Zlatý fond > Diela > Obete čiernych diamantov


E-mail (povinné):

Stiahnite si Obete čiernych diamantov ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Maršall-Petrovský:
Obete čiernych diamantov

Dielo digitalizoval(i) Ina Chalupková, Peter Kašper, Katarína Janechová, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov



  • . . .
  • I
  • II
  • III
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

II

V kancelárii na Brdináka od hlavného predsedu N. S. spolku čakal telegram, v ktorom mu, ako pravotárovi organizácie, naložili zaraz sa vydať do Black Creeku a vyšetriť, koľko údov tam zahynulo, i hájiť záujmy spolkové. Ešte nestačil dočítať telegram, už prišli druhé dva s podobnou prosbou od I. K. S. jednoty a Evanjelickej jednoty.

„Mr. Klapník,“ povedal Brdinák svojmu klerkovi,[6] „nože, prosím, skočte do mojej izby a hoďte mi bielizeň, asi na týždeň, do kufra. Nájdete ho v obývačke.“

Klerk odišiel a advokát prezeral cestovný poriadok. Black Creek ležal asi stoosemdesiat míľ od P., no spojenie bolo mizerné. Len dva vlaky denne a na pol ceste presadať a čakať celé štyri hodiny.

„Well, kam z kože?“ šomral Brdinák a odtelefonoval svojmu priateľovi, doktorovi Ljubićovi: „Poteš sa. Prvý vlak večer o desať tridsať, v Tonne štyri hodiny kŕmenie; ak boh pomôže, ráno v Black Creeku. Zídeme sa na Union stanici.“

„Boga mi, dobré spojenie! Pešo by sme skorej tam boli. Nuž, ale, oćeš-nećeš,[7] moraš (chceš-nechceš, musíš)! Nezabudni rakiju!“

V určenom čase vysadli priatelia na vlak, obaja poriadne zásobení večernými novinami. Stihli preštudovať najnovšie zprávy a dôkladne ich pretriasť.

Zprávy boli — ako sa to v Amerike inak ani očakávať nedá — našušorené, prehnané a protirečivé. Zväčša išlo len o telegramy, ktoré potom, páni redaktori rozširovali daromnosťami. Iba desaťhodinové extra vydanie ,Leaderu‘ malo pôvodnú zprávu, písanú reportérom, ktorý mu ju na bicykli priniesol. No i tento mal málo času všetko vysnoriť, všetko vidieť a všetkých vypočuť na mieste katastrofy, a tak ani jeho udania neboli celkom spoľahlivé.

Na samej udalosti nedalo sa však nič meniť, vyjmúc to, že miesto dvadsať obetí teraz už spomínali len devätnásť, a z týchto mali byť štyria Angličania, dvaja Maďari a trinásti Slováci.

„Kristepane!“ zvolal Brdinák počas čítania.

„Tá trinásta Hlaváčkina!“

Opis nešťastia sa ťažko čítal. V ňom bolo vidieť, že už i tie ,najkrvavejšie‘ perá reportérov zlyhali, nie sú schopné tak ,hrozne‘ opísať katastrofu, ako hroznou bola v skutočnosti.

Keď rozbúrené more zhltne celú loď i s jej mužstvom, keď v požiari na uhlík obrátia sa živí ľudia, tak ľahko je písať o ,hrobe vo vlnách‘, ,obetiach žralokov‘, alebo o ,pekle na zemi‘. No keď sa stane výbuchová katastrofa v bani, nuž páni reportéri sú v úzkom a písať môžu iba svoje daromné frázy.

Keď tak, ako v tejto katastrofe, zavalí sa čiastka bane, viaceré šachty a obete rozhádzané sú po kúskoch sem i tam, takže nevieš určiť, ktorá noha, ruka alebo hlava patrí k tomu alebo onomu trupu, nuž ťažko je opisovať. Veď i reportér ,najkrvavejšieho‘ pera je konečne iba človek a vo väčšine prípadov — verte tomu — človek citný…

Brdinákovi šli zimomriavky po tele a súčasne i studený pot vysadol mu na čelo, keď čítal, aké ťažkosti boli v Black Creeku s identifikovaním mŕtvol. Lekári spolu s priateľmi nešťastných obetí i desať ráz museli znovu skladať jednotlivé údy a ešte ani vtedy neboli si istí, že údy, patriace čo i len jednej mŕtvole, skutočne boli pohromade.

