ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pyšne vypína sa ku blankytu nebeskému Kráľova hoľa. A má na čo pyšnou byť! Na jej velebnom temene obedoval na úteku svojom pred Tatármi po nešťastnej, krutej bitke pri Šajave — kráľ Bela IV. Na jej lesnatých úbočiach poľoval na srnky kráľ Matiáš. Z jej úpätia pramenia tri hlavné rieky švárneho Slovenska: tam na severozápad beží mohutný Váh, na východ šumiaci Hornád a na poludňajšiu stranu bystrý Hron.

Stráňami Kráľovej hole ozývajú sa veselé spevy.

Od Šumiaca, tejto najvyššie pod Kráľovou hoľou ležiacej ľudnatej osady, poberá sa dolu Hronom k Breznu čata ozbrojencov. Sú to chlapi vysokého vzrastu ani tie jedle, plecnatí, svalovití, silní, hotoví sa merať kedykoľvek s protivníkom či za pasy, či s valaškou v ruke a či s pištoľou. Daktorí z nich nesú ťažké dlhé mangaléty na mohutných pleciach. Každý z nich má zelenú chvojku za klobúkom. Vodcom ich je udatný mladík Trenčanský.

Čata ozbrojencov stúpa pri speve veselo napred. Keď vchádzali do Brezna bránou, na ktorej sa velikánska zástava Rákóciho pyšne povetrím rozchvievala, všetci spievali akoby jedným hlasom:

Keď sa rozostavila čata na štvorhrannom veľkom námestí, všetci obyvatelia, veľkí i malí, chlapi i ženy i deti, vítali smelých bojovníkov s jasotom. O chvíľu pripojila sa k nim nová čata bojachtivých junákov breznianskych. Po hojnom občerstvení hnuli sa k dolnej bráne spojené čaty, vopred Brezňania pod zástavou kuruckou a diváci, ktorí stáli na uliciach, spievali im akoby na poctu:

Čím ďalej stúpala čata kurucov dolu k Banskej Bystrici, tým viac pridružovalo sa k nej verbovancov z okolitých dedín. I so spevom a so streľbou hrnuli su kuruci otvorenou bránou do mesta.

Bystrica, toto hrdé mesto Slovenska, ktorého obyvatelia zvykli hovorievať: „za živa v Bystrici a po smrti v nebi“, preplnené bolo kurucmi. Veliteľom ich bol Ocskay, ktorého kuruci pre jeho odvahu, rozhodnosť a časté potýčky s labancami, t.j. cisárskymi, menovali „bleskom Rákóciho“. Ocskay pochodil so svojimi čatami v malom čase temer celé Slovensko, prepadal znenazdania i porážal menšie zástupy labancov, i vytisol ich za hranice. V Bystrici zhromaždil všetko svoje vojsko, lebo väčšia sila nepriateľov postupovala proti nemu. Jeden z jeho pobočníkov bol Raslavický, Pivoda ale vodcom jedného oddielu, ktorý rozostavil svoje predstráže od Kremničky po Rybáre.

Zvolenský zámok, na ktorom niekedy slávnej pamäti kráľ Matiáš rád sa bavieval a skade svoje dobrodružné výlety do hôr robieval, nachodil sa teraz v moci labancov. V meste Zvolene a v jeho okolí zhromaždil chýrečný vodca cisársky Botjan vojsko cisárovi verné i zamýšľal Ocskayho napadnúť.

Bolo to v polovici novembra, keď títo dvaja horkokrvní a na svoju vojenskú skúsenosť a šťastie hrdí vodcovia zrazili sa na rovine pri Hrone so svojimi čatami.

Dlho zúril krutý boj. Víťazstvo neklonilo sa na žiadnu stranu.

„Kto z vás kurucov odváži sa so mnou svoje sily merať, nech predstúpi!“ zahrmel silným hlasom vodca labancov Botjan, oblečený v ťažkom pancieri, na hrdej paripe v čele čaty svojej si zastanúc.

„Prijímam vyzvanie!“ hodil Ladislav Ocskay rukavicu Botjanovi.

Vojská nepriateľské ustávali v krvavom boji i rozstúpili sa na dve strany. Prestala streľba, utíchol brinkot mečov, surma bojová zatíchla.

Oči dvoch táborov nepriateľských upreté boli na rozhodný, veľadôležitý súboj.

