ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po pohrebe. Priatelia boli na odobierke u Griverov. Odtiaľto koč ich mal zaviezť do Black Creeku na stanicu. To už nemohol Brdinák odmietnuť. Do príchodu vlaku bolo ešte dobrých päť hodín (do jedenástej v noci) a Brdináka malo zadusiť v elegantných izbách.

Vyšiel do krásneho parku a s obnaženou hlavou chodil po piesočnatých chodníkoch, keď odrazu, práve medzi veľkými tujovými kermi, ocitol sa zoči-voči Marte.

Slnce práve zapadalo a svojimi poslednými lúčmi okrášlilo spanilú hlavu devy, no i stupňovalo bledosť tváre Brdinákovej.

„Vás veľmi dojal pohreb, pán Brdinák!“ riekla sústrastne.

„Áno, je to hanba na takého chlapa,“ riekol on s úsmevom. Bol si úplne vedomý, že nesmie žiadnu slabosť prezradiť. „Ale podľa čoho to súdite, že som dojatý, slečna?“

„Ste bledý ako smrť.“

On sa zasmial.

„Počkajte!“ a oboma päsťami počal si šuchať líca. „Ešte?“

Marta sa smiala.

„Vidíte, takto sa klamú tí iní,“ riekol. „Teraz vy už veríte, že nie som dojatý. Bodaj by i seba bolo tak ľahko oklamať.“

Marta sa prenikavo dívala na obra, ktorý — obliaty svetlom na tmavozelenom poradí orientálneho kra — vynímal sa ako nejaký héros^[32] z pradávnych dôb.

„Nevyčítaš, nie, duša moja. Márne námahy!“ myslel si v duchu a usmial sa. Marta sklopila oči. „On je ozaj horší ako Amerikán,“ pomyslela si a potom pokročila ďalej.

„Smiem vám vzdať poklonu, pán Brdinák?“

„Znesiem, miss Griver.“

„Že ,znesiem‘! Úchvatne ste rečnili nad rakvami.“

„Lenže vy ste tomu nerozumeli.“

„Ale tak súdia všetci.“

On stúlil väzy, potom náhle položil si ruku na ústa.

„Čože, čo…?“

„Skoro som sa zasa stal drzým. Chcel som povedať, že váš úsudok bol by mi milší než všetky ostatné. No, vidíte, už som vám povedal.“ A Brdinák sa smial do jej zapýrenej tváre.

Mlčky prešli pár krokov. Odrazu sa zastavil a díval sa na jej hruď, na ktorej pripnutá bola dvojlistová halúzka zimozeleňa.

„Vy ste prezieravejšia, ja si nič nenesiem na pamiatku z tých hrobov,“ riekol ticho.

„Chcete?“ spýtala sa ho a milo sa mu usmiala.

Brdinákom to akosi trhlo, oči sa mu zablysli a už k vzácnemu daru vystieral ruku, ale potom ju stiahol.

„Nie tak, nie, slečna drahá,“ riekol nežne. „Ale ak mi ju dáte celú a polovicu príjmete odo mňa, tak — áno.“

Ona prikývla svojou strojnou hlavou a nemo mu podala vetvičku. Brdinák pretrhol lístky a dal jej jeden z nich, keď však si ho brala, tak sa rýchlo zohol a pobozkal jej pravicu.

Marta vykríkla, no potom bez slova stúpala s ním k vile. Keď išli hore schodmi, on — vediac, že toto je akiste posledná chvíľa, v ktorej bude s ňou — chvejúcim sa hlasom jej pošepol:

„Teraz už tie lístky znamenajú nielen pamiatku na mŕtvych, ale i na živých. Bodaj by živým nepriniesli nijakého nešťastia. Buďte šťastná, slečna Marta!“

„To isté vám prajem, pán Brdinák!“ riekla ona citne a vrelo mu podávala pravicu.

Večera bola smutná a podobala sa viac na slušný kar, takže sa každý tešil, keď prišiel čas odchodu. Lúčenie bolo srdečné. Starý pán pozval priateľov na skorú návštevu a sľúbil ju vrátiť, keď príde do P. Mladý Griver a Newells odprevádzali pánov na stanicu. Tento posledný, p. Newells, choval sa tak priateľsky, že Ljubić si ho obľúbil a iste i Brdináka bol by tiež okúzlil, keby tento nebol býval voči nemu predpojatý. No Newells nebadal Brdinákovu chladnosť, mal len milé slovo k nemu a na cestu napchal mu vačky pravými havanami.^[33]

„Ja bývam často v P. a bude mi robiť radosť, že teraz budem mať tam o dvoch priateľov viac,“ riekol pri lúčení. „Iste vás onedlho navštívim.“

Na vlaku dostali páni dnešné noviny a obaja sa do nich mlčky zahrúžili. Len Ljubić tu i tu kukol na svojho pobratima a smutne krútil hlavou.

