ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Výsluch coronerov trval len asi hodinu, avšak dosť dlho na to, aby Brdinák bol na ceste zamdletia. Konečne bolo po všetkom. Nešťastie pripísané bolo náhode, vlastne neopatrnosti samých obetí. Vina bola strhnutá zo správy baní. Porotcovia, šiesti, sa vzdialili a vyhňa o hodinu dostala tvárnosť kaplnky. Steny zastreli čiernym súknom a do pekných truhiel pokládli mŕtvoly nešťastníkov, položili ich na katafalky,^[25] bohato ozdobené kvetmi a zeleňou. Dvere vyhne strhli a na ich miesto visela ťažká plachta z čierneho zamatu. Všetko to dal priviezť ,mladý pán‘, Abrahám Griver ml., z mesta, do ktorého sa tak náhlil včasráno.

Mladý Griver zapaľoval sviece konča rakiev a keď skočil, zavolal na Králika:

„Johny, teraz už môžete pustiť dnu i ženy a deti. Nariaďte sem nočnú stráž a my poďme si konečne odpočinúť. Taký som, akoby ma boli zomleli.“

Brdinák opieral sa o stenu budovy ofisy a málo počul z rozhovoru, ktorý dr. Ljubić viedol so starým Griverom.

Opodiaľ stál koč, čakajúci na Griverovcov.

Brdinák bol bledý a v duši celý skľúčený. Výsluch a pohľad na mŕtvoly hlboko ho dojal.

Hore cestou k vyhni stúpali ženy a deti, sviatočne oblečené. To všetko len mihalo sa pred očami advokáta. Až keď starý Griver zavolal: „Darling,^[26] nebav sa dlho, čakám na teba!“ prišiel k sebe a neďaleko zazrel Martu Griverovú. Ona na jeho pozdrav nemo kýyla hlavou a ďalej šla po boku Šmihovej, až stratila sa za čiernou záclonou.

Brdinákovi až teraz prišlo na um, že zabudol osloviť Králika, aby im dal nocľah. Už sa poberal, že ho pôjde hľadať, keď ho zazrel vychodiť z vyhne a rovno mieriť k nim. Akási sladká predtucha skrsla mu v duši a mala sa hneď uskutočniť. Králik jeho a dr. Ljubića povolal k sebe.

„Bol by som to skorej urobil,“ ospravedlňoval sa, „ale som nevedel, že poctíte nás svojou prítomnosťou i na pohrebe.“

Brdinák sa blažene usmial a ani za svet nebol by sa Králika opýtal, od koho sa dozvedel, že ostanú na pohreb. Veď o tom vo vyhni vedela len jedna zlatá duša…

O chvíľu sa Marta vrátila spolu so svojím bratom. Starý pán predstavil neznámych, pomenujúc Brdináka svojím milým mladým priateľom.

Mladý Griver pamätal sa na pánov z cesty od Tonny a tešil sa, že ich bližšie spozná. Keď počul, že oni, ako zástupcovia spolkov, do ktorých patrili majneri, ostanú až po pohreb, nijak nemohol pochopiť, prečo by nemohli byť ich hosťami.

„Nechaj to, Ábry,“ pretrhol ho otec. „Oni nechcú nás, my nechceme ich. Vysvetlíme ti to pozdejšie. Pôjdeš s nami?“

„Chcel som ísť s Králikom na buggy.“^[27]

„Nuž, tak sa páni môžu zaviezť s Králikom a my poďme,“ riekol starec, no Brdinák odmietol ponuku.

„Ej, ej, pán advokát, vy preháňate, nuž ale good boy!“ riekol starý pán usmievavo a podajúc pánom ruku, vysadol na koč.

„Ak nezaspím ako kus dreva, tak vás prídem vidieť,“ riekol mladší Griver, lúčiac sa s pánmi.

„Ty si musíš ľahnúť, Ábry,“ riekla Marta starostlivo. „Páni ťa musia na dnešok ospravedlniť. Veď pohreb bude až popoludní, môžete sa teda i zajtra vidieť. Do kostola i tak nepôjdeme.“

Keď kočiar odhrmel, Brdinák si mimovoľne šomral pod fúzy: „Nepôjdeme, teda sa i my môžeme vidieť. Ale ako? Do domu spálené sú mosty…“

„Čo to, čo?“ spýtal sa Ljubić. „Čo šomreš?“

Brdinák zlostne pozrel na neho.

„Že som hlupák!“ riekol a čudne sa zasmial.

Ljubić pokývol hlavou.

