ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

So spevom a veselou mysľou kráčali čaty Rákóciho do ubiedeného Uhorska. Viacej maďarských úskokov pridružilo sa k nim.

Pred Rákóciho predstúpil Ladislav Bige, poslanec kurucov, a hlboko sa pred ním pokloniac, vítal ho menom týchto ma posvätnej zemi Árpádovej.

„Uisťujem vás, vznešený knieža,“ pokračoval ďalej, „že všetko zemianstvo i obecný ľud v Marmaroši, Ugoči a Sabolči príchod váš túžobne očakáva; ba celý národ z toho okolia stojí dobre ozbrojený pod vašimi zástavami.“

„Mne je dobre známe,“ prejal slovo Szerényi, druhý poslanec kurucov, „že naše udatné kurucké vojská stoja v opevnenom tábore pod vodcovstvom dobrého veliteľa. Nemci roztratení sú po zámkoch a neopovážia sa oproti kurucom ani postaviť. A tak na uhorskej pôde nepotrebujeme žiadnej cudzej pomoci. I radím, aby ste týchto Poliakov a Rusov, ktorí s vami prišli, domov prepustili, lebo nám budú na závadu.“

Rákóciho čelo sa zamračilo.

„Ja som síce tej najlepšej nádeje,“ riekol po chvíľke, „veď dobre poznám nadšenosť môjho národa za slobodu a jeho hrdinskosť v boji; no predsa nedržím za radno pred dobytým víťazstvom prepustiť pobratimnú pomoc, ktorú nám poskytujú Poliaci a Rusi. Keď uvidíme, že sme už dosť silní, že sami zničíme nepriateľa, prepustíme pomocné čaty.“

„Tak je, slávny knieža,“ prisvedčil Jurko Lipoviansky, „pomocné vojská môžeme veľmi dobre ešte použiť. Kto zná, ako sa veci vyvinú?“

Prvá osada v Uhorsku, do ktorej dorazila výprava Rákóciho, menovala sa Klinec. Celé dva dni oddychovali si tu čaty Rákóciho a očakávali príchod kurucov. Márna nádeja. Tomáš Esze prišiel konečne s čatou, asi z dvesto ozbrojených sedliakov z panstva Rákóciho pozostávajúcou, ku ktorej sa i zlopovestný Albert Kiss s päťdesiatimi jazdcami pripojil.

„A toto má byť ten celý kurucký tábor?“ zvolal rozhorčený Rákóci. „Kde sú moje zástavy?“

Prítomní Poliaci a Rusi sa usmievali.

„Ja sa odvážim so svojimi udatnými husármi prebiť sa cez všetky stolice pred i za Tisou,“ hovoril pyšne Kiss. „I poplaším všetky nemecké posádky a labancom^[39] narobíme škody, že sa pominú od zlosti a strachu.“

„Tak je, odvážime sa i do pekla!“ odpovedali husári.

Rákóci odvrátil sa od nich s nevôľou.

„S takými ľuďmi neradno je niečo začať,“ pošepol Raslavický Pivodovi.

„Vyjdeme s nimi na posmech,“ odpovedal tento.

„Povedzte mi, starče, na svoje svedomie,“ hovoril Rákóci so zachmúreným čelom Tomášovi Esze, „a akože stoja veci? Od vás chcem počuť holú, čistú pravdu!“

„Knieža môj slávny,“ odpovedal starec v rozpakoch, „nič nezamlčím, verte! Kurucké vojská, ktoré pod vašimi zástavami na váš príchod čakali, napadol Károlyi,^[40] župan satmársky, i žiaľbohu úplne ich porazil. Voje kurucké rozpŕchli sa na všetky strany. Zástavy naše, ktoré padli Károlyimu do ruky, poslal do Viedne.“

„Pravda je to, pravda,“ dosviedčal Kiss, „no veľké množstvo kurucov potuluje sa po horách a tých by sme ľahko mohli zhromaždiť pod naše zástavy.“

Rákóci sa zamyslel. Nevedel, čo má v tom okamžení podniknúť; nevedel, či sa s hanbou do Poľska vrátiť, alebo s tou hŕstkou do nebezpečenstva sa vrhnúť: I dal pred seba zavolať jedného dôstojníka z pomocného vojska i riekol mu:

„Iďte ku Kamenskému a proste ho mojím menom, by nám poslal výdatnú pomoc z Poľska i Ruska.“

Vyslanec vrátil sa hneď cez hranicu naspäť.

