ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozkošná rovina rozprestiera sa na južnej strane staroslávnej Viedne, niekdajšej to osady Vendov.^[12] Na západe a juhu objímajú rovinu túto vysočizné Alpy; k východu spojuje sa s planinou uhorskou, na ktorej v diaľke šerejú sa pahorky malomartinské.^[13] Vznešený obraz poskytujú na bujných nivách, stred vinohradov a sadov rozložené malebné osady, mestečká a mestá. Zdá sa, že slniečko zaľúbilo sa do šumiacich hájov, na úpätí vrchov sa rozkladajúcich, a tam v hmlistej diaľke na ozorných štajerských Alpách večný sa leskne sneh! Na rovine panuje jarý, bujný život, na Alpách drieme ľadová smrť. Aká rozmanitosť božej prírody! Aký to vesmír striedajúcich sa dojmov!

Keď zaletí oko naše od Badenu, starorímskych to kúpeľov, ponad rovinu k nebotyčnému Snežiaku,^[14] zjavia sa nám v jej strede veže Viedenského Nového Mesta, ktoré čo utešená dekorácia roviny tej akoby zo zeme vystupovali, čím viacej sa k nemu blížime.

Viedenské Nové Mesto leží v Dolných Rakúsoch na riečke Rohrbachu, vtekajúcej do Litavy, ktorá tvorí hranicu medzi Uhorskom a Rakúsami. Za našich časov je ono mestom dosť veľkým, počíta okolo šestnásťtisíc obyvateľov a posiaľ je pevno ohradené. Minulosť jeho je chýrna.

V XVIII. storočí, do ktorého spadá naša povesť, bolo Nové Mesto silne opevnené. Hlboké priekopy vinuli sa okolo neho. Vysoké hradby, pevné brány a bašty ovenčené delami chránili mesto proti nápadom nepriateľským.

Vprostred mesta stojí zámok, v ktorom sa narodil Fridrich IV.^[15] a Maximilián I.^[16] Všetky izby zámocké okrášlené sú až podnes historickými pamätnosťami. Pod zámkom nachodia sa mnohé podzemné chodby.

Jedného letného dňa roku 1701 bolo živo v meste i na zámku. Po všetkých chodbách zámockých, ako i vo dvore a samom meste boli početné vojenské stráže rozostavené. Celé mesto bolo od niekoľko dní na nohách. Prišli chýry, že uhorský vodca povstalcov Bercsényi napadnúť zamýšľa mesto.

V predsieni, z ktorej dvere viedli do zámockého väzenia, stojí silná stráž.

Vo väzení tom nachodí sa knieža František Rákóci II., ktorého na jar silný vojenský oddiel z Veľkého Šariša sem bol doviedol. Žalár jeho je dosť priestranný, ale tmavý. Vprostred izby stojí dlhočizný stôl, na ktorom rozhádzané ležia rozličné písma, kalamár a perá. V pozadí vídať starosvetskú posteľ s podnebím, bez záclon.

Na dubovej stoličke s vysokým operadlom sedí mladý, asi dvadsaťpäťročný muž. Hlava jeho spočíva na dlani pravej ruky, ktorej lakťom o stôl sa opiera. Postava jeho je stredná; tvár má okrúhlu, fúzy husté, vlasy čierne, až dolu na plecia visiace, nos orlí, oči tmavé, plné ohňa a života. Odev jeho jednoduchý pozostáva z krátkeho kabáta s vystrihnutými rukávy a z úzkych nohavíc tmavej farby.

Mladík ten zadumaný je František Rákóci. Dumá snáď teraz, že i starý otec jeho po matke, Peter Zrinský,^[17] bán chorvátsky, a veľmožný Frankopán^[18] roku 1671 v žalári tomto väznení boli, prv než pod rukou katovou vykrvácali.

Zrazu povstal, oči jeho zablyskli sa divým ohňom, i búrnym krokom chodil sem-tam svetlicou.

„Tak márne sú moje listy, ktoré svedčia o mojej nevine?“ zahučal mladík a hruď jeho sa dmula akoby Vezuv, keď má vybúšiť divým plameňom. „Alebo neprišli snáď ani do rúk cisárovi Leopoldovi? Ha, blesky nebeské! Keby som bol voľný ako orol tatranský, znal by pokoriť svojich nepriateľov!“

I udrel päsťou o stôl, len tak sprašťal.