„Počuj, Ďuro, ty si ma naučil piesni: ,To je dievča, to, ako z ruže kvet!‘ Ale je, boga mi! Skoro som si oči nechal na nej. Nedajbože, žeby ma moja Leposava bola videla!“

„Netáraj, Cigara!“ ohriakol ho Brdinák a vzal Králikovi z rúk prinesený kufrík.

Šli miernym krokom, aby Králik mohol stačiť s nimi.

Z domu nebohého Šmihu vybehla stará Králička a na chvíľu zadržala svojho syna.

„Marka šla do vyhne, však si ju videl s naším anjelom“ (to bola Griverová), riekla šeptom. „Detičky som okúpala, obliekla a teraz spia ako barančatá. Ten veľký fiškál, či čo je, ratoval Marku svojimi slovami. Plakala som ako decko a Marka tiež. Odslúž sa mu. Ináč by bola rozum stratila.“

Chromý Jano Králik skoro slzy ronil a stisnúc vráskovitú ruku svojej roditeľky citne preriekol:

„Odmením sa mu, ale kedy a ako odmením sa vám, mama moja?“

Starena bola tiež dojatá, ale nechcela to ukázať.

„Vedieš ich k nám?“ spýtala sa ho. „Máš tam už prichystané. Len, Janíčko, nebuď dlho hore s nimi. Ustal si, šetri svoje zdravie.“

Králik sa usmial.

„Aký pán, taký krám,“ poznamenal Brdinák s radosťou.

„Bodaj by naši boli všetci takí!“

„Kufríky dáme azda hneď hore, kde budete spať,“ riekol Králik a spolu s pánmi vyšiel na poschodie.

Odtiaľto už potom ani šesť volov nemohlo stiahnuť Ljubića. Vyvalil sa tak, ako bol, na posteľ a o chvíľu už tvrdo spal a ešte tvrdšie chrápal, kým advokát a Králik dali sa do pripravovania večere.

Ešte neboli hotoví, keď zvonku ozval sa štekot psa a hneď potom vstúpil do domu Tomáš, sprevádzaný Azorom a nesúci na ramene košík. Azor mal tiež malý košík v pysku a rovno utekal k Brdinákovi, veselo podvihujúc hlavu k nemu.

„To posiela vám náš mladý pán,“ vysvetľoval Tomáš po pozdravení.

Brdinák vzal košík z pysku psa a v cigarovej škatuli našiel navštívenku s textom:

„Náš samovládny tyran uzavrel, že mám si ľahnúť a nevstať až do zory. Posielam aspoň niečo na náhradu, aby sa vám u vodičkára Johna necnelo. Zajtra vás navštívim. Abraham Griver jr.“

V koši, ktorý doniesol Tomáš, bolo vyše tucta fliaš vína.

„A slečna mi dovolila, aby som sa zabavil so svojím ujkom,“ riekol Štefan, „ale, vraj, nie dlho, lebo že sa tiež máte vyspať.“

Brdinák sa usmial. „Slečna bude už i mojím samovládnym tyranom!“ pomyslel si, ale ho to akosi nemýlilo.

O chvíľu, vďaka zručnej Tomášovej pomoci, sedeli už všetci štyria okolo prikrytého stola. Nad Ljubićovou ospalosťou zvíťazil hlad a smäd. Jedol ako mlatec a pil ako dúha. Tomáš, ktorý sa spočiatku okúňal prisadnúť si k takým pánom, ledva stačil podávať mu misy a napĺňať pohár. Doktor len kývaním hlavy ďakoval a z času na čas oduševnene volal: „Boga mi, výborné!“

Rozhovor viedol Tomáš, ktorý našiel ochotného poslucháča v Brdinákovi, keď rozprával o svojich plánoch, zvlášť o ,anjelskej‘ slečne Marte. Bol by ho počúval hoci i do rána, no konečne predsa len muselo sa ísť i na odpočinok. Tomáš odišiel domov a v Králikovom domci nastalo ticho, narušované iba Ljubićovým chrapotom a občasným hromžením Brdináka, ktorý — nevedno, či pre chrapot a či pre iné príčiny — dlho nemohol zaspať.

Ráno však, len čo slnko vyskočilo spoza malebných vŕškov, ranostaj Brdinák bol prvý na nohách a opatrne zišiel dolu do kuchyne. Tu už krútila sa stará Králiková okolo ohniska a srdečne vítala pána fiškála. Ľutovala, že si dlhšie ,nepohajal‘ (rada používala detské výrazy) a vyslovila obavu, že azda ona ho vyrušila zo ,spánočku‘. Na jeho prosbu ,tetka‘ odišla do susednej komory a doniesla mu čerstvého mlieka. Brdinák dúškom vypil pohár, a tu padli mu oči na bicykel, ktorý stál v komore.

