Zlatý fond > Diela > Obete čiernych diamantov


E-mail (povinné):

Stiahnite si Obete čiernych diamantov ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Maršall-Petrovský:
Obete čiernych diamantov

Dielo digitalizoval(i) Ina Chalupková, Peter Kašper, Katarína Janechová, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov



  • . . .
  • II
  • III
  • IV
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

III

Ťažkými nohami vyliezol Brdinák na kopec, hoci nebol ani strmý, ani vysoký. Bol umorený, nespal celú noc a posledný raz jedol až včera na obed. A výjavy, zažité v Marthaville, neprispeli k okriatiu.

Avšak panoráma, ktorá sa mu ukázala z kopca, ho občerstvila. Akoby do iného sveta prišiel. Za chrbtom uhľové čierňavy, zakrpatená vegetácia, potok hádeský;[19] tu krásna úrodná dolina s krištáľovým potokom, obrúbená bujnými lesmi.

„Možno i v tmavej doline bolo tak, kým ten ,každodenný‘ nevyžadoval, aby ho ľudia spod zeme vyťahovali,“ pomyslel si advokát, sadol si na lavičku, ktorá stála pod košatou lipou a kochal sa v krásach výhľadu.

Dolu pod ním, len na pár výstrelov, spomedzi stromovia vyčnieval strojný pánsky dom. Cesta k nemu tiahla sa hadisto pomedzi stromy, takže len na ostrejších záhyboch bolo ju vidieť, ako sa belie.

„To je ,Martha Home‘, za pár minút som tam,“ pomyslel si Brdinák a pohodlne sa vystrel na lavičke. O chvíľu padli mu viečka a zadriemal.

Zobudil sa na psí štekot, a keď otvoril oči, tak nie práve na svoje veľké potešenie videl, že silný newfoudlandčan[20] asi na dvadsať krokov v nezrozumiteľnej reči vydáva proti nemu svoje protesty spoza ostrých bielych zubov. Z lesa bolo počuť ženský hlas:

„Azor, here, Azor!“

No Azor len ďalej brechal na nehybného človeka.

Brdinák premýšľal, čo urobiť.

„Ak sa ja teraz pohnem, tak si ty vyhral. Palička ma neobráni, lebo ty si ozajstná ozruta. Nuž a nové nohavice a možno i funt mäsa ti veru nechcem obetovať. Nech ťa gazda chová, a nie ja vlastným živým mäsom.“

Na záhybe cesty objavila sa ženská postava v čiernych šatách a ešte prísnejšie volala Azora nazad, no on si ani teraz nevšimol rozkaz.

„Počkaj, Azorisko, naučím ťa ,pasáckemu‘ kúsku,“ odhodlal sa stiesnený Brdinák, odrazu skočil na nohy a — mávajúc zvrchníkom a palicou v povetrí ako strela letel rovno proti psovi. Azorovi sa taký smelý útok azda nikdy neudal, preto prekvapene pätil pár krokov, ale potom zas bol hotový na šturm, keby mu pasák bol dal času na to. On totiž rovno pred psom náhle učupil sa na zem a vystrčil proti nemu zvrchník, na palicu napichnutý. V tej chvíli Azor zaskučal a divo bežal dolu kopcom k svojej panej.

Odtiaľ ozval sa zvonný smiech.

Teraz sa už Brdinák zodvihol, zložil zvrchník na ľavé rameno a ľahko sa podopierajúc na višňovku, skoro graciózne kráčal dolu miernym svahom.

Keď prišiel k dáme, ktorá mala hustý závoj, stiahnutý na tvár, zdvihol klobúk a bez spomenutia smiešnej udalosti prosil ju o vysvetlenie, či táto cesta vedie do ,Martha Housu‘.

„Yes, sir,“ odvetila dáma a hladkala Azora, ktorý akoby zahanbený, pchal svoj nos do jej sukieň.