Tak bolo i v Tonne. Slovo medzi nimi nepadlo. Až v P. na stanici doktor povedal:

„Pobratime Ďuro, ty si chorý, veľmi chorý, a čo je horšie, ja ti pomôcť nemôžem. No drž sa ako muž. Pred tebou je mnoho povinností. Práca ťa vylieči.“

„Tak, tak, Milutine,“ riekol Brdinák a vrelo tisnúc priateľovu ruku, dlhým krokom stúpal k svojmu bytu.

No pred prácou chcel si ešte hovieť v tej sladkej chorobe. Keď prišiel do svojho bytu, v parlore vyrezal maličký obrázok z dnešných novín (bol to obraz anjela marthavillského) a potom spolu s lístkom zimozeleňa vložil ho do albumu. Malými, sotva viditeľnými literami podpísal: „10. júna Obete čiernych diamantov“. Pod to dodal: „Klameš, zimozeleň, tvoja farba neznamená nádej, ale hrob nádejí.“

Potom šiel na odpočinok a ráno celý umdletý vstal z lôžka a zimnične sa pustil do práce.

Prvé mu bolo poslať anglickým novinám už napísanú zprávu o katastrofe v Black Creeku. V nej vrelými slovami vyzýval obecenstvo, aby na úbohých pozostalých dalo milodary. Nemožno celú ťarchu zvaliť na majiteľov baní, tí i tak majú dosť. Sám započal zbierku darom päťdesiat dolárov.

List dal do centrálnej tlačovej kancelárie a tak už večer toho istého dňa bol odtlačený vo všetkých novinách. S príspevkami redakcií zbierka vykazovala vyše sedemsto dolárov.

Na druhý a tretí deň Brdinákovu kanceláriu obliehali osoby, ktoré od neho chceli počuť to, čo čítali v novinách. Nie jeden panský kočiar zastal pred skromným domom a vznešené dámy, výborkyne dobročinných spolkov, prišli prosiť o informáciu. Zaujatosť bola veľká, dať na ,relief^[34] fund‘^[35][36] stalo sa módou, bontónom^[37] a najlepším prostriedkom zdaru v každom podniku. Tak to trvalo vyše týždňa.

Klerka^[38] Klapníka tento zhon už domrzel.

„Keby sme mali toľko klientov, za rok by sme boli milionármi,“ riekol svojmu šéfovi.

„A takto nám iba koberce derú, čo, Števo?“ smial sa Brdinák. „Ale ozaj, pán Klapník, od tohto týždňa môžete si brať týždenne o tri doláre viac.“

„Ďakujem,“ riekol a po chvíli dodal:

„To sa rozumie. Do daru vám kúpim papuče.“

„Ej, veru nie!“ povedal Klapník. „Ja dodržím príkaz boží i klobúk na hlave.“

„A je pekná vaša budúca?“

„Mne sa páči.“

„Mladá?“

„Šestnásť.“

„Čo? Šestnásťročná, a neľutujete ju?“

Klapník sa zasmial.

„Keď ma ona neľutovala! Načo sa mi zapáčila?“ riekol veselo.

„A čo je, krajanka?“

„Rozumie sa, Slovenka, ja by som cudzej ani nechcel,“ riekol Klapník vážne, „ani čo by mala milióny.“

Brdináka to akosi trhlo.

„A keby nemala nič a keby ste sa zamilovali do nej?“ spýtal sa s chvatom.

„Hm,“ rozvažoval klerk, „to je niečo iné, ale, no, nedajbože.“

Advokát sa odvrátil od neho a polohlasne preriekol:

„Veď on ani nedá!“

Zvonku sa ozval zvonec.

„Už zasa nejaký ,rilíf‘^[39],“ šomral klerk a išiel otvoriť dvere. Tentoraz sa však mýlil. Boli to klienti, pán a dáma, a to anglickí klienti, čo bolo zvláštne.

„Tí ,rilífisti‘ predsa len nederú nadarmo tie naše koberce,“ myslel si Klapník. „Aspoň sa šíri meno bósovo.“

Boli v plnej práci. Klapník stenografoval informáciu, keď zas cengal niekto. Brdinák, aby nemýlil klerka, sám vyšiel otvoriť a mal z nôh spadnúť, keď pred sebou videl starého Abrahama Grivera.

