej stavali.

Takéto bolo rozpoloženie Európy v čase, v ktorom dej povesti našej sa rozviňoval.

Po úteku Rákóciho z Viedenského Nového Mesta vypísala vláda viedenská desaťtisíc zlatých odmeny tomu, kto by Rákóciho živého do jej rúk odovzdal, a šesťtisíc zlatých tomu, kto by aspoň hlavu jeho doniesol.

Medzitým poberal sa Rákóci s Bercsényim, Ocskaym, Lipovianskym, Raslavickým, Pivodom atď. i s malým zástupom husárov horami a bočnými cestami, dňom i nocou, ku hraniciam Poľska. A šťastne dorazili po mnohom nebezpečenstve do staroslávneho Krakova. Neočakávaní hostia prijatí boli veľkolepo. Šľachtici, mešťania i univerzitní študenti obklopili ich hneď na uliciach. Každý chcel im ruku podať, každý vítal ich srdečnými slovami, každý ich prosil, aby mu preukázali tú česť a prijali za vďak v jeho dome i byt, i stravu. Rákóci pozvaný bol do domu palatínovho, Bercsényi a Ocskay s inými čelnejšími mužmi k prednejším veľmožom a šľachticom; o ostatných jednoduchých vojakov trhali sa šľachtici a mešťania.

I diali sa tu opravdu krásne výjavy slovanskej pohostinnosti.

„Pán môj ľúbezný,“ oslovila stará ženička blatom umazaného a prachom pokrytého Janka Pivodu, „budete iste hladný; prosím, vyberte si z môjho koša biely chlebík a prijmite ho čo srdečný darček odo mňa.“

„Milá matička,“ riekol Pivoda, „akože môžem od vás niečo prijať, keď vidím, že ste sama chudobná.“

„Ach,“ vzdychla si starenka, podvihnúc oči k nebu, „ach, veď sa tam hore nebeskí anjeli radujú, keď chudobný núdznemu dobre urobí.“

Janko prijal chlieb i poďakoval sa dobrej slovanskej starenke.

„Hľa, milá dcérka,“ poučoval jeden šľachtic švárnu dcéru svoju, ukazujúc na Andreja Raslavického, Lipovianskeho a Pivodu, „toto sú naši bratia Slováci, vyhnatí z milej otčiny. Či ich nepohostíme?“

„Otče môj,“ riekla tíško deva, „keď sú našimi bratmi a vyhnancami, pohostíme ich božími darmi — chlebom a soľou. Zavolajme ich, maminka sa tešiť bude, keď uvidí svojich krajanov.“

Šľachtic prosil Raslavického, aby neopovrhol jeho pohostinným domom. A Andrej touto slovanskou pohostinnosťou až k slzám pohnutý prijal pozvanie i menom svojich druhov.

„Ktozná,“ hovoril cestou šľachtic Raslavickému, Lipovianskemu a Pivodovi, „čo nám Poliakom v budúcnosti usúdil Hospodin? Možno i my niekedy pohostinnosť u pobratimných národov budeme hľadať.“

„Tak je, dnes mne, zajtra tebe!“ prisvedčil Jurko Lipoviansky. „Lebo ako sa o každom, i najbohatšom jednotlivcovi riecť môže, že pred smrťou nie je blahoslavený, tak i žiaden národ, trebárs by stál na najvyššom vrcholci slávy a moci, nemôže si pomyslieť, že to navždy bude trvať. Oj, bárs by na to pamätali všetky šťastné národy a nekrivdili slabším od seba!“

Rákóci prosil kráľa Augusta o ochranu pre seba a svojich druhov. A kráľ poľský uisťoval ho skrz palatína, že sa môže bezpečne na pôde poľskej zdržovať, že ho vláde viedenskej nikdy nevydá.

Francúzsky kráľ Ľudovít XIV.,[31] s ktorým Rákóci ustavične si dopisoval, posielal mu ročitú peňažnú podporu; no žiadal od neho, aby do Uhorska vtrhol a Leopolda znepokojoval. Na to nemal Rákóci ani vojska, ani potrebných peňazí.