Brdinák zase zdvihol klobúk, poďakoval sa, chcel ísť ďalej, keď dáma so smiechom prehovorila:

„Pane, dajte si pozor, tam sú takíto psi ešte traja. Ba ako ste i tohto skrotili?“

Advokát sa usmial a zvučným rozkazovacím hlasom zavolal:

„Azor, here!“

Z vačku vybral malú škatuľku ,kašľových bonbónov‘, aké v Amerike ľudia so sebou nosievajú, vzal zopár a otŕčal ich psovi. Azor opäť žalostne zaskučal, hlbšie vtisol svoju peknú hlavu do šiat svojej panej, potom, však, akoby omráčený, pomaly sa blížil k Brdinákovi. A Brdinák vítal ho láskavými slovami ,My dear, goodboy‘[21] atď., potom tľapkal jeho odvisnuté lesklé uši, až tento lízal mu ruku, keď sa už cukríky stratili v jeho červenej hube. „A čo, Azor, máš ma rád?“ spýtal sa Brdinák a pohladkal psa. Pes počal radostne brechať a priateľsky skákal okolo advokáta.

Dáma skoro z nôh spadla od prekvapenia a dala tomu i svoj výraz.

„Vy ste akýsi čarodejník!“

„Ani len ako mak, madame, rozpamätal som sa len na svoje staré kúsky. Za mladi som bol pastierom,“ odvetil Brdinák.

Dámou trhlo, potom však, obzrúc si s vyberanou eleganciou oblečeného pána, zasmiala sa a veselo sa ho spýtala:

„A či za svojho pa-stier-stva mali ste i cukor?“

„Nie vždy,“ odvetil Brdinák. „Zväčša dunčovia museli to robiť len naprázdno. No časom podarilo sa mi niekde dostať — pravdu povediac — ukradnúť vajcia, a potom bolo už i cukru od Židáka.“

Dámou trhlo ešte väčšmi.

„Vy azda len žartujete. Vy ste kradli?“ riekla tlmeným hlasom.

Advokát sa zasmial z plného hrdla.

„Veru som kradol, madame,“ odvetil veselo, potom však vážnejšie dodal: „Veľkej škody som pravda nikomu nenarobil, ani len svojej duši. Mal som vtedy iba deväť rokov a u nás to neposudzujú tak prísne ako tu.“

„U vás? Kde?“

„Na Slovensku, v Hornom Uhorsku.“

Dáma prekvapene povedala, že pokladala ho za rodeného Američana.

„Ďakujem za poklonu, madame, ale ja som vlastný krvný brat tamtých, čo v Marthaville našli svoju smrť, a kvôli nim prišiel som sem z P.“

„Vy ste novinársky zpravodajca?“

„Nie, madame, ja som advokát.“

Dáma sa rýchlo obrátila k nemu a zložiac ruky pred seba, rozčúlene sa ho spýtala:

„Teda ako advokát tých úbohých chcete navštíviť Mr. Grivera?“

„Áno, madame.“

„A on už toľko vytrpel. Katastrofa uvalila ho na lôžko, potom strašný zhon reportérov, a teraz ešte — advokát…“ Dáme sa triasol hlas.

Brdinák už teraz obzrel si svoju spoločnicu a po krátkom premýšľaní smelo preriekol:

„Miss Marta Griver, vy ste teraz boli v snahe pomôcť na ceste ta, odkiaľ ja prichádzam o pomoc prosiť. Čo sa mňa máte obávať vy, alebo nešťastím zohnutý Mr. Griver?“

Slečna si obľahčene vydýchla a prívetivo riekla:

„Teda, poďte, pane. Napriek vašim výborným trikom nechcem, aby ste bez predstavenia stáli zoči-voči našim havkáčom.“

Advokát sa usmial.

„Ja som sa vám ešte ani nepredstavil, slečna,“ riekol veselo, „no nepokladajte to za nedostatok vzdelania. Tomu sa vyhýbam len preto, lebo mám meno ako poľský žid — zdá sa mi, že sa volá Přesnobředži — ktorý si pod menom podpísal ,remember the name‘. Ja sa volám Brdinák.“ Slečna sa usmiala.