„Vy, páni,“ obrátil sa Rákóci k vodcom vojsk kuruckých, „ktorí znáte ľud tohto kraja, zvolávajte všetko do zbrane a do boja a priveďte ho pod zástavy, a keď uvidím, že nás je dostatočný počet, dám rozkaz k pochodu do krvavej seče!“

O krátky čas hrnul sa kosami ozbrojený ľud z okolia Mukačeva húfmi k Rákócimu.

Pekné je to mestečko to Mukačevo! Jedného odpoludnia bolo veľmi živo v jeho uliciach. Meštianstvo viedlo živé rozhovory medzi sebou; veď dochodili tie najrozmanitejšie chýry zo všetkých strán. Jedni hovorili o strašnej porážke, ktorú utrpeli nedávno kuruci; druhí si pošuškávali, že sa Rákóci blíži k hraniciam Uhorska s veľkou ozbrojenou mocou; iní uisťovali, že i nemecké vojsko v značnom počte v neďalekom Užhorode číha na príchod Rákóciho atď. Mienky boli rozdielne. Všetci zhodovali sa v tom, že nepokojom ešte nebude konca-kraja. A nemýlili sa.

Zrazu počuť k Mukačevu blížiť sa dupot jazdy. Meštianstvo bolo zarazené. Každý poberal sa domov. I oživili sa ulice Mukačeva ešte väčšmi. Čata husárov pod zástavou Rákóciho obsadila mesto. Bol to Kiss so svojimi kurucmi.

„Sláva, sláva Rákócimu!“ volalo ozbrojené jeho mužstvo.

Mešťania častovali vínom tento smelý predvoj čaty Rákóciho.

I zaznel hlas trúby vojenskej. Do mesta jazdili na malých koníkoch statní Rusíni a kozáci, za nimi Rákóci na hrdom vraníkovi, vedľa neho Ocskay a iní priatelia, potom nasledoval dlhý rad pechoty rusko-poľskej, sedliactva kosami ozbrojeného. Predstavený mesta ubytoval, ako mohol, vojsko Rákóciho po domoch; ostatné broje ostali pod holým nebom prostred mesta.

Meštianstvo častovalo kurucov, ako mohlo. Keď sa Kissovi husári podnapili, vrútili sa do pivníc, násilne vyvaľovali sudy na námestie. Rákóci nebol vstave udržať poriadok. Kuruci pili ako dúhy i nedbali na jeho rozkazy; len pomocné rusko-poľské čaty chovali sa mierne. Medzi meštianstvom a opitými kurucmi nastali šarvátky. V Mukačeve bolo ako na súdny deň. Kriku, spevu a lomozu nebolo ni konca, ni kraja.

Domky a stodoly na kraji mesta vybúšili plameňom.

Zrazu zamĺklo hulákanie.

„Čo to, čo to?“ pýtalo sa opité vojsko kurucké.

Rákóci zhromaždil okolo seba z prvého spánku prebudivšie sa voje rusko-poľské. Mesto horelo na všetkých stranách. Čata dragúnov Montecuccoliho napadla opitých kurucov. Husári Kissovi začali ustupovať, kosami ozbrojení sedliaci padali ako muchy pod ostrím mečov dragúnskych. Všetko vojsko Rákóciho utekalo k rieke Latorici. Rákóci s hŕstkou rusko-poľského mužstva svojho ustupoval z kroka na krok presile nemeckej, prešiel šťastlivo cez Latoricu a nočnou tmou krytý utiahol sa šťastlivo za hranice Uhorska do blízkej pohraničnej osady Závodky. Všetka batožina Rákóciho padla do rúk nemeckého vojska. Kuruci, poodhadzujúc zbroj, rozpŕchli sa na všetky strany po horách. O Kissovi nebolo chyrovať.

Osada Závodka leží uprostred vysokých vrchov, hustými lesmi pokrytých. Ohromné žulové skaliská a bralá čnejú kde-tu ponad pralesy k nebesiam. V bralách týchto sú nespočetné jaskyne, ktoré slúžia divokým zverom za útulok. Medvede, vlci a líšky opustili teraz tieto svoje brlohy, lebo šramot zbrane čaty Rákóciho vypudil ich z nich.

