ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladý pravotár Ďuro Brdinák kráčal rýchlo dolu schodmi súdneho paláca. Bol výborne naladený. Vyhral dnes akési malé pravoty — ako sa tu vraví „kézy“ (kauzy) — a cítil vlčí hlad. Kauzy síce nemnoho prispeli na kuchyňu, avšak „surové zhorí so suchým“. Dnešní jeho klienti boli úbohí, chudobní ľudia, nuž nechcel im odtrhnúť od úst; no len nech príde nejaký boháč, toho už potom náležite vezme do škripca, že až zlaté slzy bude roniť! Tak sa pán Brdinák potešuje už od troch rokov, odkedy totiž pripustený bol k báre, to jest stal sa advokátom vo veľkom meste P. A keď to jeho tešilo, nuž či by rmútiť malo chudobu, ktorá bola lacno zastupovaná? Konečne nemohlo to rmútiť ani tých boháčov, ktorí dosiaľ akosi nechceli sa dať vložiť do jeho škripca.

No, ako bolo spomenuté, Brdinákovu veselú náladu zapríčinil i pocit nesmierneho hladu. Zdá sa to byť protimluva, no pravda je, že hlad je len vtedy hrozný, keď človek vie, že ho nemá čím ukojiť; keď však ideš na chutný obed, tak je hlad slávnym, prelestným pocitom. A Brdinák preto kráčal tak rýchlo, lebo z diaľky ozvali sa píšťaly a trúby fabrík, ako i zvony z katedrálky, hlásajúce čas kŕmenia, čiže obedu, a tetka Tinka bola sväto-sväte prisľúbila, že v piatok budú halušky s bryndzou.

Už mal zahnúť do uličky, v ktorej stál jeho skromný stravovací dom, keď na rohu, okolo mladého predavača novín, zočil tlupu ľudí, ktorí tam stáli a na ruvačku kupovali noviny. Chlapček pod ťarchou svojho paklíka skoro klesal, no zato nemilosrdne piskľavo kričal: „Extra, extra! Twenty Hungarians killed!“ (Dvadsať Hungarov zabitých!).^[1]

Brdináka sa zmocnil úžas: vedel, že ,Hungar‘ neznamená iba Maďarov, ale i Slovákov, ba vôbec všetkých Slovanov. Rozrušený vytrhol chlapcovi jedno číslo novín a letel domov.

Tetka Tinka, ktorá práve prestierala snehobiely obrus na stôl, skoro z nôh spadla, keď vošiel do izby a bez slova si sadol zamračený a s chvatom počal čítať noviny. A čím ďalej čítal, čelo sa mu tým viac kabonilo.

„Už je po mojich haluškách,“ preriekla domáca pani.

Brdinák, dokončiac čítanie, káravo a súčasne i smutne pozrel na ňu a zmoreným hlasom povedal:

„Missis Hlaváčová, už zasa dvadsať Slovákov zahynulo v baniach.“ Tetka Tinka zalomila rukami.

„Pre rany Kristove, a kdeže zasa?“

„V Black Creeku, v uhoľnej bani, tu v Pennsylvánii kdesi,“^[2] odvetil Brdinák. „A skoro všetci boli ženatí, otcovia malých detí…“

Pani Hlaváčová dala sa do hlasitého plaču.

„Bože môj, otče môj!“ šeptala dobrá žena. „Zo svojho vybijú ťa drancieri,^[3] s ťažkým srdcom utekáš do cudziny za čestnou výživou, a tu? Dolárik mzdy a aby si každý okamih čakal na smrť. Moji, moji zlatí holúbkovia, preháňaní, mučení nielen zlými ľuďmi, ale i osudom!…“

Sadla si na stoličku a zakryjúc si oči zásterkou, srdcelomne plakala. A nie div, že i pravotárove oči zarosili sa slzami. Za takú ,nemužskú‘ slabosť sa však hanbil, a preto vstal, hodil noviny na stôl a drsne povedal:

„Že nás osud radšej všetkých odrazu nerozmliaždi! Bolo by aspoň po celej paráde. Načo sme my Slováci na svete, keď sme všade iba vyvrheľmi a všade iba zlo máme žať za naše dobro?!“

Pani Hlaváčová spustila zásteru z očí a meravo sa dívajúc na podlahu, tupo preriekla:

„A potom vraj povera! Tých trinásť ich zabilo. Áno, tá trinástka!“

„Čo, o čom hovoríte?“ spytuje sa Brdinák, prudko chodiac po izbe.

„Hej, áno, dnes v noci snívalo sa mi o trinástich kráľoch s trinástimi dcérami…“

Advokát sa veľmi rozhneval.