„Iste nerátali ste na takú rýchlu návštevu,“ hovoril starý pán a srdečne tisol ruku svojho ,mladého‘ priateľa. „Však nutnosť, obchod vedie ma k vám.“

Advokát zaviedol milého hosťa do parloru a bolo mu nemilé, že ho musel prosiť o prepáčenie, ale že za pár minút skončí prácu s klientami.

Griver bol akosi v rozpakoch.

„Viete čo, milý priateľu,“ riekol. „Nebudem vás teraz vyrušovať. Prídem popoludní.“

Brdinák odporoval, veď za chvíľočku bude už voľný, nech si len sadne pán Griver.

„Ste tu na koči?“ spýtal sa ho náhle.

„Áno,“ odpovedal Griver.

„Tak pošleme koč preč. Stojím vám celý deň k službám,“ hovoril Brdinák chvatne a čakal na Griverovo povolenie.

Tento sa zasmial, ale tak chutne, že Brdináka to skoro zarazilo.

„Teda nedbám, drahý priateľu,“ riekol ešte vždy sa smejúc. „Pošlite koč domov a potom sa pobavíme.“ A starec sa zas pustil do smiechu.

Brdinák vyšiel a neďaleko zazrel zatvorený koč, ktorý sa pomaly vzďaľoval. Kočiš na hvizd obrátil hlavu a zaraz obrátil i kone a klusom prihnal k domu.

„Máte ísť domov, pán sa tu dlhšie zabaví. Príďte asi o…“

„Ohó!“ ozval sa z koča ženský hlas, ktorý Brdinákovi vyhnal všetku krv z tvári.

V koči sedela Marta Griverová a pán Newells.

„To je zas žart môjho pá,“ riekla Marta a srdečne podala ruku Brdinákovi, ktorý jej potom pomohol zostúpiť.

„A ja som tiež tu, podľa daného sľubu,“ riekol Newells a stisol advokátovi ľavicu.

Brdinák si myslel, že bez neho bolo by sa práve obišlo, nuž ale keď tak — zaviedol hostí do parloru.

Tu potom za všeobecného smiechu vysvetlil starý pán svoj nevinný trik.

„Teraz však na každý pád odbavte si svojich klientov, my vás tu počkáme,“ dodal vážne a stál na tom, aby sa Brdinák nezabával s nimi.

Brdinák otvoril bočné dvere.

„Tak teda ráčte pozhovieť chvíľu a bavte sa, tu je i knižnica, pravda, zväčša odborná. Cigary sú na stole,“ riekol a vzdialil sa.

„Náš priateľ je akýsi grand seigneur,“^[40] riekol Newells vrelo Marte. „Má vkus a noblesu. Mnohí boháči by si nevedeli tak zariadiť svoje hniezdo.“

Marta prikývla hlavou a potom si sadla vedľa otca, ktorý sa prehŕňal v albume fotografií. Starec odrazu vykríkol, no nestačil slova prehovoriť, lebo jeho dcéra mu jemne tisla ruku na ústa. Pritisla hlávku k jeho uchu a jemne mu šeptala:

„Nehovor milý, sladký pá, ani slova!“

Tvár jej blčala a v očiach sa jej leskli slzy. Zato však pevným hlasom zavolala na Newellsa:

„Prečo si nezapáliš, Charles?“

„A dovolíš, my dear?“^[41]

„Pravdaže, ale len tam v knižnici,“ riekla Marta.

Bolo počuť zapaľovať zápalku a ako si Charley sadol. „Ó, vy Evy!“ šomral starý pán, ale hnev neukazoval. A Eva-Marta využitkovala svoju lesť: do malého notesa literu za literou odpísala si to, čo Brdinák bol napísal pod jej obrázok a ňou darovaný lístok zimozeleňa.

Tvár starého pána počala sa mračiť, až dostala zvláštny výraz, takže nebol by si vedel určiť, či hnev a či bôľ prerýva jeho dušu. Keď Marta zdvihla hlavu a pozrela na otca, zdesila sa:

„Otecko, preboha!“ povedala utlmeným trasľavým hlasom.

„To moja Marta neurobí,“ riekol ticho. Jeho hlas nevyrážal ani hrozby, ani prosby, ale také určité presvedčenie, že Marta bez slova vytrhla lístok z notesa, na štvoro ho pretrhla a hodila za okenné záclony. Potom sa nahla k otcovmu uchu a šeptala mu.

„Máš pravdu, ako vždy. Ale pováž, že by to bolo napísané v reči mne zrozumiteľnej. Vtedy by som si to ani odpisovať nemusela a nikto by mi nemohol zazlievať, že kradnem tajomstvo.“

Starec sa pokojne usmial, pobozkal ju a chcel čosi povedať, no Brdinákov príchod ho v tom zamedzil.