Tri listy písal Rákóci zo svojho žalára Leopoldovi na svoju obranu; no u dvora brali sa ony za dôkaz neskrotenej náruživosti, a nie za znaky pokory a poddanosti. Niet divu, že nedostal odpovede, že nemal nádej na svoje vyslobodenie.

I sadol si hnevom rozpálený Rákóci na stoličku, i zamyslel sa znovu. Oko jeho ohnivé zvlhlo slzami. Veď spomenul si na svoju milovanú manželku Helenu, keď sa mu predstavila na mysli krvou postriekaná postava starého otca Zrinského, ktorého odťatá hlava v prachu sa váľala. I bolo mu tak okolo srdca bôľno, že by sa bol rozplakal ako malé decko. Vzmužil sa, veď počul na chodbe početné kroky ozbrojencov. Vstal a pokojným krokom meral väzenie.

Vo dverách zaškripel ohromný kľúč, dnu vstúpili dvaja od päty do hlavy ozbrojení vojaci i zvestovali mu, že môže za niekoľko hodín v záhrade sa poprechádzať.

Zámocká záhrada, do ktorej ho ozbrojenci dva razy do týždňa na čerstvé povetrie vodievali, obohnaná bola vysokými hradbami. Do tejto záhrady zaviedli i teraz dvaja dragúni Rákóciho, keď im ho stráž zámocká odovzdala. Za nimi kráčal dôstojník, s ktorým jediným smel sa Rákóci zhovárať a ktorý každé slovíčko väzňovo oznamoval plukovníkovi.

Slnko zachádzalo za štajerské Alpy, keď Rákóci vrátiť sa chcel z prechádzky do svojho väzenia.

V meste nastal hluk, zadychčaný strážnik pribehol k dôstojníkovi, ktorý väzňa doprevádzal, i pošepol mu niekoľko slov. Väzňovi rozkázané bolo, aby chytrejšie kráčal. Asi dvesto dragúnov sprevádzalo ho do väzenia.

„Čo sa deje?“ pýtal sa väzeň sám seba, keď počul hrmenie diel zo všetkých hradieb mestských. „Či snáď cisár Leopold prichádza, aby zajtrajšieho dňa vyriekol súd smrti nado mnou?“

I zadumal sa, hľadiac meravo pred seba.

„Ale čo to? Nie je to rachotenie výstrelov z ručníc?“

I vyskočil a oko jeho zablysklo sa junáckym ohňom.

„Priatelia moji žijú i nezabudli na mňa,“ riekol vo vytržení. „Poznám cvendžanie mečov a rachotenie karabínov husárskych!“

A nemýlil sa.

Bercsényi, Ocskay^[19] a Alapy prijazdili s veľkým zástupom ozbrojených husárov k bráne Nového Mesta, aby sa mohli dovnútra dostať a Rákóciho šabľami na slobodu vypustiť. Prepadnutie sa nevydarilo, lebo veliteľ posádky dozvedel sa o ňom popredku. Keď sa jazda uhorská k mestu priblížila, bol most vytiahnutý, brána zavretá a delá zahučali z hradieb do radov smelých jazdcov, z ktorých nejeden bol zranený. I otvorila sa brána a po spustenom moste hnali sa dragúni za unikajúcimi husármi; títo sa kedy-tedy zastavili, vystrelili z karabínov, pridŕžali britkými mečmi dragúnov, kým sa v diaľke nestratili.

Priatelia Rákóciho neprestali ani po nezdarenej tejto výprave premýšľať, ako by ho vyslobodili; no všetko unovanie zdalo sa im márnym.

I Helena, manželka Rákóciho, ustavične myslela na prostriedky, akými by možné bolo milovaného manžela z istej záhuby vyslobodiť. I zhromažďovala peniaze, bo uistená bola, že ľsťou a peniazmi i tie najmocnejšie pevnosti možno vydobyť; o cestách, ktoré by viedli k tomu cieľu, radila sa tajne s našimi známymi mladíkmi, Jurkom Lipovianskym, Andrejom Raslavickým a Jankom Pivodom.

Helena vyjasnila čelo; hodina vyslobodenia mužovho sa blížila.

Jedného pekného dňa, sotvaže slniečko vyskočilo spoza hory, kráčajú popri brehu Torysy traja mladí šuhaji i zhovárajú sa tajomne.