„Mlčte, baba, netárajte!“ povedal a v zlosti sa chcel vzdialiť, keď dvermi vošli dnu jeho spolustravujúci — doktor, bankový úradník a pivovarnícky kočiš, prezývaný agentom a zástupcom ,P. Brewing Companie‘. Veselá staromládenecká spoločnosť dnes sa ani len nepozdravila. Doktor a ,bankár‘ sadli si k oknu a zahrúžili sa do novín, ktoré so sebou priniesli a len ,brúer‘ (kočiša tak zvali) ostal stáť pred tetou Tinkou.

„Počuli ste strašný chýr, brúeríčko?“ spytuje sa ho ona.

„Ahm!“ rečie on.

„Čítali ste?“

„Ahm — dávno, pred dvoma hodinami. Práve som skladal pivo^[4] v ,Dispatchi‘, keď prišiel telegram.“

„A čo teraz?“

„Nuž čože? Čo komu súdené…“

„A pasák — tak zvali pravotára, lebo do svojho desiateho roku pásol kravy kdesi v Rovnom — nadal mi do báb!“ šepla tetka Tinka a dala sa do usedavého plaču.

„Ale, ale, tetuška,“ tešil ju ,brúer‘ (kočiš). „Veďže neplačte, potom by ,pasák‘ ozaj mal pravdu.“

„A čo by mal!“ odsekla ona namrštená. „Veď ja som len vyslovila, že tá trinásta, o ktorej sa mi snívalo…“

„Už dosť, tetka,“ pretrhol ju ,brúer‘. „Brat ,pasák‘ mal pravdu.“

„Obed na stôl!“ rozkázal pravotár.

Tetka sa vzdialila so vzdychom. O chvíľu bolo počuť krik a jajkanie z kuchyne. Tetka akiste rozprávala o nešťastí svojim dvom slúžkam, Slovenkám.

Páni si nemo posadali k stolu a domáca pani sa ani neukázala pri obede. (Ináč vždy si prisadla k pánu ,pasákovi‘, svojmu miláčkovi, a vyberala mu najlepšie kúsky.)

Keď sa prišlo k haluškám, ,brúer‘ riekol pravotárovi:

„A ty by si mal tam byť, brat Ďuro.“

Naproti sediaci doktor prikývol hlavou.

„A čo ty máš prisviedčať, Cigara?“ nevrlo riekol Brdinák. „Tam je väčšmi potrebný lekár než advokát. Ty máš tam byť.“

Doktor, ktorého volali cigarou, lebo pôvodne bol cigarníkom, slabunko sa usmial nad rozčúlenosťou priateľa, ale vážne riekol:

„Boga mi (na moj dušu), ty máš pravdu!“

„Nuž a budeš?“

„Yes’ sir!“ riekol lekár a ďalej pchal do seba bryndzové halušky.

„A keď i ty pôjdeš,“ preriekol ,bankár‘, ináč Čech, „tak pamätaj na svoj mnoho spomínaný škripec. Nech ozaj zlaté slzy ronia tie kapitalistické beštie, ktorých nedbanlivosť zapríčiňuje takéto nešťastie.“

Slovo bolo na mieste, no Brdinák bol omnoho viac rozčúlený, roztrpčený, než by ho bol správne mohol pochopiť.

„Dokazuješ pravdivosť výpovede nášho prvého človeka, ktorý nazval vás slovanskými židmi,“ riekol hrubo. „Zo všetkého zisk, osoh; zo smrti, či z krstu.“

No ,bankár‘ sa dnes nedal rozhnevať.

„Nerozumel si ma, bratku,“ odvetil pokojne. „Chcel som ťa len upozorniť, aby si z tých pijavíc čím viac vytĺkol pre úbohé siroty a vdovy, nie pre seba. A keď i pre seba, to tým majiteľom baní tiež nepoškodí.“

„No veď!“ zabručal Brdinák a vstal. „Nič za zlé!“

Podal ruku priateľom a kývol doktorovi, aby šiel za ním. Na ceste zabočil do kuchyne, kde však pani Hlaváčová trucovite obrátila mu chrbát.

„Trinásť, pánboh pri nás, tetuška,“ povedal on poloveselo. „Za pár dní ma nebudete kŕmiť, ani ja vás hnevať. Idem ta, na miesto nešťastia. Nuž nechže slniečko nezapadá na váš hnev.“

Stará pani sa pustila do plaču a rezko sa obrátiac objala svojho milého ,pasáka‘.

„No, no, tetuška,“ bránil sa. „Počkajte, viete, ako hovorievam, kým alebo vy omladnete, alebo ja ostarnem.“

Ona sa zasmiala v slzách a tisnúc mu pravicu ľavicou, dala mu hodný buchnát.

Po jeho odchode pyšne riekla svojim slúžkam:

„Ale len máme hodných pánov, čo, deti moje?“

„A ešte pán fiškál!“^[5] prisviedčali dievčatá. „A driečny ako nejaký princ.“

„To si myslím!“ hrdo povedala tetka Tinka. „Takého treba so sviecou hľadať v začadenej Pennsylvánii!“