Mŕtvoly ležali v kováčskej vyhni, kým sa všetky obete nájdu, aby ich coroner[8] (vyšetrujúci) mohol identifikovať. Dosiaľ ich bolo nájdené a ,zostavené‘ iba trinásť, podľa zoznamu chybovalo ich ešte šesť.

Príčinou katastrofy bol výbuch plynov, no ešte nedalo sa určiť, kto ho zavinil; či nepozornosť niektorého robotníka, alebo nedbanlivosť baníckych úradníkov. Jedny časopisy tvrdili, že bane boli zle spravované, zapustené, nemali dosť prievanu a púmp na odstránenie plynov. Druhé písali, že v bani pravda bolo mnoho plynu, ale katastrofa nebola by nastala, keby niektorý robotník nebol do nej vstúpil s otvorenou lampou. Dozorca bane bol vraj polhodinu pred nešťastím v šachtách a všetko našiel v poriadku.

„Zdá sa mi, že ja tam vôbec nebudem potrebný,“ preriekol dr. Ljubić. „Všetci sú mŕtvi, a to dokonale.“

Brdinák mlčal.

„I z toho ,bankárovho‘ škripca bude asi málo,“ pokračoval doktor. „Majitelia bane, ,Abraham Griver & Son‘ zdajú sa výborní ľudia, ktorých nešťastie bôľnejšie trafilo, než by sa to od takých kapitalistov dalo očakávať.“

„Uvidíme. Čo tam po novinárskych zvestiach! Možno, že sú objednané,“ riekol advokát.

„Či tak, či onak, ale dojímavé to je,“ hovoril lekár. „Šedivý starec ako decko plače nad mohylou svojich robotníkov a len nasilu dá sa odviesť z miesta nešťastia. Jeho syn však spolu kope a rúbe so svojimi robotníkmi, aby našiel zabitých. Ba i romantizmus zapletá sa do toho. Milionárova dcéra — označujú ju ako krásavicu — potešuje vdovy a siroty čiernych haviarov.“

„Robíš si posmechy?“ ostro ohriakol ho Brdinák.

„Boga mi, naskrze nie!“ zvolal lekár. „Ja by som takú ruku pobozkal, a čo by hneď bola začiernená od hladkania našich haviarskych detičiek.“

Brdinák prikývol mu hlavou.

„Ak je tomu tak, nuž z práva ozaj bude málo — alebo nič,“ riekol ticho.

„A pramienok zlatých sĺz zasa len nepotečie do tvojej kapsy,“ úsmešne prehodil Ljubić.

Brdinák pokrčil plecami a pokojne sa mu usmial.

„Čo robiť? A veď teraz ani nebol by som pre seba dral,“ riekol jednoducho.

„Ani nikdy nebudeš,“ zašomral Ljubić. „A preto ostaneš večným kandidátom — bohatstva.“

„Budeme tým obaja,“ odvetil mu Brdinák a vytiahol z tašky kožou obvinutú fľašu rakije.

„Na zdravie ti, pobratime[9] Ďuro!“

„Na zdravie ti, pobratime Milutine!“

Ljubić počastoval cigarami, ktoré im až po poslednú stanicu vytrvali.

Tu, v Tonne, prežili dlhé, trpké štyri hodiny. Stanicou volala sa biedna šanda[10] a ,hotel‘ bol ešte menej lákavý. Šťastie, že bola krásna júnová noc; mohli sa teda prechodiť.

Nad ránom pricestovali na stanicu Black Creek, a už sa dozvedeli, že je Griverovská ,Martha Mine‘, kde sa stalo nešťastie, dve míle vzdialená, a presvedčili sa i o tom, že nijaký povoz nemožno dostať.