Vodcovia nepriateľských vojsk pochytili do silných rúk dlhé ostré kopije, rozstúpili sa na dvesto krokov, pobodnúc ostrohami svojich bujných koníkov, najprudkejším cvalom leteli jeden proti druhému. Kopije, ačkoľvek dobre namierené na prsia nepriateľa, minuli sa predsa cieľa svojho, lebo jeden i druhý z rytierov obratne sa vyhol bodnutiu. I vytasili meče a silné údery namierené proti sebe rovnakou zručnosťou jeden i druhý mečom odrážal. Meče dávali iskry, cvendžali i vyštrbili sa až po rukoväť, no súbojníci nedokázali povážlivo raniť jeden druhého. I vytiahli karabíny. Prvý strelil Botjan. Guľka udrela Ocskaymu do pŕs, i tak bola silná, že sa pancier prehol. Ocskay sa klátil na koni, krv tiekla mu ústami. Pritom všetkom strelil i on ma Botjana. Guľka vryla sa mu do boka. Botjan klesol z koňa. Husári ho obstúpili i odviezli raneného na Zvolenský zámok.

Ocskay zvíťazil. Vojsko jeho tiahlo k Bystrici, aby si odpočinulo. Bercsényi so svojou čerstvou čatou prenasledoval labancov až pod samé hradby Zvolena, ktorí, utrpiac veľké straty, obrátili sa pod vodcom Schlikom ku Kremnici.

Keď víťazní kuruci vchádzali do Bystrice, spievali si:

V Bystrici zišiel sa Janko Pivoda s Trenčanským, s ktorým sa od študentstva svojho nebol videl.

„Čis’ to ty, Janko môj?“

„Ja, braček Trenčanský. A odkedyžes’ ty v našom tábore?“

„Od krátkeho času. Kdekoľvek sa nachodí mrcha, tam sa zhromažďujú i orlice, hovorieval nám nebožtík profesor v Gemeri, pán boh mu daj slávu večnú!“

„Amen!“ doložil Janko Pivoda.

„Ale povedzže mi, Janko môj, kamže nás teraz povedie veliteľ, či hore, či dolu?“

„Čo ti na tom záleží?“

„Rád by Rákócimu dobrú službu preukázal.“

„Či tak? Počuť, že do Spiša.“

„Dobre; predstav ma veliteľovi.“

A Janko Pivoda zaviedol Trenčanského k Ocskayovi, s ktorým sa Trenčanský medzi štyrmi očami dlho zhováral. Na druhý deň rozlúčil sa s Pivodom i odišiel do Spiša.

„Prosíme,“ riekol jedného rána jeden z troch kurucov, ktorí k Pivodovi prišli, „ráčte nám dovoliť, aby sme mohli ísť na svadbu do Svätého Ondreja.“

„Choďte,“ riekol Pivoda, „ale zajtra večer ustanovte sa u mňa.“

Na druhý deň ráno dostavili sa už dvaja z nich u Pivodu, a to Janko Dúbrava a Miško Havran.

„Prečo pred časom?“ pýtal sa ich Pivoda.

„Oznamujem úctivo, pán kapitán, zle sa nám vodilo na tej kuruckej svadbe,“ hovoril Dúbrava, pozerajúc k zemi.

„Nuž čože?“

„Ja som, hľaďteže, pán kapitán, prvým tanečníkom v našej obci. To dosvedčujú všetky dievky. Na svadbe chcel som sa pochlapiť. I vyskakujem pred Cigánmi vpravo-vľavo, že sa, hľaďteže, všetci ľudia čudovali. Nešťastný Cigán zadriemal i pomkol svoju ozrutnú barboru blízko k mojim nohám. Ja vyskočím, a ako sa stalo, tak sa neodstane, skočil som rovnými nohami na barboru.“

„Hahaha,“ smial sa Pivoda. „A čo sa ďalej stalo?“

„Basa roztrieskala sa na samé triesočky. Svadobníci sa smiali, Cigán nariekal, ako čo by mu vlastná mati bola umrela. I chodil za mnou, aby som mu za barboru zaplatil.“

„Nuž, to je to zlé, čo sa vám prihodilo?“ smial sa Pivoda.