I obrátil sa k ruskému cárovi Petrovi Veľkému. Ruská vláda sľubovala mu všemožnú podporu a on chystal sa k rozhodnému kroku. I vyslal vyzvedačov do nešťastnej vlasti svojej, aby sa o zmýšľaní veľmi utlačovaného ľudu presvedčil a predbežné kroky mohol porobiť.

Avšak nádeje jeho mali skoro vyjsť nazmar.

Jedného dňa jazdil so svojimi priateľmi vedľa brehu rieky Visly. Zrazu obklopili ho zakuklení ozbrojenci.[32] Nastala šarvátka. Nepriateľ bol početnejší. Rýchlonohý vraník a obetavosť priateľov vyslobodili ho z nebezpečenstva. I presťahoval sa do ďalekého Minska. Ani Bercsényi nebol istý pred zradcami. Keď raz viezol sa k jednému šľachticovi, prepadli ho traja neznámi ozbrojenci. Pohonič jeho klesol mŕtvy, Bercsényi s druhom zmizol v húšťave, skade dostanúc sa do najbližšej osady, pospiechal preoblečený do Varšavy a osadil sa tam.

*

V pôvabnej krajine leží staroslávne sídlo poľských kráľov, slobodné driev mesto Krakov. S národnou hrdosťou a s úctou pozerá každý Poliak na starobylé skvostné chrámy a kláštory, na tie mnohé, rozmanitej výšky a podoby veže, ktoré so svojimi slnkom ožiarenými a blyštiacimi sa kupolami a krížmi ku blankytu nebeskému sa vypínajú. Pohľad na kráľovské mesto toto budí v srdci každého Slovana nábožnú a posvätnú úctu. Prepamätný, od celého národa s nábožnosťou i pýchou draho vážený je prepevný hrad, ktorý na vrchu Wawele pri rieke Visle nad mestom sa vypína. V hrade tomto bývali driev králi voľného Poľska, tu vo velebnom stolnom chráme práchnivejú ich kosti. Veľkolepý chrám tento má krem hlavného veľkého i dvadsaťpäť menších oltárov a osemnásť kaplíc, v ktorých telesné pozostatky devätnástich kráľov, deviatich panovníc a mnoho poľských hrdinov odpočívajú. Okolo chrámu sú všetky steny mramorovými pomníkmi a nápismi okrášlené.

Je krásne letné ráno.

Pri chráme na zámku sedia na mramorovej lavičke dvaja mladíci. Obaja zadumali sa hlboko, len kedy-tedy prehovorí niektorý z nich niekoľko slov. Kroj i reč ich svedčí, že nie sú Poliakmi; no i cudzinec by prisvedčil, že sú synmi príbuzného Poliakom národa. Túžobne, meravo hľadia obaja v tú stranu ku poludňo-východu, akoby niekoho netrpezlivo očakávali.

„Pozri, Janko,“ vzdychol si jeden z mladíkov po dlhom hlbokom mlčaní, „pozri na tie čierne chmáry, ako od juhu na obzore tiahnu ponad hory do tohto pohostinného kraja. Ony iste prichodia z našich milých rodných strán, keď tam pokropili žíznivé polia a spevavé lúčiny obživujúcim a zúrodňujúcim daždíkom.“

„Možno, možno, Andrej môj,“ odpovedal Janko Pivoda druhovi svojmu Andrejovi Raslavickému. „Čo nás po nich, keď nám nedonášajú žiadnu radostnú novinku z našich bôľnych rodných krajov, do ktorých noha vyhnancova vkročiť nesmie.“