„Boga mi, výborné spojenie,“ riekol Srb. „Zdá sa mi, že som na Dolnej zemi, a nie v amerických Spojených štátoch.“

No ,kikolenie‘[11] nepomáhalo. Páni bratia pobrali sa pekne-rúče pešo na cestu.

Po polhodinovej ceste Ljubić preriekol:

„Počuj, Ďuro, ak i tam bude taký hotel, tak umrieme hladom. Rakiju máme, ale pod zuby nič.“

Advokát sa zasmial.

„Tam nebude vôbec nijaký hotel. Biedny majerský plejz.“

„Pekné výhľady!“ zašomral doktor a hnevlivo mával kufrom v povetrí.

Na ohybe doliny postretla ich panská kára. Na nej sedel mladý muž, podľa šiat pán z lepšej spoločenskej vrstvy, zašpinený uhlím a blatom. Koč zastavil.

„Páni, prosím, idete zo stanice Black Creek?“ spýtal sa pán. „Odišiel už vlak, idúci do Somenu? Koľko je teraz hodín?“ Prešiel si rukou po prsiach, akoby hľadal hodinky. Potom pritisol pravicu o čelo a zmätene riekol: „Svoje som kdesi stratil. Vôbec všetko som stratil.“

Priatelia boli zarazení, ale len na chvíľu. Potom Brdinák poučil pána, že spomenutý vlak ešte nemohol prísť na stanicu, lebo je len šesť hodín. Ljubić však svojou srbskou povahou postavil sa ku koču a vystrúc ruku, riekol pánovi:

„Nestratil všetko ten, kto nestratil seba a ľudský cit. Mnoho vám zdaru!“

Pán mu dojato podal ruku.

„Ďakujem vám!“ riekol ticho a potom, kývnuc hlavou, pohol koňa do tuhého klusu.

„Taká je prvá obeť nášho slávneho škripca,“ riekol Ljubić priateľovi. „To je mladý Griver.“

„Ja som tiež uhádol,“ riekol Brdinák a potom priatelia šli mlčky svojou cestou.

Len doktor zavše, keď šlo sa do kopca, zastal a odfukoval.

„Bodaj ťa, i s pedálmi!“

Brdinák sa usmial a ďalej naťahoval pedále. Bol o hlavu vyšší než doktor, mal teda i nohy dlhšie.

Konečne prišli na miesto. Malá osada, počítajúca zo štyridsať-päťdesiat drevených domcov (volala sa Marthaville), ležala v úzkej doline, cez ktorú tiekol potok, zvaný Black Creek (čierny potok) preto, že jeho voda, čo vytekala z uhoľných vrchov, bola celkom čierna. Vrchy boli skoro úplne pusté, len tu i tu vidieť bolo strom a to suchý, alebo s lístím, začierneným od uhoľného prachu. Taká riedka bola i tráva a ihličnaté kríčky. Na boku svahov nad domcami černeli sa vysoké násypy škridlice, takzvané dumpy. I priečelie domov, pôvodne žltej farby (stavané zo surových jedľových dosák), očernelo. Tupo bolo dívať sa na tmavú dolinku.

Na hornom konci dedinky, vedľa veľkej drevenej šandy, stála murovaná, dosť úhľadná budova a priatelia zamierili k nej.

„To je ofisa.“[12]

„A vedľa nej kováčska vyhňa, v ktorej ležia naši.“

Onedlho priatelia videli zástup ľudí, ktorí sa hemžili okolo spomenutých dvoch budov. Krik mužov a nárek žien a detí ozýval sa dolinkou.

„Nože sa pochlap!“ riekol lekár Brdinákovi, ktorému lial sa pot dolu tvárou.

Advokát stratil krok a utieral si pot dolu tvárou.