Zastali i poobzerali sa na všetky strany.

Sú to naši známi z Veľkého Šariša.

„Bratia moji,“ hovoril Jurko Lipoviansky nadšene, „osvedčujem sa tu pred vami slávnostne, že v službe kňažnej Heleny a v službe milej vlasti všetko podniknúť som odhodlaný a že ma od toho podujatia neodstraší ani oheň, ani voda, ani žalár, ani muky a smrť; veď milo je slúžiť vlasti, sladko za rod zomierať!“

„Bratia,“ prejal slovo Andrej Raslavický, „za ten náš ubiedený ľud, ktorý toľké útrapy znáša od bezsrdcej šľachty a surového vojska nemeckého, na ktorý navalili sa od rokov toľké pohromy, že už dosahujú temer výšku našich nebotyčných Tatier a volajú úpenlivo k nebu, za ten ľud dobrý, života schopný, statočný, hotový som bárs i cez ohnivú rieku sa prebrodiť, aby som mu k voľnosti mohol dopomôcť. A v časiech týchto národ náš podľa skúsenosti našej len od kniežaťa Rákóciho môže úľavy očakávať. I pôjdem za tebou, brat môj Jurko, i podporovať ťa budem verne, nezištne, obetavo, ako mi bude pomáhať boh!“

„A mňa máte tretieho, čo tuším dosť vyskúseného druha,“ podával Janko Pivoda obom mladíkom ruky svoje. „Za česť a slobodu svojej krvi, svojho národa, ktorá je teraz do prachu hodená a šliapaná, hotový som obetovať kedykoľvek život svoj. Vidím v duchu, že sa už brieždi a ukazujú sa zore lepšej nádeje, keď vyskytujú sa podajedni mužovia, ktorí znajú si vážiť človeka každého, ktorí vedia, že sloboda je dar pre každého človeka, pre každý rod daný od boha. A keď i ja niečo vykonám pre dobro a slávu národa, bude mi to povedomie najsladšou odmenou!“

„Boh vidí naše čisté úmysly,“ riekol slávnostne Jurko; „i pozdvihnime ruky k nebesám, i prisahajme bohu, že za vec svätú svorne žiť i mrieť budeme, že Rákóciho spoločne vyslobodíme!“

Všetci traja mladíci pozdvihli pravice a jedným hlasom riekli:

„Tak nám pán boh pomáhaj!“

I sadli si na pažiť a dlho zhovárali sa tíško medzi sebou.

Po dlhej chvíli vstali i lúčili sa.

„Zbohom, bratia,“ podával Jurko druhom svojim pravicu, „do skorého videnia na brehu Litavy!“

A priatelia sa rozišli.

Krásna je to krajinka, v ktorej leží mesto Šoproň. Brdo zrastených výbežkov horstva politavského rozkladá sa z juhozápadnej strany až k mestu; z druhej strany vystupujú malebné vysočiny malomartinské, hrdý pán Frákno, nádherné sídlo Eszterházyovcov, strmí na úbočí strmých skál. Keď vystúpime na neďalekú od mesta výšinu, vidíme až k Semmeringu, k Bakonskému lesu^[20] a k šíremu Neziderskému jazeru,^[21] ktoré však za našich časov skoro už celkom vyschlo. Za časov rímskych býval Šoproň sídlom XV. légie rímskej i menoval sa Sempronium alebo Sopronium, podľa iných Scrabantia. Vo vojnách tureckých trpel Šoproň veľmi mnoho.

V čase, do ktorého naša povesť zasahuje, stál Šoproň pri samom Neziderskom jazere, ktoré bolo sedem míľ dlhé a pol tretej míle široké. Rozsiahla táto hladina jazerná poskytovala najmä z návršia od šopronských hájov obraz veľmi prekvapujúci.

Utešené je to mesto; len škoda, bože, že v okolí jeho krv slovenská skoro celkom vyhynula!^[22]

Letný večer rozhostil sa nad švárnou krajinkou; posledné lúče slniečka odbleskujú sa na priezračných vlnách blízkeho jazera. V Šoproni je živo, bo práve dokončieva sa výročný trh.

Mladý muž poberá sa od voza k vozu a dopytuje sa na niečo.

Mladík ten je náš známy — Jurko Lipoviansky.