„A čieže je to koleso?“ spýtal sa prekvapený, lebo veď Králik sa azda len nebicykloval.

„To je mladého pánov, môj Janík čosi naprával mu na ňom a od tých čias, pre to nešťastie, tu leží.“

Brdinák vytiahol bicykel von a mal veľkú radosť z neho.

Bol to kapitálny kúsok, nr. 1, namberván,^[28] ako naši vravia.

„A čo myslíte, tetka, či by ma ozaj nezabil mladý pán, keby som si ho tak bez pýtania na hodinku vypožičal?“

„Ej, čoby, ani slova nepovie,“ posmeľovala ho starká.

Advokát čosi váhal, potom však otvoril dvere na porči a vytiahol bicykel von.

„Oćeš-nečeš,“ vravieva Ljubić. „Nemôžem odolať pokušeniu,“ šomral a naradostený, vysadnúc na bicykel, letel výbornou cestou, protivným smerom od ,Martha Housa‘.

Ráno bolo čarokrásne, kraj utešený, či div, že advokát celou svojou širokou hruďou dýchal vonné povetrie do seba a aspoň na chvíľu zabudol na všetky trpkosti života? Pravda, ožili v ňom milé rozpomienky z dávnych i z prítomných čias a bez presného časového sledu vytvorili v ňom súlad pocitu blaženosti. Raz mu už bolo tak, že v tomto malebnom, akoby podtatranskom kraji, zavýska, ako kedysi robieval, keď za šesť rýnskych ročnej pláce kravičky pásaval. Potom pred duchom pretiahli sa mu dni utrpenia, biedy a úmornej práce, no pre neho všetko to znamenalo iba postup, stupnice rebríka, ktorým štveral sa nahor. Teraz je na vrchole a pyšne môže pozrieť na prejdenú cestu. Vyšiel z nej čistý na duši i na tele… Brdinák rýchlejšie začal točiť nohami, bicykel letel ako strela.

Čarovnejší obraz od všetkých ukázal sa mu v duchu. Postava, úsmev anjela, ktorý ho od prvého videnia očaril a v duši mu sladký nepokoj spôsobil.

Sklonil hlavu na kormidlo a teraz po prvý raz prišiel k úplnému vedomiu, že nepokoj neznamená vlastne ani menej, ani viac, než — lásku.

Zaľúbil sa do Marty Griverovej. Zdesil sa nad tým, no potom blažený úsmev vysadol mu na pery.

„Pokúsime sa vyššie ísť rebríkom. Ak boh dá! Kto nikdy nemiloval, nikdy nebol šťastný.“

„Pozor!“ ozval sa odrazu plachý ženský výkrik.

Brdinák zdvihol hlavu a prvé, čo zočil, bol hrubý kus dreva, ležiaci krížom cesty asi na desať krokov pred ním. Brdinák len čo stačil zakerovať, aby vyhol nárazu, ktorý — keď nie jeho — iste by bol stál aspoň rebrá bicykla.

Pred ním stála tá, o ktorej práve sníval, Marta Griverová, na koni, a z úzadia blížil sa Azor.

Brdinákova tvár zaliala sa silným rumencom, a on mimovoľne prešiel si rukou cez oči, aby sa presvedčil, či skutočne vidí a či ešte sníva.

Marta sa dala do smiechu.

„Dobré ráno, pán Brdinák! Tuším, že ste zaspali na bicykli?“

On zdvihol klobúk a v rozpakoch riekol:

„I samému sa mi tak zdá.“

Potom zostúpil z bicykla a hladkajúc Azora polohlasne preriekol: „Škoda!“

„Čo je škoda, pán Brdinák?“

Zdvihol hlavu, no vyhol jej zraku a akoby bokom riekol:

„Že som nedosnil.“

Marta sa počala smiať.

„Preboha, veď ste sa mohli zabiť na kláte!“

„To neverte, miss Marta, také ledačo by ma nezabilo, ani keby mi rovno na hlavu padlo,“ riekol a schytiac peň, odhodil ho ako pierko na stranu. „Ale pravda s bicyklom bolo by to zle dopadlo, a preto srdečná vám vďa…“

„No, no, pán Brdinák!“ pretrhla ho Marta. „Ostaňte si dôsledný. Neďakujte za to, čo ste pred chvíľkou škodou nazvali. Jeden bicykel by ani za to nestál.“

Jej hlas znel trochu ostro. On bližšie pristúpil k nej a prosebne pozrel na ňu.

„Vidíte, je to škoda, teraz sa mi ešte i vy nahneváte. Nevykladajte to tak, prosím.“

Ona sa láskavo usmiala.

