ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to roku 1705. Rákóci zvolal krajinský snem do Satmáru, na ktorom sa zjavil v celej svojej sláve; jeho telesná stráž pozostávala z takrečených palotášov. Snem vyvolil Rákóciho za vojvodcu konfederačných stavov Uhorska a k jeho boku vymenoval štyriadvadsať senátorov. Rákóci zložil prísahu, ktorú mu predriekal jágerský biskup. Snem vystavil listinu v troch odpisoch, ktorú všetci prítomní podpísali; jeden odpis doručili Rákócimu, druhý poľskému prímasovi a tretí hanoverskému volencovi, potomnému kráľovi anglickému Jurajovi I.^[43]

Snemovní vyslanci, navrátiac sa domov, vystanovili v každej stolici zápisnice, do ktorých vpísaná bola konfederačná listina stavov uhorských a každý zeman povinný bol ju podpísať a pečaťou svojou potvrdiť. I v Sedmohradsku bol Rákóci za stavové knieža inštalovaný a zemianstvo húfne poberalo sa pod jeho zástavy.

Rákóci stál na vrcholci svojho šťastia. Či ono dlho trvať malo?

Pri Leopoldove nezadlho bitá bola krvavá bitka. Cisársky vodca Herbeville, ktorý posiaľ len obranne bol sa choval oproti kurucom, dostanúc na pomoc z Dánska šesťtisíc dobre vycvičených vojakov, napadol voje Rákóciho pri tejto pevnosti, ležiacej na dolnom Považí, i porazil ich úplne.

Zvyšky kurucov ustupovali na ochranu banských miest. Medzi ranenými, ktorých na početných vozoch kuruci so sebou viezli, nachodili sa i Raslavický a Pivoda. Lipoviansky ich zachránil a teraz ich do Štiavnice odprevádza.

„Akože stoja veci na dolnej Tise a za Dunajom?“ pýtal sa na hlave ranený Pivoda Lipovianskeho, ktorý za dva roky tam bojoval.

„Mohli by lepšie stáť,“ odpovedal Jurko Lipoviansky, „keby Rákóci s jeho velikášmi neboli takou slepou nenávisťou rozpálení proti Srbom a Chorvátom.“

„A veru si mal Rákóci i junáckych Srbov a Chorvátov získať na svoju stranu,“ ohlásil sa Andrej Raslavický. „Veď Uhorsko len vtedy môže odolať zovňajším nepriateľom, keď všetky tu bývajúce národy bratský zväzok tvoriť budú. Ináč márne sú všetky naše snahy, i beda nám všetkým, no sto ráz beda tomu kmeňu, ktorý si výlučne osobuje panstvo nad druhými a pod zástavou slobody chcel by druhé otročiť.“

„To, ako ja to tuším, naznačí dejepis plamennými písmenami na večnú pamiatku a na poučenie o tejto kuruckej vojne,“ vzdychol si Pivoda.

„Dosť ľahko,“ dosvedčil Jurko. „Nemôžem pochopiť, ako mohol Rákóci na svoje sľuby zabudnúť. Pred začatím vojny sľuboval slávnostne i v Poľsku, i v Rusku, že mu na priateľstve Slovanstva veľmi záleží. Ich pomocou prenikol až na Tisu. Ale tak je to. Po dobytých víťazstvách ku ktorým mu najviac Rusíni dopomohli, spyšnel. Víťazstvom opojený vrhol sa na Srbov, páliac a ničiac ich osady, chcejúc ich celkom až do posledného muža vykynožiť.“

„Nuž a či Srbi nehľadali priateľstvo s kurucmi?“ divil sa Andrej.

„Ba áno; veď ku Károlyimu prišli početné vyslanstvá, aby uzavreli s ním priateľskú zmluvu. S uspokojením vrátili sa domov i ubezpečili svojich, že teraz už bude stáť národ srbský v priateľskom pomere s kurucmi.“

„Kto bol teda, ktorý zrušil dané slovo?“ pýtal sa Pivoda mrzuto.

„Kuruci, najmä z rodu maďarského. Opojení víťazstvom, vydobytým nad cisárskym generálom Kreutzom, oborili sa na všetky mestá a osady srbské, páliac a pustošiac ich s divokou vzteklosťou rad-radom. Srbský národ do posledného muža povstal proti kurucom od hraníc Sedmohradska až po Chorvátsko. I Chorváti, ktorých kurucký vodca Botjan ukrutnosťami svojimi popudil, chytili sa zbrane a na život i na smrť boria sa s kurucmi.“

„Táto streštená pýcha a národná neznášanlivosť maďarských kurucov bude nám všetkým osudná,“ riekol slabým hlasom Pivoda.