„Pravda,“ bránil sa Raslavický, „ten oblak je nemý, no predsa mi je milý preto, že ho vetrík z mojej drahej otčiny sem prináša. Všetko mi drahé, čo ma na diaľne rodné kraje upomína. Keď oko moje túžobne uzrie kráľa vtákov, mohutného orla, ako silnými peruťami rozráža povetrie i oblaky, slobodne si preletujúc ponad vrcholce ozorných Tatier, a hneď zasa zamieri ponad ich poludňajšie stráne a zavesluje si ta do tej švárnej našej vlasti, kde ten náš dobrý ľud žije a hneď zasa, obkolesiac naširoko tie južné končiare, rýchlosťou blesku preletuje hranicami a hrdo poletúva si nad poľskými Beskydami; brat môj ľúbezný, ver, že mi srdce poskakuje od radosti a duša moja túži závodiť v lete s tým kráľovským vtákom ponad tie naše milé Tatry. Brat môj, milá mi je i tá štebotavá lastovička, ktorá putuje z ďalekého juhu ponad milé Slovensko sem do Poľska, ver! Veď na svojej dobrodružnej púti nie v jednej dedinôčke slovenskej sa zastaví, i obletujúc kríž-nakríž a koldokola do nejedného dvorca nakukne, akoby zvedieť chcela, či ten ľud dobrý slovenský šťastne si žije; i sadne si na vežu chrámovú, na strechu pokoj milujúceho domku slovenského, i vyšteboce družkám svojim: toto som videla, toto počula! Ach, Janko môj! Tak i duša moja túži zaletieť si do rodnej dedinky, do rodinného kruhu drahých svojich i prehovoriť s nimi čo len na okamženie. Ver mi, akokoľvek nás bratia Poliaci už dva roky v svojom kruhu radi majú, akokoľvek sa vynasnažujú, by sme čo vyhnanci na otčinu svoju zabudli, predsa srdcia naše cítia biedu svoju i túžia po drahej otčine.“

„Andrej môj,“ riekol usmievavo Janko, „znám si vysvetliť túžbu tvoju. Tam v tej diaľnej otčine podtatranskej žije okrem rodiny iná bytosť, ktorá ti drahá. Nezúfaj, tvoja švárna Anička nezabudne na teba. Pravdu hovorí národná naša piesenka:

Kukala kukučka na kosodrevine,
čo ti boh usúdil, veru ťa neminie.

Maj pozhovenie, brat môj, vyplní sa túžba tvoja. Nezabúdaj, ako nešťastne zahynul Lehmann, keď pri našom ťažkom podujatí dal sa zachvátiť citmi nežnejšími a so sebou pojať chcel i milenku svoju! Ďakuj bohu, že ťa posiaľ nevydal do rúk zradcov, ktorí nás obklopujú. Ver mi, že kebys’ odvážil sa do nešťastnej vlasti, nebolo by ti dlho popriate dívať sa na peruťami voľné povetrie prerážajúcich orlov, ani naslúchať štebotanie švitorných lastovičiek, no nebolo by ti popriate ani za Aničkou tak túžobne vzdychať. Upokoj sa, príde čas, v ktorom i my čo voľní orli preletíme chmúrnymi oblakmi ponad Tatry do náručia nášho národa.“

„Prenasledovaní sme i mnoho trpíme, Janko môj! Či sa len splnia i naše nádeje? Či sme márne nenastavili svoje životy, keď sme Rákóciho vyslobodili?“

„I ja som o tom už premýšľal, brat môj Andrej. Či my Slováci sami nezadávame sa často čo slepý nástroj pre cudzie ciele? Či nevyberáme často z horúcej pahreby pre druhých gaštany? Či to vždy tak trvať má? Či snáď náš národ odsúdený je na to, by druhým za nástroj slúžil a za svoje obete krvi i majetku nepožil sám ani za mak slávy a úžitku? Brat môj, toto i mňa veľmi sužuje, a preto tak túžim po svojom drahom národe!“

„Sľubujú nám všetko, kým nás potrebujú, ale čo potom, keď príde k deleniu koristi? Či sa nesplní i teraz na nás to príslovie: Sic vos non vobis mellificatis apes.[33] Neviem, neviem, či nás i Rákóci neoklame!“ Hovoril so žiaľom Raslavický i zamlčal sa. Po chvíľke riekol: „Nechajme to, braček. Mňa ešte väčšmi iné omína. Náš brat Jurko Lipoviansky dlho nechodí. Či ho snáď zastihla zradná ruka v biednej otčine? Beda mu!“

„Chráň ho sám milý pán boh!“ vzdychol si Janko.

„Poďme, brat môj, pomodlime sa aspoň zaňho, keď mu ináč pomáhať nemôžeme,“ povstal Raslavický.