„Nemajte strach, ja sa tak rýchlo nenahnevám,“ riekla veselo. „Ale či možno zvedieť, čo takého bolo škoda nedosniť? Mali by ste byť milionárom, prezidentom, cisárom?“

On kýval hlavou.

„To by ma všetko netešilo,“ riekol. „Ale mal som sa stať — zlodejom.“

Marta vykríkla od prekvapenia.

„Áno, miss Marta, svätá pravda. Od včerajška akosi stáva sa zo mňa zas pasák-zlodej, lenže hriešnejší. V noci som kradol, ráno som kradol a teraz som zas kradol.“

„A čo ste kradli, preboha?“

„Ráno som ukradol ten bicykel, ktorý patrí vášmu bratovi; teraz som kradol jeho…“

„Čo jeho?“

„Čoby jeho,“ opravoval sa zapýrený Brdinák (ktorý mal na jazyku ,jeho sestru‘), „nie jeho, ale moje — šťastie, blaženosť.“

Marta sa začervenala až po čierny aksamietový^[29] golierik svojich jazdeckých šiat. Potom trhla uzdou a neisto riekla:

„Hádkam nerozumiem. Azda sa už vrátime.“

On s blaženým úsmevom vysadol na bicykel a šiel povedľa nej. Marta pustila koňa plným klusom, takže tučný Azor zaostával. Brdinák akosi musel odľahčiť svojej natešenej duši a tomu mohla ďakovať Marta, že počula hvizd slovenských valachov, taký, že sa hory i doliny ozývali.

„Preboha, pane!“ skríkla, stiahla koňa, priložila ruky k svojim ušiam a potom dala sa do zvonivého smiechu.

A Brdinák statne kontroval jej svojím hlbokým hlasom.

„Nechcete azda i mňa okradnúť o uši?“ spýtala sa veselo.

„Ak by ste sa nechceli s nimi rozlúčiť, tak určite áno,“ odvetil on a zvedavo sa díval na jej tvár. No nestačil zachytiť jej výraz. Marta šľahla koňa, ktorý letel ako divý.

„Teraz som si dal!“ šomral si advokát, zato však plne točil bicykel.

Marta si trochu s hnevom šeptala: „Robí ešte horšie než po amerikánsky. Nevídaná bezočivosť!“

Vtedy Brdinák bol už tesne za ňou. Bolo jej ho predsa ľúto. Pristavila koňa a s tvárou, ktorá mala byť chladná (ale Brdinák sa prisahal, že nie je) sa ho spýtala:

„Nemyslíte, že je dnes pekné ráno?“

On s náramnou vážnosťou (takže jej šlo do smiechu) riekol:

„Na rozkaz, slečna Griverová, dnes je prekrásne, utešené, čarovné ráno. Ja som ho ešte v svojom živote nikdy také nezažil a obávam sa, že ho viac ani nezažijem.“

„No teda pripíšte to na účet toho krásneho rána, že vám dnes odpúšťam,“ riekla. „A teraz ja zatočím sem…“

„A ja ta. Smiem teraz ďakovať za škodu?“ spýtal sa on a zdvihol klobúk.

Ona už teraz nemohla sa zdržať smiechu.

„Vy ste nenapraviteľný. Good-bye!“

Jemu sa oči iskrili od radosti a smelý, akým sa stal, zavolal jej ešte:

„Slečna, kým som nevedel ešte dobre po anglicky, vše som mal za to, že ,good-bye‘ znamená ,good boy‘!“

Ona so smiechom mávla rukou a o chvíľu stratila sa mu z očí na ceste, lesom obrúbenej.

Nebyť tamtých vo vyhni Brdinák by sa bol pustil do veselého spevu, tak mu bolo voľno okolo srdca. No takto ponáhľal sa domov, aby napísal zprávy do organov, ako i do anglických novín. Keď prišiel, Králika už nebolo doma a Ljubić práve vstával. Len čo bol hotový s prácou, zjavil sa Ábry Griver a páni zasadli si na porč, kde Králiková prikryla stôl k ,lunču‘. Griver volal priateľov na obed, potom že sa spolu zavezú na pohreb.

„Odpusťte, ja nemôžem,“ vyhováral sa advokát, „zdá sa mi, že som i tak príliš zanedbal svojich v Marthaville. Pôjdem ta o pol hodiny a ostanem tam po pohreb. No doktora nič nehatí, aby prijal vaše láskavé pozvanie.“

A Ljubić i prijal.