„Strašné, hrozné!“ šomral. „Akiste ich už všetkých vykopali a teraz svoji chcú si vidieť svojich.“

A tak to i bolo. Výjav bol desný. Umorené, nevyspaté, uplakané ženy kolenačky, na boha, prosili, aby im bolo dovolené aspoň ešte raz vidieť svojich mužov, bratov. Za ich sukňami túlili sa malé neoriadené deti a plakali na ratu. Úradníci a haviari nevedeli si rady. Tíšili, potešovali; no čímže potešiť úbohé vdovy a siroty? A z neďalekých plejzov prišli i chlapi, priatelia a príbuzní nešťastných haviarov, aby ich mŕtvoly mohli opatriť. Ba i niekoľko zvedavých pánov, pravdepodobne reportérov, pripojilo sa k zástupu a spolu so ženami žiadali, aby boli pustení do vyhne. Pred vyhňou stálo asi štyridsať mužov v haviarskych šatách, hotových brániť vchod, hoci i násilím. A už-už sa zdalo, že skutočne príde k útoku. Ženy prestali horekovať a zlostné nadávky sypali sa im z úst. Vtedy z tlupy haviarov vystúpil mladý muž a na jeho zjav utíšil sa zástup. On bol viac po pansky oblečený a na hlave mal široký slamený klobúk. Pravú nohu ťahal za sebou — bolo vidieť, že je umelá; pravicou podopieral sa o silnú palicu.

Pokročil a zamával bakuľou v povetrí.

„Počujte ma, sestry a bratia!“ zvolal silným zvučným hlasom. „Mne pán zakázal pustiť vás do vyhne, kým sa on nevráti z mesta, kam šiel len kvôli vám. Akže chcete pripraviť ma o prácu a vyhnať na žobranie, tak teda choďte. Odstúpte, bratia, spred vrát!“

Haviari poslúchli, ale zo žien sa ani jedna nepohla.

„Keď sa náš dobrý pán, ktorý od včera rána nezažmúril oka a ničoho nemal v ústach, vráti, nech urobí, ako bude jeho vôľa,“ pokračoval ten istý muž. „Ale ja, ako váš najlepší priateľ, radím vám, aby ste upustili od svojej žiadosti. To je nie pohľad pre ženy. Teraz pamätáte sa na svojich milých ako zdravých, celých ľudí, a keď by ste ich na kúsky potrhaných uvideli, zošklivil by sa vám ich obraz. Ani v spánku nedalo by vám pokoja. Ja som muž a videl som odrezanú svoju vlastnú nohu, no ani to ma nebolelo tak, ako keď som videl pozostatky mojich nešťastných bratov. Preto choďte pekne domov a pánboh nech vám dá sily trpezlive znášať strašné nešťastie! Urobte to kvôli svojim deťom.“

„Brate, ten by sa ani na kancli nezahanbil!“ šepol Ljubić svojmu priateľovi a ukradomky utrel si slzami zvlhnuté oči. Brdinákovi však tiekli slzy cícerkom. (To sú tie ,zlaté‘, pomyslel si Srbin.).

Nastalo hrobové ticho, reč očividne ženy dojala.

„Králik má pravdu!“ preriekla jedna z nich. „Proti bohu nič nemohu. Svojim už nepomôžeme, poslúchnime ho.“

Nastal znovu plač, náreky a žalostné vykladanie. Konečne však začali sa rozchádzať, pravda niektoré s tým predsavzatím, že sa vrátia, keď pán bude doma.

Len jedna ženička, sediaca na prevrátenom uhľovom kufríku, nehla sa z miesta. Dvoje drobných detičiek túlilo sa k nej, a väčšie, chlapček, vše trhal ju za ruku a plačlivo ju volal domov, lebo že je hladný. Menšie, dievčatko, pokojne sa hralo s bohatými matkinými vlasmi, ktoré spod šatky padli jej na plecia. Matka si ich nevšímala, ona sa len uprene dívala na zem a zdala sa byť bez vedomia.

„Pozri, aká krásna,“ riekol Ljubić.

„A aká nešťastná!“ dodal Brdinák.

Žena bola ozaj pekná, hoci jej tvár bola usúžená a šaty mala v neporiadku.

Králik, (muž, ktorý rečnil), pristúpil k nej a dojemne ju nahováral, aby tiež šla domov.

