E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Kuruci

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Ľubica Hricová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 90 čitateľov


 

IV.

Severné Uhorsko, švárnu našu slovenskú dedovizeň, obtáčajú, počnúc od Bratislavy až po Sedmohradsko, akoby ho do venca zavíjali, božou prírodou položené nedobytné hradby, mohutné totiž Karpaty, ktorých končiare a ozorné žulové balvany miestami hrdo a vysoko vypínajú sa do oblakov. Medzi Haličou a Berežsko-marmarošskou stolicou rozvetvujú sa nebotyčné naše Karpaty široko-ďaleko na juh do Uhier. Na ich stranách rozkladajú sa husté háje a lesy, z ktorých vytekajú pramene Tisy, Latorice a Laborca. Na polnoc do Haliče rozkladajú sa obrovské Beskydy, okolo ktorých vysočín plazí sa ostýchavo po zemi len kosodrevina. Stráne Beskýd pokryté sú bujnými voňavými travinami, ktoré dobytku, najmä ovciam, záživnú, chutnú pašu poskytujú.

V Haliči, vprostred Beskýd, po stráňach, úbočiach a údoliach rozkladajú sa popri riavach a potokoch pohorské osady, sem-tam roztratené drevené domky a salaše. Utešenú pohorskú krajinku túto obýva slovanský kmeň maloruský. Ľud tento, nazvaný Huculmi, je veľmi pracovitý. Títo obyvatelia lúčnatých Beskýd sú opravdivými synmi prírody; mužovia silní, svalovití, udatní, smelí; pritom ale ľudia veľmi pohostinní, úprimní a skromní. Široké nohavice z hrubého súkna, krátky kožuch, na hlave vysoký klobúk, na nohách opánky či krpce — to ich obyčajný oblek. Pokrm svoj pripravujú z kukurice, ovsa, syra, bryndze a žinčice. Každá osada má svojho atamana, či pohlavára.

Od Dorobiča hadí sa úbočiami a dolinami ku Beskydám úzka skalnatá cesta; čím ďalej, tým je obťažnejšia, až sa konečne stratí a premení i zakončí v nesčíselné prte, po ktorých len pešiak kráčať môže a v ktorých sa len domorodí obyvatelia vynájsť znajú.

Bolo to roku 1703.

Bol krásny letný deň.

Slnko stálo už temer zrovna nad hlavou človeka a žiariace jeho lúče pripekali mocné sivé balvany skál, rozmetané po strmých stranách Beskýd.

V pohorskej tej čarokrásnej krajine je živo. Stranami ozýva sa zádumčivý hlas fujary alebo dojímavá dumka maloruská. Valasi pohvizdujúc zháňajú ovečky do čriedy, by ich do salašov viedli. Hľa, tam z tej priestrannej poľany kráča si dolu do údolia švárny valach, opravdivý to kráľ voľných hôr; za ním tiahnu pri ľúbeznom hlase početných zvoncov jeho verné ovečky; za stádom idú vážne strážni belkovia, a keď niektorá ovečka za chutnou trávou sa zohne a pozadu ostane, hneď ju strážni psi za druhými poháňajú a celé stádo berie sa dolu ku košiaru v tom najlepšom poriadku. Len šelmovské kozičky sa ihrajú, poskakujú si vždy veselo, predbehujú i samého pasáka, ktorý rozmrzený nad tým neporiadkom nejednu začiahnuť sa usiluje dlhým prútom, a potrestal by ju dôkladne, keby čiperná bradatá jastrena vždy obratne nabok neodskočila.

Pasák zastal pred kolibou, keď napasené stádo svoje do košiara zatvoril. Psi, krútiac chvostmi, lichotia bačovi, ktorý pred kolibu vystúpil, aby švárneho pasáka privítal. Obaja sa chystali, že budú dojiť ovečky.

Strážni belkovia začali dačo vetriť. Zrazu zaštekali i pustili sa skokom oproti neďalekej prti. Z koliby vystúpili iní dvaja valasi i hľadeli spýtavo v tú stranu, kam psi odbehli. I všetci stŕpli. Z húšťavy zaznievali k nim početné cudzie hlasy. Zrazu vystúpi z húšťavy jeden ozbrojenec, za ním druhý, tretí a celý voj dobre ozbrojených cudzincov kráčal v dlhom rade hore prťou ku salašu.

„Čo to má byť?“ spytujú sa zadivení pasáci i akosi podivne pozerajú na svoje na kolibe zavesené valašky.

„Veď uvidíme, či prichodia ako priatelia alebo nepriatelia,“ riekol bača, podoprúc si boky silnými rukami. „Keby dačo zlého obmýšľali, zabehne Janko do osady a oznámi to atamanovi, a nech som dobrý, namastíme im plecia. Teraz ticho, chlapci!“

Pasáci zatíchli.

Medzi ozbrojencami stúpajú niektorí Huculi po boku horských koníkov, na ktorých bola batožina a potrava naložená. Huculi sú chlapi vysokí ako jedle, v svojom národnom kroji a každý z nich nesie na mohutných pleciach všelijakú batožinu.