„O jednu láskavosť by som vás jednako prosil, pán Griver,“ dodal advokát. „Ráčte mi požičať svoj bicykel.“

„Veľmi rád!“

„Potom sa vám poďakujem i za to, že som ho už i bez dovolenia bol použil.“

Z neďaleka bolo počuť konský dupot a hrmot koča. Ábry vyskočil a zostúpil schodmi.

„Kto je tu?“ pýtal sa zadivene. „Ach! Naša Marta s Charleym,“ dodal potom a rukou dával znak, aby koč zastal.

O chvíľu skutočne zastal pred domom buggy. Marta poháňala a vedľa nej sedel mladý muž.

„Charles chce vidieť rakvy,“ preriekla Marta, „nuž ideme ta naokolo.“

„To je all right,“ riekol Ábry. „Ale tu je mýtnica^[30] — pravda, tu sa len dáva a neberie, teda zostúpte.“

Charlesom zvaný mladý muž zaraz bol dolu, no Marta sa zdráhala.

„Pá nám prikázal, aby sme sa nebavili dlho,“ riekla.

Však Charles už chytil ju ľavicou za ruku, pravicou okolo drieku a odpoly nasilu zniesol ju dolu.

„Darling, ty si zlý!“ maznala sa Marta, ale potom už sama vystúpila na verandu a pozdravila prítomných. Nasledovalo predstavovanie p. Charlesa Newellsa. Brdinákovi kŕče udreli do prstov, keď mu mal ruku podať a ,tešiť sa známosti‘.

„Ako ste sa vyspali po prvý raz v tomto dome, páni?“ spýtala sa slečna, dívajúc sa rovno na advokáta.

„Výborne,“ odvetil Ljubić.

„A zapamätali ste si sny? Tie sa vraj majú splniť. Veríte vy na také povery, mr. Brdinák?“ spýtala sa Marta s úsmevom.

Brdinák bol akýsi zakabonený.

„Neverím, absolútne neverím,“ a s chvatom vypil čašu vína.

„Akiste ste mali zlé sny?“ riekol pán Newells.

„Áno,“ odvetil Brdinák. „Klamal som — sám seba.“

Marta vstala, aby zakryla rumeň na tvári. Potom však, nútene sa zasmejúc, riekla:

„To nie je zlý sen. Lepšie klamať seba, než iného. Či nie je tak, doktor?“

„Áno, tak podľa morálky. V živote však nie. Moji pacienti by boli radšej, keby ich bolesti boleli mňa, a nie ich,“ odvetil Ljubić.

O chvíľku sa odporúčal párik a p. Newells zasa s tou istou dôvernosťou — Brdinák držal to za bezočivosť — vyzdvihol Martu do kočiara i šli.

„Výborný chlap ten náš Charles,“ riekol Griver. „No, chvála z mojej strany pravda málo platí,“ dodal s úsmevom. „Sme svoji.“

Brdinák silne bafčil^[31] svoju cigaretu, aby zakryl rozčúlenosť.

„A smiem sa pýtať, čím sa zamestnáva pán Newells?“ riekol Ljubić.

„Zamestnáva? Ťažká otázka,“ odvetil Griver. „Vlastne ničím. Tu, na dve míle, má bohaté bane, ktoré však riadi mu starý spoľahlivý správca. Charles má nateraz asi najväčšiu starosť o ženbu.“

„No, čo len to, to je malá starosť pre takého driečneho muža,“ riekol Ljubić.

„Áno, Charles je ozaj švárny šuhaj a dobrý,“ hovoril Ábry. „A predsa, — nuž, hľa, čo nás po tom!“

„Raz ti prikladajú ľad, druhý raz žeravé železo na prsia,“ myslel si Brdinák.

Dolinou sa rozľahol hlas zvona.

„V Banocu zvonia na obed,“ riekol Griver. „Otec sa bude nudiť. Hádam by sme už mohli ísť k nám, doktor?“

Ljubić privolil, ale advokát nijak nedal sa nahovoriť.

Páni sa vzdialili.

Brdinák vyšiel hore do spálne, aby — ako Králikovej povedal — vzal si niečo z tašky, no vlastne sám nevedel prečo. Tam hore vyvalil sa na posteľ a obe ruky pritlačil si k hlave, ktorá mu mala puknúť od bôľu. Dlhú chvíľu ležal tak nehybne, potom však skočil na rovné nohy. „Duty before pleasure!“ (Povinnosť pred rozkošou!), zašomral a skoro sa zasmial nad touto ,rozkošou‘.

„A že vraj nikdy nebol šťastný, kto nikdy nemiloval!“ Odobral sa od tetky a uháňal na bicykli smerom k Marthaville, k súrodeneckým obetiam čiernych diamantov…