„Neverte, ja som sa zo slovenčiny mnohému podučila, Mr. Ber… Br-di-nak, prosím… Áno, pane (a to povedala po slovensky), pán Brdinák. Či nie tak: Bí, ár, dí, en, é, ké?“

„Tak, Miss Marta,“ prisvedčil advokát a v duchu dodal: „Ty moja duša krásna!“

Na krátkej ceste málo slov si vymenili. Milionárka vše kukla na svojho suseda a skoro sa zarazila sama nad sebou, že ona teraz domov vedie bývalého pasáka, mladistvého zlodeja a k tomu advokáta! No zato neprechodil mráz jej strojným tielkom, ani oči nespočívali s neúľubou na mohutnej postave Slovákovej…

Pred vilou ozaj vítali ich traja dunčovia, ale dosť prívetivo, keďže videli, že cudzinec stojí pod patrónstvom slečny a ich vodcu Azora.

S tým väčším hurtom skočil z verandy akýsi mladý šuhaj a bez dychu bežal v ústrety prichodiacim, takže sa slečna naľakane spýtala:

„Čo sa stalo, Thomas?“

On len mávol rukou, čo malo znamenať, že nič, a potom v návale citov objal Brdináka, pravda, len okolo pása, lebo vyššie nedočiahol.

„Len keď ste tu, len keď ste tu, ujko môj!“ opakoval šuhaj asi osemnásťročný a bielou tvárou tiekli mu slzy, kým oči smiali sa na advokáta.

Advokát ho pohladkal a nežne sa vymaniac z jeho ramien, chytil mu ruku.

„A to si ty, Tomáš môj? Kde si sa tu vzal?“

Šuhaj oboma rukami chytil mu pravicu.

„Tu som už pol roka, dobre sa mi vodí, ale plač tam i tu. Strašné nešťastie,“ rýchlo hovoril Brdinákovi, kým slečna, nerozumejúc reči, prekvapene sa dívala na výjav.

Advokát namiesto ospravedlnenia vysvetlil slečne, že Tomáš pochádza z tej istej dediny čo on, ba že mu je i obďalečná rodina, že Tomáš sprvu po svojom príchode zdržoval sa u neho, a preto nech sa nediví privítaniu.

Zlý duch šeptal slečne: „Pán Brdinák je v rodine s naším sluhom.“ Dobrý ho však prelicitoval: „To sú inakší, lepší, citnejší ľudia, než my s našimi naškrobenými zvykmi.“

V elegantnom parlore Miss Marta zložila klobúk so závojom a mala to nevinné ženské zadosťučinenie, že advokát skoro o oči prišiel, dívajúc sa na jej krásnu tvár.

„Otcovi musím sama oznámiť váš príchod, pán Brdinák,“ riekla zapýrená. „Kým však on vstane, mohli by ste si azda niečo zahryznúť v jedálni.“

Advokát skoro zavýskol od radosti.

„Žehnaj vás boh, milá Miss!“ riekol úprimne. „Od včerajšieho obeda nemal som nič v ústach. A darmo je, živí chcú žiť i v čas najväčšieho nešťastia.“

„Tak sa len do toho, Thomas vás obslúži,“ riekla slečna a vzdialila sa.

O štvrť hodiny prišla do jedálne s fľaškou vína a vlastnoručne naliala z nej Brdinákovi do pohára.

„Vaše uhorské, na strach pred Azorom!“ riekla s milým úsmevom. Potom odviedla ho k svojmu otcovi.

Starý pán Abraham Griver prijal hosťa veľmi vľúdne.