„Pane, keď sa smiem spýtať, či ste z Nového Mesta?“ oslovil Jurko jedného kupca, ktorý šopronské víno na vozy nakladal.

„Čo by ste rád, mladý človeče?“ pýtal sa tento.

„Idem do Nového Mesta, aby som si tam vyhľadal miesto čo hostinský pomocník. Nevzali by ste ma so sebou?“

„Vďačne, a keď vám ľúbo, môžete u mňa dostať zamestnanie.“

„Veľmi vám budem povďačný, pane! Menujem sa Wilhelm Sonnenstein. Ráčte prezrieť moje svedectvá. Bol som v Olomouci, Brne a vo Viedni, a všade boli so mnou spokojní.“

V hostinci Viedenského Nového Mesta bolo veľmi hlučno, keď náš Jurko so svojím predstaveným do neho vstúpil. Nachodili sa v ňom skoro všetci dôstojníci posádky novomestskej, lebo tu dostali tie najlepšie uhorské vína, ktoré všetky iné, ba i chýrne vöslauské,^[23] ktoré sa tu neďaleko rodí, dobrotou svojou prevyšovali. Jurko sa veľmi potešil.

Povinnosti svoje plnil svedomite; i usiloval sa nakloniť si dôstojníkov, ktorí do hostinca každodenne chodievali. Aby sa o pomeroch a ráze jednotlivých dôstojníkov dozvedel, obznámil sa s ich sluhami a týchto často štedro uhostil. Medzi inými dôstojníkmi padli mu do očí najmä bratia Lehmannovci, rodení Prusi, z ktorých starší Gottfried bol stotníkom, mladší Ján poručíkom vo vojsku Montecuccoliho.^[24] Bratia títo boli chudobní. Gottfried Lehmann mal v meste milenku, ktorú rodičia za manželku pre jeho chudobu dať mu nechceli, ačkoľvek znali, že dcérka švárneho stotníka náramne miluje. Sluha stotníkov Miško naznačil i dom, kde milenka Gottfriedova žije, i zjavil mu spolu, že on listy slečne od svojho pána tajne donáša. Jurko Lipoviansky písal hneď kňažnej Helene, že našiel cestu k vyslobodeniu jej milovaného manžela. I prosil ju, aby mu Andreja Raslavického, Janka Pivodu a dôvernicu svoju, komornú Julku Okruckých, s peniazmi na pomoc poslala.

A žiadosť jeho sa vyplnila.

Onedlho prišli všetci traja zaopatrení peniazmi do Viedenského Nového Mesta. Pomocou Miška dostala sa Julka do služby k rodičom milenky stotníkovej. O krátky čas stala sa najvernejšou dôvernicou slečny a ona sprostredkovala tajné dopisovanie a schôdzky milencov. Ona to bola, ktorá radila slečne, aby nahovorila stotníka na vyslobodenie Rákóciho. Keď stotník Lehmann počul, že oslobodením Rákóciho bohatým sa stane a vyvolenú srdca svojho za manželku pojať bude môcť, stal sa zádumčivým a premýšľal ustavične o tom. O krátky čas riekol milenke svojej, že je uzrozumený s ňou, že oslobodí Rákóciho a ujde s ňou do Uhier, kde sa dajú zosobášiť a šťastne budú žiť. Keď sa o tom Jurko dozvedel, navštívil tajne stotníka, odovzdal mu list kňažnej Heleny, v ktorom stálo, že mu dá štyridsaťtisíc zlatých a pekné statky v Uhorsku, ak jej drahého manžela vyslobodí.

Stotník Lehmann povolal k sebe brata poručíka a keď tohto pre vec získal, riekol Jurkovi, aby jeho list kňažnej poslal. Janko Pivoda vrátil sa do Veľkého Šariša. Helena bola celá bez seba od radosti a hneď poslala po ňom množstvo peňazí Lehmannovcom.

Po návrate Jankovom zišli sa všetci k stotníkovi Lehmannovi, a keď dôstojníci prisahali, že Rákóciho oslobodia, dostali dvadsaťtisíc zlatých; ostatné peniaze a statky mali dostať po zdarnom prevedení veci v Uhorsku. Sprisahanci radili sa dlho; i uzavrelo sa, že i Jurko, Andrej a Janko medzi dragúnov vstúpia a na príležitostný čas s prevedením podniku svojho budú čakať.