Obaja mladíci vstúpili do chrámu, padli na kolená a dlho, dlho modlili sa skrúšene za svoju domovinu, za svoj ubiedený národ, i za drahého priateľa svojho Jurka Lipovianskeho, ktorý sa čo vyzvedač v Uhorsku zdržoval.

Posilniac sa na duchu, kráčali naši mladí priatelia dolu do mesta.

Sotva urobili niekoľko krokov, pred nimi zastal žid v dlhom obnosenom kaftane, s dlhou hustou bradou; jeho dlhé pokrútené vlasy viseli mu až na plecia.

„Nemáte kožušiny, veľkomožní páni?“ oslovil ich poľsko-židovským nárečím.

„Nemáme,“ odsekol mrzuto Raslavický, „okrem vlastných koží, a tie nie sú na predaj, žide!“

A žid zaspieval:

Ja jsem šlajfir ze Šliska,
ja šlajfuju želízka.

I napodobňoval rukami i nohami, akoby ostril nože.

„Čo to má byť, žide?“ pýtal sa zadivený Janko.

„Dajce hrince drotovac!“ vyvolal podivný žid trenčianskym nárečím.

„Kto si, hovor, človeče!“ rozmrzel sa Andrej.

A žid riekol turčianskym nárečím:

„Kúpte, pánkovia, čipky, nožíky, šefran, olejčeky na všetky nemoce!“

„Teraz povedz, žide, kto si?“ pochytil ho Janko, „lebo hneď dušu z teba vytrasiem!“

Domnelý žid sňal náličnicu a pred zadivenými mladíkmi stál — Jurko Lipoviansky.

„Jurko náš drahý!“ vykríkli obaja priatelia a objímali ho.

„Hahaha,“ smial sa Jurko, keď ho priatelia objímali, „bračekovci, vy máte beľmo na očiach. Vám nespomôžu moje olejčeky. Nože ma nezadrhnite.“

I vyvinul sa z ich objatia.

„Čo nového doma?“ pýtal sa Janko.

„Či si videl moju rodinu a moju Aničku?“ doliehal Andrej.

„No, komu skôr odpovedať?“ riekol Jurko. „Čo nového v milom rodisku? Zle, nedobre; rozpoviem vám všetko doma. Brat môj Andrej, tvoja rodina je zdravá; Anička je pravá verná Slovenka, pozdravuje ťa, že keby ťa mala stratiť, umrie od žiaľu.“

„Dobrá verná duša slovenská!“ vzdychol si Raslavický.

„Odveďte ma k Bercsényimu,“ žiadal Jurko.

„Niet ho tu, odišiel do Varšavy,“ riekli naraz obaja priatelia.

„Hneď zajtra pôjdem za ním. Poďme na vašu hospodu.“

I vyprával priateľom svojim dopodrobna všetky svoje dobrodružstvá, ako chodil zo stolice do stolice, ako premieňal svoje obleky a náličnice, ako šťastne vyviazol z mnohého nebezpečenstva, ako utlačený je biedny ľud slovenský, ako chystá sa veľké všeobecné povstanie ľudu.

„Veru, bratia,“ končil vyprávku svoju, „zle, nedobre je s naším národom; no boh dá, že mu predsa raz zasvitne slniečko voľnosti. Čo sa mňa týka, ja len samému bohu ďakovať môžem, že ma živého máte medzi sebou.“

Druhého dňa ráno putovali naši mladí vysťahovalci za Bercsényim a Rákócim.

V ľudnatom bieloruskom meste Minsku, ktoré niekedy i s Litvou ku Korune poľskej prináležalo, hodovalo jedného dňa u jedného bohatého veľmoža mnoho ruských veľmožov a poľských šľachticov. Tokajčina, ktorá toho času v Poľsku a Rusku veľmi obľúbená bola, rozohnila krv stolujúcich.

Na čestnom mieste, vedľa kijevského palatína sedí Rákóci.