„Moja dcéra hovorila mi mnoho dobrého o vás, pán Brdinák,“ riekol s mdlým úsmevom. „Nemusím sa teda obávať, že ma tuho vezmete do inkvizície.“[22]

„V žiadnom prípade, pán Griver,“ riekol advokát. „Ale ako zástupca organizácií už čo len kvôli osvetleniu celého nešťastia nemôžem vás úplne ušetriť.“

Informácia trvala vyše hodiny a Brdinák sa presvedčil o pravdivosti Králikových slov. Starému Griverovi počas rozprávania o nešťastí slzy tiekli z očí.

„Či príde k pravote, neviem,“ riekol konečne, „no ja dobrovoľne všetko možné urobím, aby som pozostalým zabezpečil budúcnosť. Vlastne o vašich viem, že nepôjdu na právo. Tí majú uznanie. Ale — ako som sa už dopočul — členovia rodiny dvoch Angličanov, Simpsa a Herrona, chcú žiadať náhradu. Pre nás to znamená toľko, ako keby všetci žalovali, lebo akže vyhrá jeden, tak všetci majú právo na tú istú náhradu. Nuž, ako boh dá. Ja som si mozoľne nadobudol svoj teraz už pravda značný majetok, ale keby som nemal nikoho a keby som nevedel, že som nevinný a že v takých pravotách ide zväčša len o vydieranie bohatšieho, tak by som im to všetko hodil. Ale ani tým by som nemohol nahradiť stratené.“

Brdinák vstal s úmyslom, že sa vzdiali, no starec ho nepustil.

„Poseďte si ešte trochu. Pobesedujte si o inom, aspoň mi vyšumí z hlavy nešťastie.“

Starý pán zacengal a rozkázal priniesť víno. O chvíľu vstúpila do knihovne slečna Marta.

„Odpusťte, chcela som vidieť, čo sa to tu robí,“ riekla váhavo. „Otec chorý a…“

„Miss Griver odpustí, tu sa bude piť a fajčiť,“ odvetil starec s úsmevom. „Bude to all right, Miss tyranka?“

„Ako by nebolo all right!“ zvolala slečna a tvár jej blčala radosťou. „Teší ma, že sa môj ,pá‘ tak okrial.“

Sadla si k otcovi, ktorý jej nežne hladkal ruku. (To v Brdinákovi vyvolalo nepeknú sebeckú myšlienku, že vraj radšej by ju on hladkal.)

„Je to preto, že sa rád zabávam s pasákmi a zlodejmi“ riekol starý pán žartovne. „Vieš, že sám som bol cowboyom (pastierom kráv), a tí tiež pasú, ba niektorí i kradnú, a to nie vajcia.“

„Ale, pá!“ zvolala dcéra celá zapýrená. „To si predsa nemal pánu advokátovi spomínať!“

Starec sa smial a rýchlo uchlácholil svojho miláčka.

„Pána Brdináka to nemrzí. On nemá žiadnej príčiny hanbiť sa za svoju minulosť, tak ako ani ja. Sami dopracovali sme sa ta, kde sme.“

Rozhovor sa potom točil okolo všeličoho, až prišli na ,koníčka‘ starého pána, ktorý tvrdil, že zvláštnosť, to jest pružnosť, ráznosť a domýšľavosť amerického národa, ako i telesná krása, pochodí z toho, že sa tu všetky možné národy miešajú.

„Čistých Amerikánov vlastne ani niet,“ hovoril pán Griver. „Pozrite na mňa: pochádzam z pennsylvánskych Nemcov, takzvaných Duchtov. Kedysi sme sa volali Gruber. Moja nebohá žena bola Moravanka, z texasských českých bratov. Volali sa pôvodne Veselý, potom Wesley.“ A obrátiac sa k dcére citne riekol: „Ako cowboy spoznal som ju v Texase, a po dvoch rokoch som odtiaľto išiel pre ňu.“

Marta vstala, azda by zakryla slzy, a odišla k sklenenej kasni, v ktorej boli knihy.

„Ona nepoznala svoju matku,“ šepol Griver. „Umrela pri jej pôrode.“

Marta sa vrátila s knihou v ruke a dala ju Brdinákovi.