Rákóci sa zadivil, keď jedného rána cez otvorené okno do väzenia jeho tri orechy padli. Zodvihol ich, i rozlúpili sa mu samy v rukách a v škrupinách našiel listy od Heleny, Alapyho a Gottfrieda Lehmanna. Tvár jeho sa vyjasnila. Na chodbe počuť bolo kroky. Väzeň zničil listy i vyhodil ich von oknom. Dôstojník mu oznámil, aby za ním kráčal…

V Novomestskom zámku prepamätná je takrečená „Čierna sieň“. Bola to izba celá čiernym súknom obtiahnutá. V nej odsúdení boli na smrť roku 1671 bán Peter Zrinský a František Frankopán, ktorých náhrobok nachádza sa posiaľ pri vchode do baziliky.

V sieni tejto zasadá súd.

Naprostred čiernym súknom obtiahnutého stola postavený je veľký čierny kríž, po oboch jeho stranách dva strieborné kandelábre, na každom z nich horia tri voskové sviece, ktoré priestrannú „Čiernu sieň“ veľmi slabo osvetľujú, takže v štyroch kútoch teremu rozostavené biele sochy, predstavujúce štyri hlavné cnosti, vynímajú sa v tom pološere sťa dáke nočné príšery.

Okolo dlhočizného stola sedí šesť sudcov. Na hlave majú veľké parochne, čierne rúcho splýva im až k pätám. Za vrchstolom na povýšenej stoličke sedí striebrovlasý starec v červenom odeve; na prsiach visí mu ťažká zlatá reťaz s ligotavým krížom. Líca jeho sú bledé, vpadnuté, čelo vráskovité, oči neobyčajne živé. Je to kardinál arcibiskup Kollonič,^[25] niekdajší Rákóciho vychovávateľ. Na pravej jeho strane stojí mladý, štíhleho vzrastu muž, dvorský tajomník Bazzelini.

Do tejto siene viedli vojaci pod holými šabľami Rákóciho.

Pevným krokom, s klobúkom na hlave, vstúpil pyšný väzeň do „Čiernej siene“ i sadol si, nečakajúc na dovolenie, na stoličku oproti sudcom.

Vyslanci anglický, pruský, z Braunschweigu, Lüneburgu, z Hessenska a Mainzu prosili cisára Leopolda, aby Rákóciho na slobodu prepustil; no cisár sa osvedčil, že on starej rodine rákóciovskej bol vždy milostivo naklonený, medzitým že musí nechať voľný priechod spravodlivosti, že však nariadi, aby sa s ním vždy čo s osobou kniežacou zachádzalo. Znala to dvorská súdna stolica, i pretrpela toto chovanie sa Rákóciho pokojne.

Začalo sa pojednávanie.

Knieža neodpovedal na žiadnu predloženú mu otázku.

Stotník z Longuevalu, rodom Francúz, predvolaný bol čo svedok. I svedčil, že od Rákóciho dostával z Veľkého Šariša listy na francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a jeho ministra Barbesieuxa písané, v ktorých vyzýval Francúzov, aby Uhorsko od rakúskeho dvora oslobodili.

Tu povstal pyšný väzeň i riekol:

„Svedok je podlý a nevďačný Francúz, ktorého slová nezasluhujú žiadnej viery. Písmo je moje; no mne náleží právo, aby som pre vlasť svoju nešťastnú pomoc a ochranu hľadal trebárs vo Francúzsku. Predstavte ma pred súd uhorský, tam vydám počet z krokov svojich, ktoré len ku blahu vlasti smerovali. Vás, páni moji, nikdy neuznám za oprávnených, aby ste ma súdili!“

I sadol si a mlčal, kým neboli všetci svedkovia predvolaní.

Predseda pokynul a Rákóci zavedený bol do vedľajšej izby; keď sa väzeň odstránil, prečítané boli ešte raz písma, i pýtal sa sudcov Kollonič:

„Aký trest zaslúži obžalovaný?“

„Smrť!“ vypovedal rad-radom každý temným, zdĺhavým hlasom.

Tajomník napísal výrok smrti a keď ho sudcovia podpísali, zavolaný bol dnu väzeň.

I prečítaná bola Rákócimu listina. Pri slove „smrť“ zbledol knieža, no so vztýčenou hrdou hlavou opustil bez slova osudnú „Čiernu sieň“.