„Deti sú ti hladné, Šmihová. Opatri ich.“

Šmihová zdvihla hlavu a matne pozrela na Králika.

„Hladné sú? A kto ich nachová, keď otca stratili?“ spýtala sa trpko, no oči jej boli suché, len ich červeň prezrádzala, že sa už vyslzili.

„Nuž ty ich nachováš, Mara,“ riekol Králik. „Hádam im len nedáš zahynúť?“

Šmihová náruživo pritisla svoje detičky k ňadrám a sklonila čelo na ich hlavičky.

„Boh daj, aby sme takto odrazu všetci zahynuli!“ zašeptala. „Načo sme bez neho?“

Králik päsťou rozmliaždil slzy v očiach. Už vyčerpal všetky slová potechy a akoby pomoc hľadal, obrátil sa a díval sa dolu ulicou. I vyjasnila sa mu tvár. Hore koncom blížila sa žena, odetá v slovenskom kroji. Králik, ako mu len nohy stačili, ponáhľal sa jej v ústrety.

„Mada, nože tú Šmihovú odveďte domov. A môžte pri nej i ostať, hoci deň-dva. Opatrite, potešte ju, mama, mne kvôli,“ riekol jej ticho.

„Nemaj starosti, Janík môj,“ odvetila čulá starena. „Ale i pre teba je čas zjesť niečo a odpočinúť si.“

„Až večer, veď ja to vydržím,“ odpovedal Králik a šiel k čakajúcim chlapom.

„Len ešte chvíľočku počkajte, kým ženy odídu,“ riekol im. „Potom vás pustím do vyhne.“

Brdinák a Ljubić dali sa s ním do známosti.

Nemálo potešil sa príchodu ,pánov bratov spolku‘, no ihneď dodal, že nemyslí, že by ich služby boli potrebné.

„Mŕtvi sú mŕtvi, a živí sú nevinní. Výsluch coronerov bude ešte dnes, a zajtra bude pohreb. No jednako krásne je, že slovenské organizácie vyslali sem svojich zástupcov. Pán doktor môže nám pomôcť pri identifikovaní a pán advokát môže sa pri výsluchu aspoň o tom presvedčiť, že vina môže byť iba v náhode alebo v neopatrnosti samých obetí.“

„Ale azda aspoň pre pozostalých dá sa niečo urobiť?“ prehovoril Brdinák.

„Myslíte u majiteľov? To i tak urobia. Predbežne stará sa o nich majiteľova dcéra, slečna Marta. Jej sa veľmi dotklo nešťastie, azda i preto, že sa to stalo v majne[13][14] a v osade, nazvanej podľa jej mena.“

Páni sa divili, ako Králik jasne a správne vyjadruje svoje myšlienky. Ljubić sväto-sväte veril, že je to nejaký vzdelanec, ktorého pomery prinútili k ručnej práci. I neváhal sa to spýtať Králika.

„Ani zďaleka,“ odvetil Králik s úsmevom. „Čítam mnoho; času dosť; odkedy som ostal mrzákom. Nuž niečo sa len prilepí na človeka.“

Spýtali sa ho, kde sa mu stalo nešťastie. On sa usmial. „Ba azda šťastie,“ riekol. „Pred piatimi rokmi padol mi kameň na nohu, tamhľa, v ,Abraham‘ majne. Od tých čias len dozerám tu na vrchu a ťahám dvojnásobný plat. Ba i dom mi dali páni do daru. Z toho vidíte, že sú dobrí a štedrí.“

Medzitým Šmihová vstala a spolu s Králikovou a deťmi šli dolu do dedinky.

„Teraz už môžem vás pustiť do vyhne,“ riekol Králik čakajúcim mužom.