„A veru počuť, že i medzi Slovákmi a Rusínmi rozmáha sa nespokojnosť,“ riekol Andrej.

„No, tak skoro bude po nás!“ zvolal Jurko.

„Naši súkmeňovci a Rusíni sa žalujú, že ťarchu tejto vojny oni hlavne znášajú. Na Slovensko vyhodená je daň vyše dvoch miliónov. Ľud bedáka, že peniaze, ktoré dal Rákóci raziť,^[44] sú bez všetkej ceny, kuruci že drancujú a podpaľujú pokojne slovenské a rusínske osady, že pred nimi ani zemania, ani sedliaci nie sú istí, že ni kostoly nešetria.“

„Bože, naprav to!“ vzdychol si Jurko. „Bratia, nezúfajme! Len jednu rozhodnú bitku ešte vyhrať a kuruci oslobodia vlasť, nivočenú nesvedomitými Nemcami. I my Slováci dožijeme sa potom milej, zlatej slobody. Odchádzam do Gemera, kam ma vypravil Ocskay, a stade do Spiša a Šariša. Všade budem sa usilovať zhodu medzi kurucmi zaviesť a upevniť. Maďari uznať musia, že bez nás Slovanov neobstoja.“

„Náš lós je pripútaný ku kurucom,“ riekol vážne Pivoda. „Slováci, ako i Maďari, rovnako sme tlačení Nemcami. S víťazstvom kurucov svitne i nám slnko slobody.“

„Tak je,“ dodal Andrej, „akokoľvek bude, my vytrváme až do konca.“

„Teší ma to, bratia,“ podával ruky Jurko priateľom svojim. „S uspokojenou mysľou odchádzam od vás. Navštívim i naše drahé verenice, aby úbohé potešil. Zbohom, bratia!“

„Zbohom!“

V meste gemerskom, Rožňave, vydržiaval vojvoda Rákóci so svojím senátom porady o krajinských záležitostiach. I doručený mu bol francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. vlastnoručne písaný list, v ktorom Rákóciho uisťoval, že sa s ním, čo vojvodom Sedmohradska, i napozatým priateliť chce, jeho ale čo panovníka Uhorska uznať nemôže, lebo že Uhri vždy ešte cisára rakúskeho za svojho kráľa uznávajú.

Senát bol hotový následkom tohto osvedčenia Uhorsko za slobodné a neodvislé vyhlásiť; Rákóci ale za lepšie uznal zvolať krajinský snem do Onodu.

V Gemeri bol veliteľom vojska kuruckého gróf Forgács, ktorý v moci držal všetky na Rimave a Šajave ležiace zámky. Jurko Lipoviansky pospiechal k nemu s listami, ktoré mu Ocskay doručil. Forgács považovaný bol za najoddanejšieho prívrženca Rákóciho. A ako veľmi sa svet mýlil!

„Tak ste pri Leopoldove zasa dostali výprask,“ usmial sa Forgács, keď mu Lipoviansky svoje listiny odovzdal.

„Dánske, dobre cvičené vojsko rozhodlo víťazstvo na stránku labancov,“ odpovedal až po uši začervenajúci sa Lipoviansky.

„Tak je to,“ rozhorlil sa Forgács, „keď medzi kurucmi sú samí advokáti vyššími dôstojníkmi!“

Lipoviansky neodpovedal.

„A to naše vojsko,“ vtipkoval Forgács, „je bez obuvi, bez riadneho platu. Či to nie je radosť, ošarpané a bosé mužstvo viesť do boja?“

„Srdnatosť a zaujatosť za slobodu,“ osmelil sa namietnuť Lipoviansky, „nahradí to všetko.“

„Dajsamibože, zaujatosť! Nádej na lúpeže a zbojstvá držia to naše vojsko pohromade. A tí milí tökölyovskí vojaci, to sú mi za hrdinovia! Keď sa pridali k nám, rozprávali o samých hrdinstvách, a teraz len pijú, kradnú a zbíjajú. Či div, že v boji hneď ustupujú. Či ste to i vy neskúsili pri Leopoldove?“

„Žiaľbohu,“ odvetil smutno Lipoviansky; „žiaľbohu, že zemianstvo, z ktorého prevažne záleží naša jazda, nedokazuje potrebnú vytrvalosť v rozhodnom okamžení.“

„A chvastá sa, že každý zeman je rodeným vojakom na koni. I ako zeman hanbí sa pešky bojovať, hovoriac, že len psi a hovädá pešky chodia, hahaha!“ smial sa Forgács.