„To sú naši!“ zvolal jeden valach.

„To naša krv a Hucul nezradí svojeť,“ prisvedčoval druhý radostne.

Huculi, ktorí niesli ozbrojencom batožinu, zahvizdli, až sa to stráňami ozývalo.

Bača porozumel tomu znaku. I zahvizdol na svojich veľmi štekajúcich psov, ktorí hneď dobehli a pred kolibou si uľahli.

Čaty ozbrojencov sa priblížili; i posadali si ustatí bojovníci po mäkkej pažiti.

„Daj boh šťastia, chlapci!“ riekol mladý dôstojník rýdzou slovenčinou.

„Bože daj!“ odpovedal bača nárečím maloruským, lebo dobre porozumel, čo mladík slovenský riekol; i podával mu svoju pravicu.

Mladík ten bol náš Jurko Lipoviansky.

I jeden z Huculov sa priblížil, zložil svoju batožinu na pažiť i riekol bačovi:

„Bratku, vedieme, ako vidíte, mnoho dobrých priateľov cez naše Beskydy ta do Uhorska. Sú to naši bratia Rusi, Poliaci, Slováci a niektorí Maďari.“

„A nezľakli ste sa nás?“ pýtal sa počerný dôstojník podivným nárečím, ktorý práve s jedným mladým, krásneho pohľadu mužom ku kolibe pristúpil.

„Inakších chlapov, než ste vy dvaja, búšil som na jedno zvrtnutie o zem,“ riekol pokojne bača, premerajúc očima od päty do hlavy oboch.

Bol to Ocskay s Rákócim.

„No, no, veď my to tak zle nemyslíme,“ riekol Ocskay. „Prichodíme k vám čo dobrí priatelia.“

„A keď nám dáte niečo na zjedenie, statočne zaplatíme,“ dodal Rákóci.

„Čo máme, to vám dáme ako pocestným zadarmo; no všetkých nasýtiť nemôžem i pri najlepšej vôli,“ hovoril bača, obzerajúc sa na vojsko, ktoré, poskladajúc zbraň, údy svoje na pažiti rozťahovalo. „Vy všetci pojedli by ste celý môj kŕdeľ oviec.“

„Božechráň,“ potľapkal Andrej Raslavický baču po pleci. „No, nemohli by ste daktorú jalovku v kyslej žinčici uvariť a daktorú na ražni upiecť? Vojsku ostatnému postačí štyridsať kusov na dobrú polievku. Keď vy toľko na predaj nemáte, pošlite dakoho k susedom. Poctivo zaplatíme za všetko.“

„Nech som dobrý, môže sa to stať. Kvôli dobrým ľuďom a hladným pocestným zarežem i tie najlepšie kusy,“ hovoril bača. Vysukoval rukávy, vzal nôž, vybral štyri tučné jalovky a zarezal ich. Valachov poslal na susedný sálaš pre niekoľko kusov; sám zabil zo svojho stáda, čo mohol.

Vojaci navatrili pri kolibe, kde si dôstojníci hoveli, ohňa, zavesili nad ohnište velikánsky kotol, naliali doň kyslej žinčice, nasekali doň mäsa, že v ňom veľká varecha kolmo stála; nastrčili veľké kusy mäsa na drevené ražne i krútili ich nad inými praskajúcimi vatrami.

Vojsku rozdávaný bol chlieb, syr, a čo len so sebou na koňoch Huculmi vedených mohli doniesť. Vojsko hovelo si pri zapálených vatrách, nad ktorými sa v kotloch kaša s mäsom varila, a piesňami vojenskými ozývali sa tiché stráne ozorných Beskýd. Dôstojníci zasadli si okolo ohňa a jarí valasi podávali si gajdy z ruky do ruky.

Naši slovenskí mládenci, Raslavický, Lipoviansky a Pivoda, vyšli na najbližší vysoký končiar i obdivovali ozorné výšiny Beskýd, akým je vrch Pietro, Jasená a iné; i túžobne hľadeli v tú slovenskú otčinu, ktorá sa im na druhej strane vrchov pod nohami široko-ďaleko prestierala.

Šuhajci dlho dumali, slzy iskrili sa v ich junáckych očiach.

„Andrej, brat môj!“ pretrhol Jurko Lipoviansky sviatočné ticho. „Zotri slzu z oka, blížime sa k drahému Slovensku, k nášmu ľudu, k našim milým, drahým rodinám. Poteš sa, nezadlho uzrieš svoju Aničku. Poteš sa i ty, brat Janko, hodina voľnosti ľudu nášmu ujarmenému bije. Bratia, obnovme tu dané slovo svoje, že budeme za národ náš žiť, bojovať i mrieť!“

A všetci traja povstali, pozdvihli dva prsty k nebu i riekli:

„Tak nám pán boh pomáhaj!“

A priateľ ležal dlho v priateľovom objatí. A slzy radosti, nadšenia zablyšťali sa v očiach mládencov slovenských.