„Možno vy toto budete rozumieť,“ riekla.

Advokát bol nemálo prekvapený: mal v rukách Bibliu Sacra, čiže ,Písmo Svaté‘, vydané českými bratmi. Na pravej strane bolo napísané: Marta Veselý. Kniha bola okutá žltými bliaškami a mala i také sponky.

„To je familiárna relikvia,“[23] riekla Marta, „a moje dedičstvo. S tým by som sa nechcela rozlúčiť ani za svet. Brat Abraham dostane otcovské pamiatky.“

Advokát si mimovoľne vzdychol. „Bodaj si nemala viac dedičstva,“ pomyslel si. „Potom by i ,pasák‘ bol dobrý.“

Čas voľne ubiehal, až Brdinák zbadal, že sa príliš dlho zdržal u pohostinných Griverovcov. Starý pán ho zdržiaval, no márne.

„Musím ísť,“ vyhováral sa advokát. „So mnou prišiel i priateľ, dr. Ljubić, bude netrpezlivý.“

„Mohli by ste sa zaviesť s nami,“ navrhol pán Griver. „O dve-tri hodiny pôjdem ta na výsluch coronerov.“[24]

Brdinák sa usmial.

„To by bolo pekne; zabúdate, že som zástancom nešťastníkov,“ riekol.

„To je pravda! A dokiaľ sa tu zabavíte?“

„Ostanem do pohrebu.“

„To by ste aspoň na noc mohli prísť s priateľom, kdeže vás tu nachovajú a uložia?“ riekol Griver.

Brdinák sa zas usmial.

„Srdečne ďakujem za pozvanie, veľmi rád by som ho prijal, ale svet je zlý…“

„Rozumiem. Zasa som zabudol, že ste advokátom obetí… Nuž teda, do videnia!“

Páni si vrelo stisli ruky. Slečna, zapýrená, riekla odchodiacemu:

„Tu nevedela by som o inom byte pre vás ako u Králika. Požiadajte ho o to!“

„Ďakujem, slečna Marta, za radu i — za všetko. Chvíle, strávené vo vašom dome, ostanú mi večne milou rozpomienkou,“ riekol advokát a jeho hlas bol citnejší, ako by si to práve potreba vyžadovala. Potom sa rýchlo vzdialil. Pri bráne sa rozlúčil s Tomášom, ktorý sľúbil vyhľadať ho na večer, a potom dlhým krokom stúpal hore kopcom.

Hore v izbe dívala sa za ním Marta a starý pán odrazu preriekol:

„Good boy!“

„A pozri len, pá!“ povedala Marta. „Azor ide za ním, akoby ho už roky poznal.“

Pán Griver sa hlasne zasmial.

„Čomu sa smeješ, pá?“

Starec chytil jej strojnú hlavu, ostro jej pozrel do očí, až sa zarumenila ako pivonka.

„Vieš čo, Marta, Azora mu dáme, ale viac nič, ani náhradu, ani… no slovom nič!“ riekol starec a so smiechom pobozkal dcéru na horúce čielko…

Pán advokát však skľúčene riekol pre seba:

„Nešťastné čierne diamanty! Tamtie zabili mi bratov; tieto, možno, zničia mňa, pasáka, chudáka! Pravé obete čiernych diamantov!“



[19] hádeský (potok) — (podľa helénskej mytológie) podzemný (potok)

[20] newfoundlandčan — (tu) vysoký strážny pes z Newfoundlandu (ostrova v severozápadnej časti Atlantického oceánu)

[21] My dear, good boy — (angl.) drahý môj dobrý fagan.

[22] inkvizícia — kruté vyšetrovanie (ako stredoveký katolícky cirkevný súd proti kacírstvu)

[23] relikvia — drahocenná pamiatka po niekom

[24] coroner — vyšetrujúci z kriminálneho oddelenia, ktorý má na starosti vraždy, samovraždy a vôbec smrtné prípady





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.