„Vyznať musím, že u nás pomerne mnoho jazdy a málo pechoty, ktorá je predsa len jadrom vojska.“

„A tá naša pechota roztratená je zväčša po zámkoch a pevnostiach. A bože môj, aké sú to pevnosti; najmä okolo Tisy! Či ste ich videli?“

„Bojoval som na tých stranách.“

„Nuž znáte, čo sú to za pevnosti, z dreva a z blata pevne stavané, hahaha! Dubové koly zabité do zeme, vŕbovým dvojitým plotom poprepletané, blatom so sečkou rozrobeným omazané, tieto pevnosti majú odolať delovým guľám labancov?“

Tieto posmešky Forgácsove veľmi nemilý dojem urobili na Lipovianskeho.

Akonáhle Jurko do Šariša došiel, doletel chýr, že Rákóci dal Forgácsa chytiť a na Krásnu Hôrku odviesť, lebo vraj dostali sa mu do rúk dostatočné dôkazy jeho nevernosti. Keď bol neskôr Forgács na Spišskom zámku väznený, pošťastilo sa mu zo zámockých hradieb sa spustiť, avšak vytknúc si nohu, bol lapený a v pevnej väzbe držaný. Podobný osud zastihol i iných neverných vodcov kuruckých.

V Šariši našiel Lipoviansky budúcu družku života svojho Julku v smutnom postavení, ako i jej priateľku Aničku, snúbenicu Raslavického. Obe devy, počujúc smutné chýry o porážkach kurucov, trápili sa tak, že nebezpečne ochoreli. Anička ešte posiaľ pútaná bola k lôžku, kdežto Julka nebezpečnú horúčku už prestála. Obe priateľky zhovárali sa o milencoch svojich, o ktorých chýr išiel, že pri Leopoldove padli.

„Ach, Juliška moja,“ vzdychla si na lôžku ležiaca Anička, „ja to neprežijem. Znáš, drahá, čo sme stratili. Celý život náš je otrávený. Oj, nešťastná vojna, kto napraví, čos’ zničila?!“

„Netrať ducha, ľúba Anička. Boh je dobrotivý, zhynúť nám nedá, keď sme už toľko pretrpeli. Naši drahí žijú, to mi hovorí srdce moje.“

„A neklame ťa, drahá,“ zvolal vo dverách zjavivší sa Lipoviansky.

Devy skameneli od radosti.

Aničkine bledé líca polial nádych rumenca. Julka skočila Lipovianskemu v ústrety.

„Bože môj, vyslyšals’ ma!“ volala bez seba a slza radosti perlila sa v jej krásnych očiach.

Lipoviansky pristúpil bližšie i pojal trasúcu sa radosťou devu za útlu bielu rúčku.

„Boh vás poteš, drahé, žijú vaši priatelia!“

„Ale teraz už, Jurko môj,“ chytila ho deva za obe ruky, „neopustíš svoju Julku, ktorá ťa toľko ráz oplakávala, ktorej duch čo strážny anjel nad tebou sa vždy vznášal, keď v divokom boji smrť ti zo všetkých strán hrozila. Všakver’, drahý, viac mi už neodídeš. Dosť si už slúžil vlasti a ver mi, škoda ťa medzi kurucmi!“

„Duša moja,“ riekol nežne Lipoviansky, „môj život náleží národu, vlasti a tebe, vyvolená môjho srdca! No, ačkoľvek si mi drahá, takže by bez teba žiť nemohol, povinnosť oproti národu a vlasti mi je svätá, a to najmä teraz, keď národ a vlasť potrebujú svojich synov. I znám, že uznáš, duša moja, akou zradou by to bolo, keby sa ja v rozhodnom okamžení od svojej povinnosti utiahol. Áno, viem, že bys’ ani ty takého muža nikdy nemohla si vážiť, ktorý by bol zradcom, podliakom!“

I pohladil jej vysoké, vyjasnené čelo.

I obrátil sa k nemocnej Aničke, i rozprával jej obšírne, kde a ako bol jej milý s priateľom ranený, ako oboch odprevadil až do Štiavnice, ako ju milý srdečne pozdravuje, ako ho nezadlho uvidí.