Sčiastky v osade, sčiastky po jaskyniach hôrnych usalašili sa ozbrojenci Rákóciho. Hŕstku túto verných bojovníkov tvorili Rusi, Poliaci a niektorí Slováci, na ktorých čele stáli naši traja priatelia.

Tu v tomto zátiší cítili sa bezpečnými pred nápadmi mocného nepriateľa. Obyvatelia týchto hôr, statoční Rusíni, neprezradili útulok Rákóciho. Poctivé tieto duše a úprimné dietky matky prírody cítili opravdivé poľutovanie s Rákóciho smutným stavom, i podporovali bojovníkov jeho všemožne. Keď vyzvedači Montecuccoliho až k samej dedine sa odvážili, ukrylo sa celé vojsko Rákóciho do skalnatých hôr. Sám Rákóci obával sa veľmi zrady, a preto každý deň premieňal svoj útulok, z jednej jaskyne prechodil do druhej a staval stráže na všetky strany a pri tom všetkom nemal pokoja, nemal ani dňa, ani noci. I nastali jemu i jeho družine smutné časy, lebo veľkú biedu trpeli. Naši traja priatelia odvážili sa každého dňa do niektorej dedinky s malými zástupmi ozbrojencov slovenských a šľachetní Rusíni a Rusínky donášali im potrebnú potravu.

Položenie Rákóciho bolo do zúfania a jedinú nádej skladal v tom, že mu príde na pomoc sľúbené vojsko rusko-poľské. Pomoc tá neprichádzala i poslal naspäť do Haliče nášho Pivodu, aby sa presvedčil, či nádej jeho v pomoc rusko-poľskú nie je márna.

I Lipoviansky s Raslavickým vybrali sa preoblečení do okolitých obcí, aby bodrých Rusínov vyzvali do boja.

„Bratia,“ hovoril Jurko Lipoviansky, „znáte, ako nivočia nemecké vojská milú našu vlasť, ako ju utláčajú, ako dane a nátlaky, krivdy a utrpenia uvaľujú na nás. A toto všetko len vtedy prestane, keď si neodvislosť nadobudneme. Potom len pocítia všetky národy Uhorska sladkosť milej slobodienky. No sloboda nám nespadne sama od seba z neba; tú si musíme sami mečom vydobyť: nech teda puška a šabľa za nás hovorí, i za naše práva a slobodu!“

„Rusínsky národ je veľmi potlačený a zotročený,“ hovoril s nadšením Raslavický, kamkoľvek prišiel. „Prišiel už čas, aby sa i on pozdvihol zo svojej ničoty, aby sa každý Rusín hrdým čelom a smelým sebavedomím postavil do radu slobodných národov. Bratia Maďari podávajú vám všetko,^[41] čo si vaše srdce žiada, i podelia sa s nami ako bratia s bratmi so všetkými slobodami. A vy Rusíni budete prví medzi bojovníkmi slobody, vaše bude prvé miesto, prvá česť a sláva; lebo vy prví pozdvihnete zástavu slobody, vy prví budete bojovať za práva a slobody národov. A aké to skvelé povedomie pre vás, že Rákóci bez vás nič vykonať nemôže, že keď sa vy teraz prví nepostavíte smelými prsami do šíku jeho bojovníkov, koruna uhorská utratí všetko a klesne na rovný stupeň s dedičnými krajinami Rakúska.“

Medzi strachom a nádejou trval Rákóci so svojimi vernými dlhý čas vo svojom hôrnom úkryte. Jeho zádumčivej obrazotvornosti zdalo sa, že stojí nad priepasťou, z ktorej niet vyviaznutia, niet vyslobodenia. Vyzvedači doniesli mu síce správu, že kurucov prenasledujúci Montecuccoli nikde ich napadnúť nemohol a že jeho vojsko tiahne k Viedni, ale Rákóci predsa chýrom tým nedôveroval a zo dňa na deň v nádeji svojej klesal.

Keď raz radil sa so svojimi vernými, čo počať v trápnom tomto a beznádejnom postavení, dolietal k sluchu Rákóciho horami sa rozliehajúci vojenský spev. Čata veselých ozbrojencov sa blížila a zreteľne počuť bolo vojenskú piesenku:

Rákóciho srdce okrialo.