Domáci pán Grigorievič pozdvihol pohár a riekol:

„Páni moji! Pripíjam na úprimnú zhodu a večne trvajúce priateľstvo dvoch mohutných pobratimných národov — Poliakov a Rusov. Milujme sa, nedajme sa, bojujme spoločne proti vrahom!“

„Páni bratia!“ povstal Poliak Lubienski. „Od vekov ruvali sme sa medzi sebou zúrivejšie než najľútejší divosi, a to na nesmiernu radosť cudzincov, našich večných nepriateľov, ktorí nás brata proti bratovi ustavične štvali, by si nás oboch oslabených mohli pokoriť. Vďaka buď cárovi Petrovi Veľkému a nášmu kráľovi Augustoví, ktorí, nahliadnuc veľké výhody spoločného priateľstva, uzavreli zväzok medzi sebou a svojimi národmi proti zovňajším nepriateľom. Nech žijú Rusi i Poliaci čo krvní bratia, čo verní priatelia!“

„Na večné časy!“ volali všetci, štrngali pohármi i objímali sa. Nejednému starcovi striebrovlasému zarosili sa oči slzou radosti.

„Srdečne sa radujem, páni moji,“ pochytiac Rákóci pohár, hovoril slávnostným hlasom, „keď vidím, že dva najmohutnejšie kmene Slovanstva, ktorým je už samou prírodou vykázaný cieľ, aby ruka v ruke spolu kráčali k oslave rodu svojho a ku záštite slabších rozdrobených súkmeňovcov, zhodli sa spolu, zmierili a zbratali. Boh požehnaj zväzku tomuto! I pokladám si za česť i ja čo reprezentant Maďarov, že mi je dopriate do bližšieho priateľského zväzku vášho vstúpiť, a spolu uisťujem ako bratov Poliakov, tak i bratov Rusov, že maďarský národ i so svojimi spoluobyvateľmi slovanskými, ktorí sú rovnako nenávidenými Nemcami utlačovaní, hotový je vstúpiť do bratského slovanského zväzku. Ostatne, páni moji, myslieť mi treba prv, ako vyženiem tých tyranských Nemcov z Uhorska. A k tomu potrebujem vašej podpory! A keď prevediem úlohu svoju, presvedčí sa Slovanstvo, akých úprimných a spoľahlivých spojencov získalo v mojich krajanoch, menovite v Maďaroch. Tomuto novému bratstvu na zdar dvíham svoj pohár!“

Ako Rusi, tak i Poliaci podávali Rákócimu svoje pravice. Jednomyseľne mu sľúbili, že mu dajú i peniaze, i vojsko,[34] aby mohol Nemcov z Uhier vypudiť.

A Rákóci nadšený tou najlepšou nádejou a skvelými výhľadmi do budúcnosti rozlúčil sa srdečne s novými spojencami i poberal sa do Varšavy, aby sa s Bercsényim mohol poradiť o rozhodnom kroku.

Vo Varšave prijal Bercsényi Jurka Lipovianskeho i jeho druhov svojím obyčajným hrdým a panovitým spôsobom.

„Či ste vykonali svoju úlohu, ktorú som vám naložil?“ pýtal sa Jurka čo vodcu výpravy.

„Vykonal som s druhmi, čo bolo možné,“ odpovedal Lipoviansky skromne.

„Ktoré stolice ste pochodili?“

„Išli sme od Spiša po našich prívržencoch, ktorých menoslov ste mi oznámili, dolu na Miškovec, Jáger, Debrecín, do Veľkého Varadína, Kološváru, Enedu, stade naspäť na Satmár, hajducké mestá, Tokaj, Mukačevo, Užhorod, Humenné, Prešov, Bardejov. Všade nás s otvoreným náručím prijali.“

„Spokojný som. Prešli ste jadrom Uhorska. Od Tisy čakám prvý výbuch tlejúcej sopky, ktorý keď vybúši, plameňom zachváti celú krajinu ako za časov Bočkaya,[35] Betlena a prvého Rákóciho. A čože Nemci? Či veľmi utláčajú ľud? Či netušia nastávajúcu búrku?“

„Veľmi bezohľadne si počínajú, najmä vojsko, ktoré úbohý ľud veľmi trýzni, cisár žiada od stolíc dvanásťtisíc vojakov.“

„A to bez snemu? Hrom a peklo! No dobre, to bude voda na náš mlyn. Stolice vzoprú sa proti tomuto násilenstvu ako jeden muž a každý zeman pripáše si šabľu na obranu našej zlatej slobody.“