„Zlé mám tušenie,“ vzdychla si smutne Anička, „a moje srdce hovorí mi, že ho viac neuvidím, bárs by, o čo boha prosím, sa i vyliečil. Tušenie moje ma neklame, verte!“

A slzy ju zaliali.

Darmo chlácholil, darmo tešil Jurko. Obe devy boli akousi predtuchou zronené. A keď prišla hodina jeho odchodu, bolo to lúčenie i preňho samého, i pre slziace devy veľmi bolestné.

„Zbohom, drahé moje!“ riekol trochu trasúcim sa hlasom, podávajúc obom devám ruku. „Na skoré videnie. Boh vás poteš i opatruj!“

Obe priateľky ležali si v náručí a usedavo plakali, keď Jurko neistým krokom von dvermi vyšiel. Vysadol na koňa a bôľny vzdych vydral sa mu z mohutných pŕs, keď ho koník preč unášal.

Prišiel do Onodu. Tu zasadal pod predsedníctvom Rákóciho krajinský snem. Zhromaždení boli na ňom poslanci zo všetkých stolíc a kráľovských miest, i mnohí veľmoži. Rákóci vítal krátkymi, srdečnými slovami zhromaždené stavy. Rokovanie sa začalo. Medzi snemovníkmi nachádzali sa i poslanci Turčianskej stolice,^[45] a to podžupan Rakovský a stoličný zapisovateľ Okoličáni, na ktorých Rákóci zrak svoj pátravo obracal. I žiadal knieža, aby títo dvaja bližšie k nemu pristúpili.

„Slávne stavy!“ začal Rákóci povýšeným hlasom, ktorý jeho hnev a náruživosť prezradzoval. „Oznamujem vám veľmi nemilú udalosť. Slávna Turčianska stolica, ktorej poslancovia nachádzajú sa medzi nami, vypovedala nám priateľstvo. Rozposlala, ako vám to snáď všetkým známo, na všetky stolice a právomocnosti prípisy, v ktorých žaluje na naše vojsko a jeho veliteľov, veci nepravdivé roztrusujúc; i spolu ich vyzýva, aby toto zlo odstrániť hľadeli, ktoré vraj len jednotlivcom k prospechu slúži. Páni, či to nie je obrazenie snemu?“

V zhromaždení nastal pohyb a krik.

„Nech to zodpovedia pred snemom poslanci turčianski!“ volali mnohí.

„Osvietený knieža, slávne stavy!“ začal Rakovský. „Turčianska stolica neobrazila snem, keď podľa starodávnej obyčaje rozposlala svoje uzavretie a ponosy právomocnostiam.“

Rákóci vyskočil zo svojho predsedníckeho kresla, oči jeho iskrili sa hnevom, i hovoril trasľavým hlasom:

„Uhorské stavy vyvolili ma za svojho vladára. Mne mali ste zaslať svoje žaloby. No vy ste i mňa, i snem obrazili, keď ste stolice poburovali a mňa očerňovali, akoby mne len o môj prospech išlo, a nie o blaho vlasti. I žiadam od slávnych stavov, v sneme tomto zhromaždených, verejné zadosťučinenie, lebo moja česť, ba čo viac, česť Uhorska je tu urazená. Radšej skladám hneď zo seba hodnosť kniežaciu, než by som mal tak veľkú urážku proti mojej cti a blahu vlasti namierenú pretrpieť!“

„Nech zomrú ničomní utŕhači!“ zvolal Bercsényi a uderil Rakovského mečom po pleci. Károlyi zaťal mu do hlavy a Rakovský padol mŕtvy. I Okoličániho dorúbali prívrženci Rákóciho tak, že krvácajúc z premnohých rán, klesol na zem. Ostatní zemania turčianski zachránili životy svoje náhlym útekom zo snemovne, v ktorej veľké zdesenie panovalo. Nad Okoličánim, ktorý ešte žil, držaný bol súd a nasledujúceho dňa sťal mu kat ranenú hlavu. Mŕtvoly oboch pochoval kat pod šibenicami. Snem onodský vyniesol výrok, podľa ktorého stoličná turčianska zástava má sa roztrhať a pečať zlomiť.

Chýr o krvavých týchto výstupoch na sneme onodskom rozletel sa náhle po celom hornom Uhorsku, i odcudzil Rákócimu mnohé srdcia u zemianstva, meštianstva a pospolitého ľudu. I rozširovala sa medzi Slovákmi tá mienka, že Rákóciho zástava slobody je v pravde zástavou rabstva a poroby.