„Ja som tiež v tej veci prišiel k vám,“ riekol starý pán Griver. „Ako som vám bol spomnul, dve anglické rodiny chceli ma žalovať za úhradu. Teraz je to už tu, zažalovala ma síce len jedna — Herronová — ale to stačí. Ak prehrám, tak i ostatní budú žiadať práve toľko náhrady. Nuž prišiel som prosiť o zastupovanie.“

Brdinák sa zdráhal, poukazoval na to, že on je ešte mladý na takú pravotu, že lepšie je vziať si starého, vplyvného advokáta, no Griver nedal sa mu odbiť a oddal mu spisy, týkajúce sa žaloby.

„Pojednávanie bude v L., v hlavnom meste nášho okresu. Tam sa zídeme. Ráčte prepracovať kauzu podľa svojho dobrozdania a povolať, koho tam potrebujete. Direktor Stiven vám stojí k službám a, rozumie sa, i my.“

Brdinák konečne prijal poverenie a sľúbil urobiť za svojho klienta všetko možné, čo bude v jeho moci.

„Presvedčený som, že právo vyhráte, ak sa ono dostane pred nestrannú pravotu,“ dodal vážne.

„U mňa zvonia na obed,“ prehovoril Newells a spoločnosť sa zobrala do neďalekého hotela na obed. Ešte predtým Brdinák odtelefonoval Ljubićovi, aby prišiel do hotela. Myslel si pritom, že čím viac ich bude pospolu, tým ťažšie bude mať príležitosť byť s Martou osamote. A doktor porozumel priateľovi i bez vysvetlenia. Tak sa potom stalo, že Griverovci odišli z P. bez toho, žeby rozhovor medzi Martou a Brdinákom bol prešiel konvencionálne medze.

„Chlap si, pobratime Ďuro!“ riekol Ljubić po ich odchode.

Ostrovtipná Marta si však myslela práve opačne o ňom.

„Obor sa ma bojí! Ale prečo? Čo je to v tom albume? Hrob, viem, čo je, ale ,klameš‘ a ,nádej‘ čo značia? Musím sa to dozvedieť od Tomáša.“

Martina návšteva narušila Brdinákov duševný mier, no len na čas. S celou silou zahrúžil sa do práce a tak našiel svoju rovnováhu. Hovoril menej, i bol omnoho vážnejší v spoločnosti, no nikto na ňom nezbadal, že má tajné bôle, že trpí na chorobu nedorastených mladíkov. Tetka Hlaváčová zasa mala radosť zo svojho miláčka a staromládenecká stolová spoločnosť tiež.

Tak utekal deň za dňom bez všetkých značnejších udalostí, až svitol deň pojednávania pravoty Mrs. A. Herron vs. Abrham Griver & Son. Už večer predošlého dňa oznámil Griver Brdinákovi, že môžu sa zísť v hoteli Európa v okresnom meste.

„Ba či aj ,ona‘ príde?“ myslel si advokát, a ako sa vraví, bol by dal dukát, keby tomu nebolo tak. Aspoň si tak myslel, vlastne tak sa klamal.

A veru ,ona‘ tiež prišla a bola krásna v svojich jasných vonných šatách ako jarná zora. (Brdinák ju po prvý raz videl takto oblečenú.) Hneď pri jej boku zjavila sa však prívetivá tvár pána Newellsa.

Brdinák skoro zubami zaškrípal. Tento človek svojou láskavosťou a ustavičnou prítomnosťou, kedykoľvek sa zíde s Martou, vyženie ho zo sveta.

Marta sa zľakla, keď zazrela Brdinákovu zachmúrenú a bledú tvár.

„Ste chorý, pán Brdinák?“ spýtala sa ho sústrastne.

„Ba ešte čo, milá slečna!“ povedal on a nasilu sa zasmial. „Nikdy som sa lepšie necítil.“

A aby i sebe dokázal, ako sa dobre cíti, zaraz zišiel dolu do telegrafnej kancelárie a poslal Klapníkovi nasledovnú depešu: „Telegrafujte po anglicky, aby som sa vrátil prvým vlakom, lebo ma vážna záležitosť potrebuje v P. Brdinák, Court^[42] building.“^[43]

„Načo sa mám daromne pašmať? Načo seba mučiť?“ šomral si rozčúlene. „Všetko sa sprisahalo proti mne! Dusíš v sebe oheň a náhody, pomery nasilu ho roznecujú.“

Počas raňajok i páni zbadali jeho rozčúlenosť a mladý pán Griver nevinne počal ho doberať, že je to vraj strach pred porotou.