O chvíľu zavrzgli široké vráta a prítomným sa ukázalo strašné divadlo. Vo veľkej začadenej miestnosti ležalo devätnásť rakiev, zbitých len z neohobľovaných dosák. Ťažký umrlčí zápach zarazil vstupujúcich. V jednom kúte na plachte ležala hromada rozličných ľudských údov. Pomedzi truhly traja lekári chodili sem i tam, merali jednotlivé údy, porovnávali, vkladali do truhál a zas ich vyberali. Štyria starší haviari im pomáhali. Na každej truhle prilepená bola ceduľa, na ktorej bolo napísané meno nebožtíka, ktorý mal byť po kúsku vyhľadaný a do nej vložený.

Doktor Ljubić sa predstavil svojim kolegom a hneď sa tiež chytil do práce. Bol na veľkej pomoci, lebo dorozumel sa s haviarmi, ktorí poznali nebožtíkov ešte za živa. Zle bolo však s Brdinákom. On hneď pri vchode chytil sa o stĺp ledva dýchajúc, i bol by azda zamdlel, keby ho Králik rýchle nebol vyviedol z vyhne.

„To je nie pre vás, pán brat,“ riekol citne, usadil ho na lavičku a priniesol mu pohár vody.

Králik ostal už pri ňom a Brdinák sa od neho dozvedel všetky podrobné informácie o katastrofe a o nešťastných obetiach. Z trinástich zabitých Slovákov piati patrili do N. S. spolku, traja do I. K. S. jednoty, traja do Ev. jednoty a dvaja neboli v žiadnej organizácii. Z nešťastných Angličanov traja boli ženatí, avšak dvaja bezdetní, len tretí mal jedno dieťa. Štvrtý Angličan bol mládencom. A o pomeroch Maďarov nebolo sa možno nič dozvedieť, lebo v Martha majne pracovali iba od pár týždňov a v tomto okolí nemali nijakých známych, ktorí by sa boli o nich hlásili.

Brdinák si všetko popísal a potom vstal.

„Brat Králik, ďakujem vám za lásku,“ riekol. „Použijem všetko len pre dobro našich. Ta, do vyhne, už nepôjdem ani za svet, a tu sedieť tiež nechcem, idem teda do dediny a dozviem sa o tom i o inom, čo vy možno neviete. Zvlášť o tom, ako sú tieto rodiny v hmotnom ohľade. Bratovi Ljubićovi povedzte, že sa vrátim až popoludní na výsluch coronerov.“

Králik mlčky zaviedol advokáta do kancelárie, kde chcel odložiť jeho kufrík, a tu potom predstavil ho úradníkom. Direktor Stevens ho zvlášť láskavo prijal.

„I môj brat Lewis, superitendent, tam leží a dosiaľ neodvážil som sa ísť ho obzrieť,“ riekol utlmeným trasľavým hlasom. Veď, hľa, i vy ste ako smrť. Králik, nože podajte tam z kasne trochu whisky.“

Páni si upili.

„Možno by sme boli všetci lynčovaní,[15] nebyť nášho Johna Králika,“ dodal direktor. „Čo i nevinne, no veľký žiaľ nemá chladného úsudku. Ja sám ešte vše zúfam a radšej vidím vinu v rukopalnejších veciach, než v tom, čo voláme náhodou. Dear Králik, nože si upite tiež s nami. Good boy,[16] vy ste najviac vystáli.“[17]

„Ďakujem, Mr. Stevens, viete, že nikdy nepijem.“

„Ale dnes musíte, na posilnenie,“ riekol účtovník Callan a pokladník Durby už nalieval mu do pohárika.

Brdináka potešilo, že mu s bratom tak priateľsky zachodia jeho predstavení. (Až pozdejšie sa dozvedel, Králik vlastne nemal nijakých predstavených.)

O chvíľu sa Brdinák odporúčal. Králik ho pri lúčení prosil, aby už len potešoval úbohé ženy, ako môže. Zvlášť Šmihovú odporúčal mu do pozornosti, lebo tá už rozum tratí od veľkého žiaľu.

„Žili blažene s nebožtíkom. Šmiha bol výborný človek, predseda nášho spolku.“

Advokát šiel z dom do domu ako po kolede.[18] Nejak vďačne ho nikde neprijali, hoci všade vysvetlil svoj názor. No on tým nedal sa odstrašiť, spolucítil s nimi a usmievavých tvárí beztak ani neočakával. Potešilo ho, že domy, až na dva-tri, v ktorých viac krajanov bývalo, boli príkladne čisté.