Lipoviansky bol ešte v Onode, keď snem slávnostne vypovedal, že dom rakúsky zbavený je koruny svätého Štefana. Toto uzavretie, ktoré sa stalo na radu a úsilné naliehanie Rákóciho a Bercsényiho, ako i predošlé, hrôzyplné výjavy na sneme, znepokojili myseľ Lipovianskeho a naplnili srdce jeho obavou, že tá hrôzovláda zlý koniec vezme a trpké ovocie donesie nielen páchateľom týchto výtržností, ale i všetkým národom Uhorska.

„Teraz znám si vysvetliť predtuchu tých úbohých diev,“ vzdychol si Lipoviansky, poberajúc sa preč z tohto mesta hrôzy. „Pravdu majú. Sotva budeme svoji!“

Keď Lipoviansky cestoval stolicami Gemerom, Spišom a Turcom, zarazil sa nad tým, keď videl a skúsil, ako predošlý zápal a oduševnenosť, s ktorou predtým slovenský národ vinul sa okolo zástavy Rákóciho, teraz povážlivo hasli a mizli.

Tak počul Lipoviansky spievať, keď dolu Turcom cestoval.

Cisárski vodcovia Heister a Viar postupovali z dvoch strán k Trenčínu, kde sa zhromažďovali vojská kurucov.

Sem pospiechal i Lipoviansky. Odovzdajúc Ocskaymu listiny, v ktorých Rákóci oznamoval svoj blízky príchod a zabraňoval svojmu vodcovi púšťať sa v rozhodnú bitku, kým by on neprišiel, dopytoval sa Lipoviansky na svojich priateľov. Na veľkú svoju radosť našiel ich zdravých v tábore. Pivodovo čelo zdobila, ako to on sám hovorieval, hlboká jazva; Raslavickému bola síce chôdza obťažná, no na koni držal sa pevne. Lipoviansky rozprával priateľom svojim o svojich príhodách a návšteve v Šariši, čo ich veľmi zaujímalo, rozhorčilo, dojalo.

„Brat môj,“ riekol Raslavickému, „zlé časy žijeme. Nádeje naše nás klamú. No darmo je. My zotrvať musíme na nastúpenej ceste. Žiada to naša česť. Možno, možno sa to všetko ešte k dobrému nášho národa obráti. Keď mu je ale súdené trpieť, dobre, trpme i my, zomrime. Bôľne to povedomie! Lebo ver, že s nami zahynú i tie drahé duše tam v rodnom Šariši, ktoré akési zlé tušenie majú. So slzami v očiach lúčil som sa s nimi!“

„Šľachetné to duše!“ vzdychol si Raslavický. „Žijú i mrú s nami a pre nás. Boh ich opatruj!“

„Amen,“ dodal vážne Pivoda.

Rákóci s Bercsényim prišli do tábora. Nastal hlučný život. Nepriateľ sa blížil. Knieža prehliadal pluky svoje i tešil sa tým, že jeho vojsko prevyšovalo počtom svojím čaty labancov. Nastala bitka krutá, krvavá, rozhodná. Cisárske vojsko, na čele majúc dobrých vodcov, vyčíňalo delami svojimi hrozne v radoch kurucov, ktorým Bercsényi velil. Pechota kurucká privedená bola do zmätku. Rákóci, ktorý z povýšeného miesta priebeh bitky pozoroval, zúfal. Bercsényi prebehoval od jedného krídla k druhému. Zmätok vždy väčší a väčší nastával. Keď cisársky vodca pozoroval, že sa kuruci začali klátiť, dal na nich dorážať s tým väčším úsilím. Rákóci, vidiac zvrchované nebezpečenstvo, chcel dať ustupujúce svoje čaty zastaviť. I spadol z koňa v tom návale utekajúcej jazdy a priatelia jeho sotva ho zachrániť mohli.

„Slováci, nedajte sa ďalej klamať!“ zvolal Ocskay, ktorý od istého času zášť prechovával oproti Rákócimu a Bercsényimu pre ich ukrutnosti na Slovensku páchané. „Slobodu a spravodlivosť nečakajte, len od cisára. Nech žije cisár, vlasť a Slováci! Za mnou, bratia!“

I napadol kurucov,^[46] svojich to do tohto okamženia priateľov, s takou prudkosťou, že zem sa triasla pod kopytami jeho jazdy.