„Lapačky dejú sa na všetky strany. V každej obci richtári a prísažní so sedliakmi, ozbrojenými vidlami a sekerami, a nemeckými vojakmi chytajú v noci chudobných paholkov a synkov domkárskych.“

„To je hanba, posmech!“

„A stáva sa, že keď tí nemčúrski nadháňači obklopia stodolu, kam sa ukryli ozbrojení mladíci, nastáva krvavá bitka.“

„A to trpia stolice? To trpí zemianstvo?“

„Zdá sa, že je tomu tak, lebo zlapaných, často dokrvavených mladíkov dovážajú v putách ako zločincov do stoličného mesta.“

„Nechápem,“ prechodil sa Bercsényi prudkým krokom svetlicou, „nechápem, ako náš národ takúto hanbu trpieť môže. No príde čas pomsty! I pevne verím, že keď rozvinieme pri Tise Rákóciho zástavu slobody, že ten ujarmený ľud pôjde za nami až pod brány Viedne.“

„A dôstojníci Tökölyho ešte posiaľ potulujú sa s ozbrojenými čatami po horách[36] a mnohý synček sedliacky pridal sa už k nim. I prepadajú nielen zemianske kúrie, ale i sedliacke domy, áno, celé dediny, a páchajú tie najväčšie ukrutenstvá. Nemeckí vojaci nasledujú ich v lúpení a zdieraní úbohého ľudu, ktorému je do zúfania. Dane sú ohromné, lebo nemecká vláda potrebuje veľa peňazí na dlhotrvajúcu vojnu s Francúzskom; cena potravných článkov a soli je zvýšená, bo všetko odváža sa do Viedne. A takto týraný ľud vzdychá po voľnosti, obzerá sa po osloboditeľovi.“

„A či ste oddali tomu rozhorčenému ľudu zástavy Rákóciho? A či zhromaždí sa okolo nich? Či hotový je ten ujarmený ľud bojovať i mrieť za zlatú slobodu ako jeho slávni predkovia?“

„Zástavy Rákóciho sa rozchytali, i zhŕkli sa okolo nich ozbrojené čaty. Ľud kosami, cepmi, sekerami ozbrojený napísal na tie zástavy pod veľký červený kríž: ,Chleba, soli a slobodu!‘ Na svoje haleny prišili si ozbrojenci tiež veľké červené kríže. Zemania i pokojní mešťania menujú rozhorčené tieto sedliacke čaty kurucmi. Kamkoľvek prídu kuruci, ničia všetko. Zemianske kurie, kostoly, bohatšie mestečká plienia a nivočia. Tökölyovci pridávajú sa k nim zo všetkých strán. Prvú bitku vyhrali pri Satmári, kde ozbrojených zemanov a mešťanov, áno, i nemecké posádkové vojsko zbili a rozprášili. I vrhli sa na okolité zemianske domy, kaštiele a majere, pustošili, nivočili a vraždili všetko, čo im do rúk padlo, či to patrilo zemanom, ktorí s cisárom držia, alebo nie.“

„To sú hrozné správy! A či ten ľud o rozum prišiel?“

„Kuruci žiadajú, aby poddanstvo a moc kráľovská boli zrušené.“

„Ešte čo, hrom a peklo!“

„Aby všetci učení sudcovia boli odstránení.“

„By snáď čikóši[37] fokošmi prisluhovali spravodlivosť, či nie?“

„Aby všetky majetky boli rovnako rozdelené.“

„A páni aby sedliakom robotovali?“

„Aby daň od chleba, soli a mýta bola zrušená.“

„Dosť už!“ dupol Bercsényi nohou. „A stoličné vrchnosti neznajú tento zbláznený ľud priviesť k rozumu?“

„Stoličné vrchnosti nemajú moci. Zemianstvo uteká na pevné hrady. Meštianstvo opevňuje mestské hradby. Strach pred kurucmi je všeobecný. Mesto Jáger obľahli nedávno kuruci a ich vodca vošiel s niekoľkými ozbrojencami dnu, i žiadal od kapituly dvadsať bočiek dobrého vína a štyridsať volov. A mesto neopovážilo sa ho dať chytiť, i poslalo všetko, čo kuruci žiadali, do ich tábora.“

„Hrozné veci mi oznamujete, no spokojný som s vami. O niekoľko dní zhromaždíme sa na spoločnú poradu. Rákóci príde dnes-zajtra k nám. Ďakujem vám, mladý človeče. Oddajte mi listy.“

Jurko Lipoviansky sa vzdialil.