„Nie, pán kapitán,“ ohlásil sa Miško Havran. „Keď hudba prestala, posudzovali susedia za stolom skok môjho priateľa. ,Pred nami mal skákať a nie tam pred Cigánmi,‘ ozval sa starejší. ,Nuž, keď tak chcete,‘ ozval som sa, ,vyskočím vám ja na tento stôl.‘ I začali ma haniť, že čo by ja vyskočil. A to ma tak dopálilo, že som sa rozbehol a na stôl vyskočil. Pravá noha sa mi vymkla a ja ovalil som podkovicou starejšieho po ústach, že som mu hneď všetky predné zuby vyrazil.“

„A kam sa vám podel tretí spoločník Maco Hronec?“ pýtal sa Pivoda.

„Ten tancoval na úmor,“ vykladal Dúbrava. „Mal ťažké bôty. I dostal otlak na malom palci. Na ceste pobolievala ho noha, že mu bolo na nevydržanie. Prídeme do Ľupče a tu môj milý Hronec vyzul si hneď v krajnom dome bôtu, pýtal sekeru, položil nohu na klát a razom odťal palec. Krv sa mu cedila, i nechali sme ho tam, pokým by sa vyliečil.“

„No, to bola ozaj kurucká svadba,“ smial sa Pivoda i poslal ich do tábora.

V Spiši hemžilo sa všelijaké vojsko ako mravce na mraveništi. Silné posádky labancov držali v moci opevnené mestá Podhradie, Kežmarok a Levoču. Kurucké vojsko vniklo do Spiša i obliehalo Kežmarok a Levoču, i rozostavilo stráže tak, aby bolo v spojení so susednými stolicami. To isté obmýšľali i labanci; preto v každej tretej dedine nachodila sa hneď jedným, hneď druhým patriaca stráž. Ľud bol veľmi trýznený, i jedna, i druhá strana ho týrala.

Z Levoče cestoval chudobný sedliačik do Popradu.

„Čos’ ty, labanec či kuruc?“ okríkla ho stráž pri Štvrtku.

„Nuž labanec, prosím pekne.“

„Tu máš za tvoje labanectvo!“ bili ho nemilosrdne kuruci.

Keď prišiel k Sobote, zastavila ho stráž:

„Čos’ ty?“

„Kuruc!“ zvolal silným hlasom biedny sedliačik.

A v tom okamžení mlátili labanci palicami jeho úbohý chrbát.

Sedliak krútil hlavou a poberal sa ďalej. Prišiel k Popradu.

„Čo si ty, či kuruc a či labanec?“ okríkla ho stráž.

„Ani sa ma nepýtajte, len bite,“ riekol pokorne utrápený sedliačik a nastrčil im chrbát.

Spišský hrad stojí na osamelom, zaokrúhlenom kopci. V čase, do ktorého spadá naša povesť, mal hrad tento pevné hradby a bašty, bol dobre zaopatrený strelivom a potravou, a silná posádka cisárskeho vojska bola vstave odraziť všetky útoky kurucov.

Keď kuruci zaujali Kežmarok i Levoču, obkľúčili i Spiš. Márne bolo všetko dobýjanie. Kuruci ustúpiť už chceli. Veliteľ dostal jedného dňa lístok, ktorý stráž pod hradbami našla. Tvár jeho sa vyjasnila. Na hrade nachádzal sa Trenčanský, i sľúbil, že tejto noci vpustí tajnou podzemnou chodbou kurucov do hradu. O dvanástej v noci nastal hluk na hrade, márne bránila sa posádka, márne rozdával rozkazy veliteľ. Kuruci obsadili hrad a celé hŕby labancov bolo vidieť po zemi ležať. Pivoda objal priateľa Trenčanského a Ocskay obsypal ho chválou za jeho hrdinský skutok. Do rúk víťazných kurucov padol nezadlho i Muráň.

Smutne žblnkoce mútna Torysa pod Šarišským zámkom, ale smutnejšie znejú tie piesenky diev slovenských, ktoré sa tam prechádzajú, lebo zlé sú to časy!

I teraz vidíme dve mladé devy, šumné ako rozvinuté ruže, popri brehu Torysy sa prechádzať. Smútok zastiera ruže ich líc. Trhajú kvietky a bôľuplne pozerajú jedna na druhú a nejeden bôľny vzdych vyvinuje sa z ich pŕs. Sadli si do tieňa pod košatý strom vedľa rieky i plietli vence z nezábudiek.