„Hurá, bratia, na kurucov!“ volal Trenčanský, nasledujúc príklad Ocskayov. „Nebuďme slepými nástrojmi tyrana Rákóciho. V božom mene za mnou!“

„Preboha, Trenčanský, čo to robíš?“ zastavil mu Raslavický cestu. „Beda nám, keď v tomto rozhodnom okamžení zrady sa dopustíme. Pre Slovákov nič nie je ešte stratené. Vynútime u Rákóciho uznanie našich práv čo i ostrím meča, ale len po víťazstve. Preboha, nebuďme zradcami! Nemcovi neverme!!“

„Zradca je ten, kto národ slovenský pomáha otročiť, ako ty, Rákócimu!“ zahrmel Trenčanský.

„Dolu so zradcom!“ zahrmel hlas zo zástupu Trenčanského.

A Raslavický dorúbaný mečmi klesol na zem.

„Beda nám, bratia, keď sa sami ničíme,“ volal Raslavický slabým hlasom. „Celý život obetoval som svojmu národu a teraz ma moji rovesníci, zaslepení zdanlivými nádejami na slovenskú slobodu, zničili. Zbohom, bratia, vlasť moja, národ môj, zbohom… Anička!“

I vypustil ducha.

Cisárski slávili skvelé víťazstvo.

Rákóciho hviezda bledla.

Heister s Ocskayom postupovali dolu Považím k Novým Zámkom, aby kurucké toto mesto obľahli. Tu zaligotalo sa Rákócimu ešte raz šťastie. Posádka kurucká vyrútila sa jednej búrlivej noci z mesta a napadla vojsko cisárske, poraziac ho na hlavu. Ocskay, ktorý na čele labancov bojoval, bol chytený a čo zradca v Nových Zámkoch obesený. Víťazstvo toto nemalo veľkého významu, lebo labanci vydobyli vždy nové a nové úspechy a nehoda za nehodou valila sa na kurucov.

Francúzsky kráľ Ľudovít, v ktorom Rákóci najväčšie svoje nádeje skladal, uzavrel zrazu pokoj s cisárom rakúskym, i ponechal Rákóciho svojmu osudu.

Cisársky vojvodca Heister postupoval víťazne vždy ďalej, tlačiac pred sebou kurucov. S týmito spriatelené zemianstvo severozápadných stolíc Uhorska úhrnkom tiahlo za Rákócim, hľadajúc u neho ochranu.

Lipoviansky, ktorý s oddielom jazdy vyslaný bol na výzvedy od Štiavnice k Leviciam, kam asi zamýšľa generál Heister sa obrátiť s hlavnou silou svojou, prekvapený bol v Tekove a Honte veľmi, keď všade javil slovenský ľud nenávisť oproti kurucom.

Pieseň táto ozývala sa všade stráňami Sitna, údoliami Hrona.

Obrat tento v zmýšľaní u Slovákov znal Heister veľmi dobre použiť. I vysielal poslov svojich na všetky strany Slovenska, aby si ľud slovenský celkom naklonil. Veď znal, že keď Slovákov po svojej strane mať bude, že sa Rákóci ani na Dunaji, ani pri Tise neudrží. Poslovia Heisterovi uisťovali zemanov slovenských, že všetky pekné sľuby Rákóciho sú klam a mámenie a že pod zástavou slobody prináša Slovákom potupné rabstvo a znivočenie; zvlášte poukazovali na úkladné zavraždenie poslancov turčianskych na krvavom sneme v Onode.

Počas treskúcej zimy roku 1709 zaujal Heister banské mestá, Turiec, Liptov a Oravu. Ľud ho prijal všade ako svojho osloboditeľa, lebo zunoval hrôzovládu kuruckú; i zemianstvo pridávalo sa k nemu.

Keď už Slovensko bolo v moci labancov, vytisol Heister Anatola Eszterházyho i spoza Dunaja.

Ako blesk prelietla toho istého času Európou správa o hroznej katastrofe, ktorá zastihla bohatierskeho kráľa Švédov, Karola XII. Hrdinský kráľ tento, čítajúc za detinstva svojho o živote a skutkoch Alexandra Veľkého,^[47] vzal si velikáša tohto za vzor svojho života a jeho kraľovanie bolo akoby jedna reťaz ustavičných bojov. Šťastena bola mu prajná. Najprv premohol Dánov, neskôr Rusov pri Narve, i oboril sa na Poľsko, ktoré si podmanil, vyženúc kráľa Augusta do Saska a ustanoviac na jeho miesto Leszczyńského.^[48] Keď videl, že sa Rusi zotavujú, vypovedal im opäť vojnu, nakloniac si hajtmana ukrajinských kozákov, Mazepu.^[49] I vrhol sa s víťazným vojskom svojím do Ukrajiny. Cár Peter zničil armádu jeho pri Poltave. Karol sotva zachrániť sa mohol s Mazepom a malým oddielom vojska svojho a niekoľkými kurentmi kozákov na turecké územie do Benderu. A ako pád tohto pyšného kráľa bol neočakávaný a hrozný, tak sa povzniesla a rozšírila sláva Petrova.