„To ma ešte nepoznáte,“ riekol on jednoducho a potom i skutkom dokázal, že nepozná takzvané trémy.

Už počas výsluchu svedkov počínal si tak zručne a rázne, že mimovoľne vynútil si uznanie zo strany starších advokátov. Keď však prišla obranná reč, obecenstvo by ho bolo odmenilo tľapkaním a na slávu volaním, keby to bolo dovolené. Prísna, jasná logika, jeho silný, zvučný, ale príjemný, hladký hlas, dokonalé prizvukovanie a možno i jeho pekná mužská postava očarili nielen obecenstvo, ale i porotcov a samého sudcu. Práve končil, keď mu bol dodaný telegram a on i ten vniesol do reči. Následkom akéhosi nešťastia musí sa vraj najbližším vlakom vrátiť do P. a tak nemôže vyčkať ani výrok, no je presvedčený, že podľa pravdy a pravda môže znieť len priaznivo pre jeho klientov.

Martu Griverovú bodlo čosi v hrudi, keď spomenul nešťastie a svoj rýchly odchod. Do jej čiernych očí, ktoré s úľubou spočívali na rečníkovi, vkradli sa slzy.

„Uteká, predo mnou, uteká!“ blyslo jej hlavou. „Ale prečo, preboha?“

Vyšla na chodbu, aby sa ochladila. O chvíľu prišiel ta i Brdinák v sprievode oboch Griverovcov a Newellsa. Rozumie sa, že mu ďakovali a súčasne i blahoželali k úspechu. Lebo každý vedel, že výrok bude priaznivý. Zvlášť pán Newells veľmi dával na javo svoju radosť nad víťazstvom. Stískal Brdinákovi ruky, sypal mu poklony do očí, ako nejakej dáme, a smial sa o dušu. Brdinák pokladal to za pretvarovanie alebo za sebeckosť a najradšej by bol chytil chlapíka za golier a hodil ho dolu courtovými schodmi.

„Trhan,“ myslel si. „Tešíš sa, že veno tvojej verenice nebude o pár tisíc menšie.“

Pýr, ktorý mu bol počas rečnenia vysadol na tvár, zasa zmizol a oči smutne, skoro hnevlivo, dívali sa do sveta.

„Ľúto mi je, že nemôžem sa pobaviť s vami,“ riekol potom spoločnosti a ukázal telegram. „Môj vlak ide už o pätnásť minút; ktovie, či dobehnem.“

Potom volal koč. Páni veľmi ľutovali, len Marta mlčala. Ona by sa ho najradšej bola opýtala: „Pane, čím som sa proti vám previnila?“ Nuž ale to nešlo. Za druhými i ona podala ruku Brdinákovi a koč sa s ním vzdialil.

Pán Newells odrazu prestal sa smiať a dlho sa díval na bledú tvár Martinu. Hlavou počali sa mu rojiť myšlienky; ako on nijako nemohol si získať priazeň toho muža, ako chladne odbíjal všetky jeho námahy o zblíženie. Už v Black Creeku, potom v hoteli v P. a dnes zasa, ráno i teraz.

Griverovci sa vrátili do susednej siene. Newells chytil Martu za rameno a odrazu sa jej spýtal:

„Sestra moja sladká, nevieš ty pravú príčinu úteku pána Brdináka?“

Ona prekvapene pozrela na neho.

„Aké nešťastie ho mohlo zastihnúť? Veď nemá nikoho, ako sa sám vyslovil,“ nadpriadol Newells. „Na moj veru, Brdinák ušiel pred nami.“

„Ale nerozprávaj bláznivosti, Charles!“ namietala Marta skrúšene.

„Ba veru tak,“ doplňoval Newells.

„Ale prečo?“

„Po prvé preto, lebo sa zaľúbil do teba.“

Marta chcela sa mu vytrhnúť z rúk, no nepustil ju.

„Počkaj, sestrička! Po druhé preto, lebo si ty bohatá a on chudobný. A po tretie, lebo žiarli — na mňa. On akiste ani nevie, že som ja tvojím bratrancom. Tak, teraz poďme dnu a rozmýšľaj o veci.“

Marte len posledné slovo hučalo v ušiach i v prsiach: „On žiarli — na Charlesa!“

A ešte sudca nevyhlásil oslobodzujúci výrok, už vedela, prečo sa jej Brdinák bojí a uteká pred ňou. A doma, keď sa dozvedela, čo znamená ,hrob nádejí‘, mala to ešte viac potvrdené.