„Anna moja drahá,“ hovorila Julka Okrucká, bo ona to bola, „nevýslovne sa trápim trudnými myšlienkami, kedy sa už raz táto krutá vojna skončí. Hneď jedna, hneď druhá strana víťazí a boj preťahuje sa z roka na rok.“

„Veru, duša moja, tá biedna zem môže už byť sýta vyliatej krvi. To pustošenie dedín, lúpenie nevinných občanov, ten plač a kvílenie úbohých matiek, ktoré stratili milovaných synov — všetko to hlbokým žiaľom naplňuje každé citlivé srdce. A keď tak považujem, priateľka moja, naše položenie, slzy ma zalievajú.“

A deva zakryla si oboma rukami oči a tíško plakala.

„Pravdu máš, Anička moja. My sme snáď tie najnešťastlivejšie tvory na zemi. Veď ani jedna matka nestratila toľko, ako my dve opustené devy. Srdce naše krváca pri pomyslení, že sme snáď stratili to, čo nám bolo najdrahšie na svete.“

„Krušné je to postavenie, keď človek dňom i nocou strachom chvieť sa musí, že doletí srdce prerývajúca zvesť: tvoj najdrahší nežije!“

„Preto, hľa, drahá, uvili sme tieto vence, aby, keď padnú naši najdrahší, položili sme ich na privčasné ich hroby, ale, bože môj, ktože nám ukáže ten bôľny kraj, v ktorom vykrvácali oni pod kopytami koní nepriateľských?“

„Priateľka ľúba, ja poletím na krídlach vernej lásky trebárs na kraj sveta, aby sa aspoň vyplakať mohla na milencovej mohyle a ovenčiť týmto vencom drevený kríž na nej.“

V blízkej krovine zaprašťali suché haluze. Devy predesené ohliadli sa v tú stranu i ostali ako skaly nepohnuté stáť, lebo z húšte vystúpil mladík — Andrej Raslavický. Vence vypadli devám z rúk a kotúľali sa do Torysy.

„Andrej môj!“ vykríkla jedna z diev a letela mladému švárnemu kurucovi do objatia.

„Anna moja drahá!“ objal Raslavický vyvolenú a vernú družku srdca svojho.

„Bože môj!“ vykríkla druhá deva, „tam naše vence, voda ich unáša, to zlé znamenie!“

I pustí sa do plaču.

Obe devy bežali k Toryse i chceli zachrániť odznaky svojej vernej lásky.

„Neľakajte sa, duše moje! To je len náhoda. Všetko bude dobre.“

„A kde je Lipoviansky?“ pýta sa druhá deva mladíka.

„Jurko Lipoviansky bojuje na dolnej Tise. Často vás spomína, verte, priateľka moja Julka.“

„Desné chýry idú,“ hovorila Julka, „že Rákóci prehral hlavnú bitku. Rieknite nám pravdu, ako veci stoja.“

„Rákóci prehral síce veľké bitky pri Trnave a Trenčíne,^[42] no drží posiaľ v rukách premnohé zámky, počnúc od Tokaja až po Prešporok hore a nadol po Segedín. Počet jeho vojska vystupuje na sedemdesiattisíc, i neprehral posiaľ nič.“

„Ale vraj zlých veliteľov má.“

„Má on i dobrých vodcov; takým je Forgács, Eszterházy, Károlyi, Petróci, Ocskay a Botjan, ktorý nedávno k nemu prestúpil. Nemeckí vodcovia Heister, Kukländer a Schlik nie sú nepremožiteľnými.“

„Ale, prosím vás,“ pretrhla Anička suchopárny rozhovor, „dajte si pokoj s vojnou, ktorá i tak toľko bôľu nám spôsobila, i poďme radšej domov.“

„Veru, dobre bude,“ riekol vážne Andrej.

„Za krátky čas pobudnem tu medzi vami, drahé moje. Zajtra pôjdem do tábora.“

„Už zajtra?“ pýtala sa oblednutá Anička.

„Áno, drahá. Poteš sa, nezadlho sa navrátim a potom budeme navždy svoji.“

Tvár Aničkina sa vyjasnila.

„A kde je teraz Rákócička?“ pýtala sa cestou Julka.

„Prepustili ju z Viedne nemocnú do Karlových Varov. Stade ušla do Saska; neskôr dostala sa do Poľska, kde sa posiaľ baví.“

„Poľutovaniahodná pani!“ vzdychla si Julka.