Z tejto katastrofy vyplynul pre Rákóciho veľký prospech. Kijevský palatín Potocki prišiel s dvetisíc dobre ozbrojenými mužmi kurucom na pomoc. Ale výhľad tento na možné víťazstvo kurucov sa zmaril. Ako tí prví Rusi a Poliaci, ktorí pri vpáde Rákóciho do Uhorska dopomohli mu pri Beregsáse k víťazstvu a sprevádzali ho víťazne za Tisu, nevydržali dlho pod jeho zástavou pre neznášanlivosť a pýchu maďarských kurucov; podobne i palatín Potocki s pomocným vojskom svojím nemohol dlho znášať urážlivé chovanie sa niektorých vodcov a bojovníkov kuruckých a ich hlúpe posmešky na Slovanov a chvastavé vypínanie sa a vystatovanie svojou domnelou hrdinskosťou. I opustil po mnohých trpkých skúsenostiach tábor Rákóciho.

Nemecké vojská tlačili kurucov vždy diaľ a diaľ k Tise. Károlyi, najvýtečnejší vojvodca Rákóciho, vynasnažoval sa všemožne, aby sa na žírnych nivách ryboplodnej Tisy udržal. I dal kopať priekopy a robiť násypy popri brehu rieky, aby prechod vojska nemeckého na ľavý breh Tisy zamedzil alebo aspoň obťažil.

Lipoviansky s Pivodom ležali s brojmi svojimi pri Polgári. Vyzvedači doniesli správu, že sa od Jágra blížia Nemci.

„Nech len prídu,“ riekol Lipoviansky Pivodovi, „my ich náležite privítame!“

„Škoda,“ vzdychol si Janko Pivoda, „že niet viac Raslavického medzi nami. Dokázali by sme tým odvekým nepriateľom Slovanstva, čo sú pomstivé päste slovenské!“

„Márna túžba,“ zamračil sa Lipoviansky. „Padol rukou slovenskou čo bojovník slovenský! Aká to krutá hra osudu! Čo bude z nás? I my s Maďarmi, i Ocskay a Trenčanský s Nemcami proti nám vydobyť chceme slobodu a ľudské práva národu nášmu. Rozdielne cesty to! Bože, daj, aby viedli k jednému cieľu! Nás osud viaže k Rákócimu, lebo známe, že nás Nemec už mnoho ráz oklamal. Príď, čo príď, my sme tu čo pomstitelia národa nášho!“

„Tak je, brat môj! My Slovania tvoríme väčšinu obyvateľstva Uhorska. Keď sa vymaníme spod jarma nemeckého, ľahko porátame sa s takými ľuďmi, akými sú Rákóci a Bercsényi.“

„I ja som toho presvedčenia. Vytrvajme, ačkoľvek nám tu clivo, nevoľno. Pozri, brat môj, na tento divopustý kraj, na tú holú piesočnatú rovinu! Všade nemo, pusto, hlucho, smutno, kam nazrie oko tvoje. Nevidíš tu bystré potôčky, obrúbené stromovím, nenájdeš tu čerstvého prameňa, pri ktorom by sa občerstvil unavený pocestný, nenájdeš košatého stromu, v ktorého tieni by sa ochladil! Tu vidíš len osamelé, sem i tam roztratené vŕby, rákosie a močariny, a tá mútna Tisa sa tak lenivo vlečie, ako čo by jej vody boli z olova. To je život náš terajší, brat môj. Ale keď raz vymaní sa rod náš z otroctva nevoľného, podobný bude život náš čarokrásnym krajom švárneho Slovenska!“

„Pravdu máš, brat môj! Ale i národ, ktorý kraje tieto obýva, je celkom im podobný. I ďakujme bohu, že on prstom všemohúcnosti svojej tie naše mohutné vrchy, krásne lesy, milé dolinôčky vyznačil za obydlie slovenskému národu, lebo tam on, akoby božou prírodou chránený, medzi žulovými hradbami na úbočiach a dolinách bezpečný ostane, čo by aké búrky a povíchrice prišli; keď oproti tomu tieto piesky roznáša víchor šírym svetom. Len to nedaj, bože, aby moje kosti v tomto piesku práchnivieť mali!“

„Ver’ by ani ja nechcel tu svoje kosti zložiť!“

Začuť bolo zrazu v diaľke hrmenie dela.