„Či to nie je Pivodov hlas?“ zvolal radostne. „On to, on, Janko Pivoda!“

„Oznamujem úctivo, slávny náš knieža,“ predstúpil Pivoda pred Rákóciho, „že pán Bercsényi ide s pomocným vojskom, ktoré hotové je s nami bojovať až do posledného muža.“

Radostné výkriky rozliehali sa zástupom bojovníkov. Rákóci vyobjímal Bercsényiho a odišli stranou, aby sa poradili. Starí bojovníci Rákóciho vítajú srdečne príchodzích bratov.

I daný bol znak, aby pomocné vojsko rozostavilo sa na širokej lúke. Rákóci s potešením hľadel na pekné rady bojovníkov. Boli to niekoľké pešiacke stotiny Rusov, ktorých poslal kijevský palatín Rákócimu na pomoc, i s niekoľkými stotinami Poliakov, poslanými Wiśniowieckym.

Bercsényi doručil kniežaťu i peniaze, ktoré dostal od kráľa Francie.

S týmto malým, ale spoľahlivým vojskom obsadil Rákóci Závodku a niektoré obce na hraniciach Uhorska. Obyvatelia prijali kurucov s obyčajnou priateľskou pohostinnosťou. Rákóci s Bercsényim bývali v Závodke i očakávali ďalšiu pomoc a spoľahlivé správy o pohybe vojska nemeckého.

Jedného dňa rozliehal sa hore dolinou ku Závodke mohutný spev akoby vlnobitie. Vyše tritisíc Rusínov a Slovákov pod vodcovstvom Jurka a Andreja vchádzalo do osady spievajúc:

Nad pohľadom týmto zaplesalo srdce Rákóciho. Rusi a Poliaci stískali ruky prišlým bratom a jasali od radosti.

Rákóci viacej neváhal. I vyplatiac vojsko svoje na jeden mesiac popredku, tiahol k Beregsásu.

Pred Beregsásom postavilo sa Rákócimu oproti ozbrojené zemianstvo s malým oddielom Montecuccoliho dragúnov i chcelo mu prekaziť prechod cez Tisu. A tu sa skvele osvedčila malá síce, no v zbroj i dobre vycvičená čata rusko-poľská. V pevných šíkoch, pod udatnými vodcami vrhla sa s neodolateľnou silou do stredu zemianskeho vojska a jej príkladom oduševnení Rusíni a Slováci hnali sa za ňou. Nastal krutý boj. Zemianske vojsko rozrazené bolo na nerovné polovice. Márne namáhali sa dragúni Montecuccoliho rozšliapať slabo ozbrojenú sedľač, lebo oproti postavila sa im zriadená čata rusko-poľská, i s krvavými hlavami opustiť museli bojište. Zemianstvo utrpelo hrozné straty.

Toto bolo prvé víťazstvo kurucov. Rákóci prešiel bez ďalšej nejakej šarvátky cez Tisu i zaujal mnohé opevnené miesta. I dal rozhlásiť, že mu ide na pomoc ešte štyridsaťtisíc Rusov, Poliakov a Švédov. Chýry tieto tak účinkovali na okolité zemianstvo, že sa hneď húfne k Rákócimu pridávalo. I víťazne postupoval ďalej, zaujmúc hajducké mestá a Debrecín.

Blízko Veľkého Varadína leží mesto Olasy. Mesto toto obydlené bolo Srbmi, ľudom to bojovným a zmužilým. Na celej čiare pozdĺž hraníc Uhorska stál národ tento akoby na stráži i odrážal všetky útoky sverepých Turkov. Kráľ Leopold dal týmto Srbom za to znamenité výsady, ktorých sa oni kŕčovite pridržiavali, lebo si ich vydobyli krvou svojou.

Na týchto Srbov oboril sa Rákóci s veľkou presilou. Zmužilo bránili sa v opevnenom meste svojom. Keď ale hladom mnoho trpeli, vyzval ich Rákóci, aby sa na milosť a nemilosť vzdali. Mesto Olasy padlo do rúk Rákóciho. I dal ho vypáliť a obyvateľov jeho nemilosrdne pobiť, áno, zahrozil, že všetkých Srbov do posledného vykynoží.

Tento ukrutný čin takou nevôľou naplnil slovanských jeho bojovníkov, že hneď mnohí z nich, medzi nimi naši priatelia Janko a Andrej, pod vodcovstvom Ocskayho obrátili sa na Slovensko. Jurko Lipoviansky ostal sám u Rákóciho.