V tomto ohľade zvlášť vynikal Šmihov domec, okrúžený malou, ale pečlive opatrovanou záhradkou. Tu ho prijala Králikova matka. Bedákala, chudera, že si nevie rady so Šmihovou.

„Keby aspoň plakať mohla, takto sa musí zblaznieť.“

Brdinák vošiel do izby a vynaložil všetku svoju výrečnosť, aby úbohú ženu potešil. Rozprával jej o povinnostiach, ktoré čakajú na ňu ako matku. Boh zato obdaril ju takými krásnymi deťami, aby z nich vychovala hodných ľudí. Proti jeho vôli hriech je reptať a zúfaniu sa oddávať. On navštevuje ľudí i bôľom, ale on ho i vyhojí. Na mladú zdravú ženu, matku vydarených detí, čakajú ešte mnohé radosti. Ona i kvôli pamiatke svojho nebohého muža dlžna je vychovať jeho siroty za hodných ľudí.

Márii Šmihovej počala sa plná hruď dvíhať, potom položila hlavu na stôl a hlasne zaplakala.

„Chvalabohu!“ šepla Králiková a ťahala advokáta z izby.

„Ach, môj Jano, ako vás ten bude žehnať, pán fiškál!“ riekla vonku vrelo a v očiach blyšťali sa jej slzy.

„Za čo žehnať, tetka?“ spýtal sa udivene.

Ona prišla do rozpakov, ledvaže pár slov vyhabkala.

„Nuž len tak, viete, on by rád potešiť každého…“

Advokátovi počalo svitať. Králikova nežnosť k Šmihovej a teraz toto. Hm, doktor by zas romantizmus spomínal.

„Je váš syn ženatý?“ spýtal sa odrazu stareny.

Starena sa začervenala.

„Bože, ako tí páni všetko uhádnu,“ riekla zadivene.

Brdinák ju ľutoval, preto preriekol:

„Nič, nič to zato, tetka. Teraz mi ukážte cestu do domu pána Grivera. Je to ďaleko?“

„Veru asi pol hodiny cesty. Tam, hľa, vidíte ten kopec, nuž za tým. Choďte len rovno, cesta vás nepustí. Z kopca už uvidíte Martha Home. Ale ako ta vojdete, pán fiškál? Tam majú zlostných psov,“ doložila Králiková starostlivo.

„O to je malý strach!“ riekol Brdinák a zašvihotal silnou višňovkou. „Zbohom, tetka!“



[6] klerk (podľa clerk) — úradník, obyčajný zamestnanec v úrade

[7] oćeš-nećeš (srb.) — chceš-nechceš

[8] coroner (angl. č. korene) — vyšetrujúci z kriminálneho oddelenia, čo má na starosti vraždy, samovraždy a vôbec smrtné prípady

[9] pobratim, pobratimec — príslušník pokrvného príbuzného kmeňa, národnosti, národa

[10] šanda (angl. shanty, č. šenti) — drevená búda

[11] „kikolenie“ (z kikoliť sa) — dlho sa s niečím zapodievať, motať sa na jednom mieste

[12] ofisa (angl. office, č. ofis) — úrad, kancelária, služba

[13] majna (angl. slang) — baňa (v Amerike)

[14] majner (angl.) — baník, robotník v majne

[15] lynčovať (angl.) — bezprávne kruto biť, zabíjať, obyčajne rozvášneným, rozoštvaným davom

[16] boy — chlapec

[17] Dear Králik, nože si upite tiež s nami. Good boy, vy ste najviac vystáli — drahý Králik, nože si tiež upite s nami. Dobrý chlapec, vy ste najviac vystáli.

[18] koleda — návšteva z dom do domu farára a cirkevníkov so žiakmi po Novom roku do príbytkov veriacich s požehnávaním a blahoželaním





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.