„Nemec nás pozdravuje,“ riekol Pivoda s iskriacimi očima.

„Do zbroje!“ zahrmel Lipoviansky.

A kuruci utvorili bojový šík.

Na pravom brehu Tisy objavila sa jazda nemecká, za ňou pechota a delostrelectvo. Delá zahrmeli z oboch strán. I pechota strieľa. Károlyi prišiel s hlavným vojom kurucom na pomoc. Labanci hotovili mosty, smelá jazda nemecká začala sa riekou plaviť pod záštitou diel svojich. Lipoviansky s Pivodom držia sa na svojich stanoviskách.

„Zbohom, národ môj! Brat môj, pozdrav mi rodinu!“ zvolal Pivoda, rútiac sa na zem. Z mohutných pŕs vyrazila mu prúdom bohatierska krv.

Lipoviansky priskočil k nemu.

Janko Pivoda dobojoval…

Károlyi nemohol odolať presile cisárskeho vojska, i utiahol sa k Užhorodu, kam sa i množstvo okolitého zemianstva nahrnulo.

V tomto beznádejnom položení hľadal Rákóci spásu svoju opäť u Rusov. Vypravil Bercsényiho ku kniežaťu Dolgorukému,^[50] aby o pomoc prosil a uzavrel s cárom zväzok pod akýmikoľvek vymienkami. Bercsényi dlho neprichádzal. I odhodlal sa Rákóci v zúfanlivosti svojej, že sa vyberie sám k cárovi, aby ponúkol Uhorsko jeho mocnej ochrane. Na krok tento, celej Európe tak nápadný, podujal sa Rákóci v porozumení so svojím senátom a s mnohými velikášmi. Najvyššie vodcovstvo nad všetkým vojskom svojím zveril Károlyimu. Rákóciho odprevádzal oddiel jazdy. Medzi dôstojníkmi nachádzal sa i Jurko Lipoviansky.

Keď Károlyi od nemeckého vojska veľkú porážku utrpel a Rákóci s pomocným vojskom rusko-poľským neprichádzal, vyjednával s cisárskym plnomocníkom^[51] Pálffym o prímerie. Keď boli podpísané podmienky, zvolaný bol snem do Nagykárolya. Rákóci, dozvediac sa o tom, protestoval proti každému uzavretiu. Keď ale nikde pomoc nenašiel, pobral sa so svojimi najvernejšími priateľmi do Gdanka, tam sadol na loď, i odplavil sa do Francúzska. Neďaleko Paríža nachádzala sa pustovňa trapistov. V tomto kláštore, v ktorom zbožní rehoľníci nikdy jeden druhému slovíčka neprehovoria, vyjmúc pozdravu „memento mori“, žil Rákóci dva roky. Stade prešiel cez Španielsko do Turecka, kde roku 1735, dňa 8. apríla, púť života tŕnistú dokonal.

*

„Julka moja drahá,“ riekol jedného krásneho májového odpoludnia roku 1712 mladý zeman svojej ženičke. „Dnes je výročný deň smrti Aničkinej. Poďme na jej predčasnú mohylu i ovenčime kvietím kríž tej trpiteľky, ktorú žiaľ za junáckym Andrejom ako mráz útlu ľaliu zlomil. Poďme ta, i pomodlime sa za nich i za tretieho nášho zomrelého priateľa Janka.“

„Ďakujem ti srdečne, milý Jurko, že pamätáš na drahých zomrelých našich. Hľa, dnes ráno uplietla som k tomu cieľu veniec z nezábudiek.“

A šťastní manželia opustili svoju zemiansku kúriu i poberali sa trochu smutní hore dedinou ku blízkemu cintorínu.

Láskavý čitateľ pozná v nich Jurka Lipovianskeho s jeho ľúbou družkou života, Julkou.

Z Paríža dostal sa do vlasti, vyhľadal verenicu svoju a teraz žil od krátkeho času v rodisku svojom ctený, milovaný, šťastný. Nik nezná, kde sa za toľké roky bavil. Ľud s hrôzou spomína vojny kurucké.