„Teraz alebo nikdy!“ riekol zamyslený Bercsényi, búrnym krokom merajúc svetlicu. „Zmätok tento dobre použijeme. Lipoviansky sa držal dobre. Škoda, večná škoda, že je Slovák; keby bol Maďarom, zaopatril by mu grófstvo!“



[26] Karol II. — (1661 — 1700) kráľ španielsky, syn Filipa IV. Ním vymrela španielska vetva Habsburgovcov. Po jeho smrti sa rozpútala medzi Habsburgovcami a Francúzskom tzv. vojna o španielske dedičstvo.

[27] Peter Veľký — (1682 — 1725) cár ruský, syn Alexeja. Svoju krajinu zreformoval najmä hospodársky. Viedol úspešné vojny so Švédskom, Turkami a Perziou. R. 1697 uzavrel zmluvu s Poľskom a Dánskom o rozdelení Švédska, kde vtedy vládol pätnásťročný Karol XII. R. 1703 založil Petrohrad. Za jeho vlády sa Rusko začalo vzmáhať na európsku veľmoc. Tomášik idealizuje Petra ako slovanského panovníka.

[28] August — August II. (1697 — 1733), kurfirst saský, kráľ poľský. Za jeho slabej a nepokojnej vlády dostalo sa Poľsko na okraj neskôr osudného rozkladu.

[29] Karol XII. — (1697 — 1718), kráľ švédsky, ktorý hneď na začiatku svojej vlády prekvapil nepriateľov veľkými schopnosťami a odvahou. R. 1700 porazil Dánov pri Kodani, presilu Rusov v Estónsku pri Narve a r. 1702 dobyl Varšavu.

[30] Livónia, Ingria — krajiny na východnom pobreží Baltského mora

[31] Ľudovít XIV., s ktorým Rákóci ustavične si dopisoval — Ľudovít chcel pôvodne uzavrieť dohodu o zasiahnutí do uhorských pomerov s poľským kráľom Augustom pri vyhliadke na uhorskú korunu. Nepodarilo sa mu to, lebo August prešiel na stranu Leopolda I., a tak sa začal zaujímať o Rákócziho a Bercsényiho a povolil im vyplácať 20 000 libier ročnej podpory. Sľúbil aj ďalšiu finančnú pomoc na povstanie, ale formálny záväzok s Rákóczim nechcel.

[32] Zrazu obklopili ho zakuklení ozbrojenci — Cisárov vyslanec v Poľsku Strattman zorganizoval atentát najprv na Bercsényiho. Vo Varšave však hrozilo obom nebezpečenstvo a preto sa odobrali počiatkom r. 1702 na majetok belzského vojvodu Adama Sieniawského, ktorého žena bola preslávená politická intrigánka.

[33] Tak ani vy, včielky, pre seba med nezhromažďujete.

[34] sľúbili, že mu dajú i peniaze, i vojsko — Túto pomoc organizoval z príkazu Ľudovíta XIV. Du Heron. Sieniawski sľúbil Rákóczimu dvesto Valachov za tisíc dukátov, kujavský vojvoda Potocki päťsto vojakov. No Rákóczi musel povstanie začať predsa len so svojím domácim uhorským vojskom.

[35] Bočkay — Štefan Bocskay (1555 — 1606), sedmohradský šľachtic, ktorý r. 1604 povstal proti cisárovi Rudolfovi II. Sultán Achmed I. vyhlásil ho v Budíne za dedičného kráľa Uhorska.

[36] dôstojníci Tökölyho ešte posiaľ potulujú sa… po horách — Caraffom prenasledovaní bývalí thökölyovci, rozohnatí kuruci, robotovať a dane platiť nevládajúci sedliaci, sporadické zbojnícke družiny, ľudia bez domovov, to všetko sa potulovalo po horách a čakalo na akéhokoľvek vodcu.

[37] čikóši — (z maď.) pastieri




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.