Zvoľna zostupovali dolu ku kolibe, kde Rákóci s dôstojníkmi svojimi už hodovať začali. Horská kuchyňa ľúbila sa všetkým.

Po niekoľkohodinovom oddychu dal Rákóci rozkaz k pochodu. Jurko Lipoviansky rozvinul zástavu, ozbrojenci stali si do radov. Huculi nakladali batožinu na vrchové koníky a na svoje plecia a celá čata dala sa na pochod.

„Ďakujem vám, dobrí ľudia, za pohostinnosť,“ hovoril Rákóci bačovi a valachom, keď im za jalovky zaplatil. „Keď niektorý z vás príde do Uhier, nech ma navštívi na Mukačeve a po kniežatsky ho učastujem.“

„Ďakujeme i my, pán knieža,“ hovoril bača. „Ale pozvanie vaše nemôžeme prijať, nám milé sú len naše hole. Ony sú našimi zámkami a palácmi, tie zelené pažite kobercami, náš ovsený chlebík, syr a žinčica našimi lakotami. A tento náš život nedáme za všetku vašu pozemskú nádheru. Čo ste u nás požili, daj vám to boh všetkým na zdravie. Putujte s bohom!“

I podal Rákócimu svoju mohutnú pravicu. A Rákóci neznal, čo má viac obdivovať, či prostotu srdca, či spokojnosť ľudu tohto, či hrdé sebavedomie tohto opravdivého syna prírody.

„Zbohom!“ riekol pohnutý Rákóci.

„Zbohom!“ volali za ním valasi.

Čata stúpala veselo napred prťami, ktoré sa sem a tam vinuli, cez úbočia, skalnaté a zrázne stráne, úzke doliny a bystré riavy a potoky. Dumkami maloruskými a krakoviakmi ohlasovali sa zadivené stráne a šedivé bralá. Čím viac blížili sa k hraniciam Uhorska, tým boli veselší. Na súmraku dorazili medzi roztratené domky jednej, na úbočí Karpát ležiacej dedinôčky. Ataman prijal ich priateľsky. Unavené vojsko ubytované bolo po domoch a štedro uhostené.

S východom slnka boli už všetci na nohách a zhromaždili sa v plnom zbroji okolo zástavy, ktorú rozvinul Jurko Lipoviansky, a príjemný ranný vetrík rozochvieval ju povetrím.

Čata stúpala vždy vyššie a vyššie, cesta stávala sa každým krokom obťažnejšia, až sa konečne unavení bojovníci z úbočia hore strminou štvrnožky driapať museli až na sám hrebeň Karpát, prirodzenú to pohraničnú čiaru medzi Haličom a Uhorskom. A celá čata napredovala rýchlo akoby o závod, lebo na vrcholci mali dosiahnuť vysťahovalci uhorskú pôdu milovanej vlasti. Pot cedil sa každému z čela dolu po tvári a nejeden udatný vojak zastať musel, aby si oddýchol.

Huculi navyknutí na takéto cestovanie kráčali rezko napred a predsa pri samom končiari predbehol ich Pivoda s Raslavickým.

Mládenci títo slovenskí zastali si prví na temene vrchu i prekročili čiaru pohraničnú. Pred ich očima odhalilo sa veľkolepé divadlo, najprv celý rad široko-ďaleko rozvetvených vrchov a hustých lesov, potom vždy širšie a širšie doliny a pomedzi ne vinúce sa potoky a rieky, vedľa nich ľudnaté obce a mestá, a v diaľke jasala sa zraku ich túžobnému akoby strieborná stužka, hadiaca sa šírymi rovinami — valná to rieka Tisa.

Mládenci slovenskí sňali z hlavy klobúky,[38] vyhodili ich do povetria a zvolali:

„Živ buď, drahá otčina! Tu sú tvoji bojovníci a osloboditelia!“

I Rákóci sňal klobúk a ako vo vytržení pozeral do diaľky a snažil sa očima premerať vzdialenosť Sihote, Beregsásu a Mukačeva.

Ruskí a poľskí ozbrojenci hľadeli zvedavo na tie malebné, pred nimi čarokrásne sa rozkladajúce žírne kraje Uhorska. A temer nevoľky obrátili oči naspäť i dumali, v ktorú stranu ležia ich diaľne rodné kraje, úrodonosné brehy Visly a mohutného Dnepra, kde svoje domy, rodiny, priateľov, milenky, slovom všetko, čo je človeku milé a drahé, zanechali, aby tiahli do susednej krajiny na pomoc ujarmeným bratom, kde nejeden z nich zloží kosti za blaho bratov a zlatú slobodienku.

„Ako boh dá, tak bude!“ riekol nejeden z pobratimných bojovníkov.



[38] Mládenci slovenskí sňali z hlavy klobúky — Tento obraz nápadne pripomína prekročenie moravsko-slovenskej hranice hurbanistami za septembrovej výpravy r. 1848.




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.