Výrok smrti predostrený bol vo Viedni cisárovi na potvrdenie. Cisárovná, prosená Helenou o milosť, prihovorila sa za Rákóciho a Leopold premenil výrok smrti na doživotný žalár. Rákóci zavedený mal byť na Kufstein do Tirolska.

Bolo to siedmeho novembra 1701.

Vo Viedenskom Novom Meste bolo veľmi živo, keď správa o omilostení kniežaťa ta doletela. V zámku robili sa prípravy na odvedenie Rákóciho do doživotného žalára. V meste viedol sa o tom živý rozhovor medzi mešťanmi.

Zámocký veliteľ, ktorý opatroval kľúče od väzenia Rákóciho, radoval sa veľmi, keď sa okolo deviatej večer poberal do svojej izby, že mu od zajtrajška odpadnú tie najväčšie starosti a dosiahne žiadúceho pokoja.

Vstúpil do izby i zapaľoval svetlo.

Vo dverách objavil sa stotník Lehmann so svojím bratom poručíkom a dvoma vojakmi. I priskočili k nemu, vyhasili svetlo, zapchali mu ústa, poviazali ho, vystreli ho na posteľ i priviazali ho o ňu, aby sa ani hnúť nemohol. Stotník Lehmann vzal kľúče od žalára i poberal sa s druhmi preč, keď izbu veliteľovu zamkli a kľúč od izby k sebe vzali. Poručík Lehmann išiel pokojne na dvor a tam prechodil sa s inými dôstojníkmi; Jurko Lipoviansky a jeho sluha boli mu pri boku. Stotník Lehmann prišiel s Jankom Pivodom pred dvere žalára Rákóciho, kde Andrej Raslavický stráž držal. Otvoril dvere, prehodil Rákócimu biely dragúnsky plášť a vtisol mu na hlavu dôstojnícky šišak. Poručík Lehmann vytĺkol okno, pripevnil naň dlhý pevný povraz a spustil ho dolu do záhrady. Činom týmto chceli odvrátiť od seba pozornosť. Rákóci do plášťa až po uši zahalený kráčal vedľa stotníka Lehmanna dolu schodmi na dvor ku bráne zámockej pomedzi mnohých dôstojníkov a stráže, keď sa medzitým brat jeho poručík s nimi zhováral. Akonáhle prešiel Rákóci cez stráže, vrátil sa poručík k väzeniu, postavil na miesto Andreja Raslavického inú stráž i odišiel s týmto a Jankom Pivodom za utekajúcimi. Pri samej bráne mestskej dohonili Rákóciho, stotníka Lehmanna a Jurka Lipovianskeho.

Stotník Gottfried Lehmann odprevadil ich za mestskú bránu, ktorá bola ešte otvorená, i vrátil sa späť do mesta, aby svoju milenku so sebou pojal. Jeho brat, poručík vo vojsku Montecuccoliho, očakával ho pri bráne, keď medzitým Rákóci s našimi mladíkmi, Jurkom, Andrejom a Jankom, k jednému osamelému domčeku pospiechali, kde ich Adam Berzevici s bujnými koňmi očakával. Ihneď dali sa na pochod v smere k Uhorským Starým Hradom, zanechajúc tu sluhu s koňmi pre zaostalých sprisahancov.

Gottfried Lehmann ponáhľal sa s milenkou svojou k bráne mestskej, pred ktorou ho brat netrpezlivo očakával. V meste nastal lomoz, dragúni pricválali k bráne, zastavili stotníka, most bol vytiahnutý, brána zavretá — stotník Lehmann bol zajatý. Keď to videl jeho brat poručík, utekal k domku i uháňal za Rákócim.

Márne bránil sa Gottfried Lehmann. Vojenský súd odsúdil ho na hroznú smrť. Kat zlomil mu na popravisku nad hlavou meč, strhal mu dôstojnícke odznaky, priviazal ho k stĺpu, bil ho so svojimi pomocníkmi, obesil ho a mŕtve telo jeho rozštvrtil. Nešťastná milenka jeho sa zbláznila.

Na hraniciach Uhorska očakávali Rákóciho Bercsényi i Ocskay s početnou jazdou. A šťastne dostali sa cez Prešporok, Trenčín do Krakova.