Zlatý fond > Diela > Obete čiernych diamantov


E-mail (povinné):

Stiahnite si Obete čiernych diamantov ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Maršall-Petrovský:
Obete čiernych diamantov

Dielo digitalizoval(i) Ina Chalupková, Peter Kašper, Katarína Janechová, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov


 

VI

Prešli dva týždne. Brdinákova prax od dňa súdneho pojednávania rástla ako z vody. Noviny ho boli vtedy vychytili, priniesli obšírnu zprávu o pravote a jeho podobizeň a životopis. Takýmto činom prišiel slovenský advokát do módy u Angličanov. Bol zasypaný prácou tak, že musel si vziať ešte jedného pomocníka a daktilografku.

„Len sem s prácou, aby som sa za ňou dusil!“ myslel si Brdinák. „Aspoň nebudeme mať času rozvažovať o kvadratúre circuli,[44] sužovať sa sentimentálnymi nemožnosťami.“

I počasie zodpovedalo jeho nálade: dňou-nocou sa lialo ako z vreca, takže sa ani bicyklovať nedalo. Zimnične pracoval od rána až do pozdnej noci, a keď si ľahol, tak zriedkavou energiou vedel zahnať všetky nepríjemné rozpomienky.

Tu v jeden deň dostal list od Ábryho Grivera, v ktorom ho žiada o účet za právne zastupovanie v L. Brdinák mu odpísal, že účet pošle, keď bude isté, že protivná stránka nebude apelovať.[45] Ak však firma A. Griver & Son žiada si azda iného zástupcu oproti apelácii, tak jeho doterajší účet činí súhrne dvesto tridsať osem dolárov.

Na druhý deň dostal Brdinák šek, znejúci na tisíc dolárov a podpísaný firmou Griverovou. Ábry ho v liste upovedomil, že Herronová pokonala sa s nimi a nebude apelovať. Preto posiela honorár už teraz a že cítil by sa smrteľne urazeným, keby Brdinák za svoje služby neprijal celú pripojenú sumu.

Brdinák od hnevu skoro roztrhol tisícový šek. Potom sa však utíšil. Poslal obchodnú poistenku, že za svoje služby prijal tisíc dolárov, a potom šiel k svojmu dobrému priateľovi, redaktorovi ,Dispatchu‘ a menom ,Nepodpísaného‘ uložil u neho sedemstošesťdesiatdva dolárov na podporu pozostalých obetí black-creekskej katastrofy.

Dar, dosiaľ najväčší, oznámený bol už vo večerníku a spôsobil veľký rozruch po meste, zvlášť medzi novinármi, ktorí boli by radi vysnoriť, kto sa skrýva za ,Nepodpísaným‘. No redaktor Dispatchu mlčal ako ryba a darca tiež, nuž márne boli všetky výzvedy. O udalosti sa hovorilo, falošne sa kombinovalo deň-dva a potom bolo zas ticho. Už i sám Brdinák zabudol na to, keď asi po týždni dostal telegram: „Denne zberám sa k vám, no nemôžem odísť. Sme medzi životom a smrťou. Však ,Nepodpísaný‘ nech sa chystá na strašné peklo. Ábry Griver.“

Bolo po pokojnej práci Brdinákovej. Dlhými krokmi meral izbu a lámal si hlavu nad významom slov: „Sme medzi životom a smrťou.“ Zachvátila ho hrôza. Čo sa mohlo Griverovcom prihodiť? Choroba, požiar, či čo, preboha, tak náhle? A to nie jeden z nich, ale všetci sú medzi životom a smrťou.

Zabrnkal na poslíka a rýchlo napísal telegram: „Peklo vydržím ľahšie ako neistotu. Čo znamená, že ste medzi životom a smrťou? Telegrafujte. Brdinák.“

Potom rozčúlene čakal na odpoveď. Keď ktokoľvek zacengal, sám bežal otvárať dvere, no poslík nechodil. Von čľapotal dážď a do izby sa vtiahol surový mokrý chlad. Brdinák už nemohol vydržať, a práve sa zberal, že pôjde na telegrafickú centrálku, keď konečne prišla odpoveď: „Vďaka za dotaz. Ábry preháňal. Naše majny pod vodou. Škoda ohromná, ale len hmotná. Pozdrav od Griverovcov, zvlášť od Zimozeleňa.“

Brdinák skoro zvýskol a vyskočil od radosti. Marta mu telegrafovala a zvláštny pozdrav poslala a… škoda ohromná. No, tu sa už predsa zahanbil za svoje sebecké myšlienky.

Hanba je tešiť sa tej ,ohromnej škode‘, a je to i bláznivosť. Veď to ho ešte nedoviedlo bližšie k Marte. A v duchu objavil sa mu obraz, ako Newells nesie Martu z koča…

„Nuž ale už je zas po mojom pokoji. Osud ma skutočne prenasleduje,“ šomral, obliekol si plášť a odišiel do Dispatchu, aby sa obšírnejšie dozvedel o novej katastrofe black-creekskej. Redaktor však mal len krátku zvesť. Nešťastie zapríčinil dlhý, skoro trojtýždňový dážď. Dosah škody sa dá ťažko určiť.

„Také katastrofy už nejedného majiteľa baní doviedli na mizinu,“ vysvetľoval redaktor. „Dodávatelia majú obyčajne kontrakty, že v určitý čas toľko a toľko uhlia za tú cenu odvedú. Nuž ak sa vodu nepodarí rýchlo vypumpovať, tak to nemôžu dodržať. Musia za drahé peniaze kupovať uhlie od iného, zaplatiť vádium,[46] alebo doplácať rozdiel. Nuž a pumpovacie stroje a práca tiež mnoho stoja.“

Dobrý človek v Brdinákovi predsa len zvíťazil nad zaľúbencom. Bolo mu zo srdca ľúto Griverovcov, zvlášť starého pána, ktorého životná práca takto by mala vyjsť navnivoč.

Netrpezlivo čakal na príchod Ábryho a už skoro sám by bol šiel do Black Creeku, keby nebol musel uznať, že by tam z neho i tak nebolo nijakého osohu.

O pár dní skutočne prišiel Ábry. Bol utrápený a tvár mu žiarila hnevom, no ani zďaleka nerobil dojem zúfalca.

„Tak čo, George, čo ste zas za hlúposť vykonali!“ osopil sa na Brdináka, „Zarobené peniaze vyhadzovať.“

Advokát nedal mu ani dohovoriť, hneď pýtal sa na stav baní.

„Well, plávajú, alebo kúpu sa, ako chcete,“ odvetil Ábry. „Nás ten kúpeľ môže stáť celý majetok. Sprepadené dažde! Veď takých ani starý Noe nevidel!“

Vystrel sa na stoličke, zapálil si cigaru a zamyslene díval sa do povaly.

„A čo teraz, ako?“

„Práve zato som prišiel do vášho mesta,“ riekol Ábry. „Potrebujeme akési prípravy a ešte viac — groše. Naše hotové vychodia, ostatné plávajú kdesi na mortgageoch (pôžičkách na hypotéku), v reáliách a bohviekde. Nedajú sa naraz zohnať a súra je veľká. Ak za pár týždňov nevypumpujeme vodu, tak sme zbankrotovali. Vezmete ma za klerka, sestru za daktilografku a otca hoci za janítora.“[47]

A Ábry sa smial z plného hrdla.

„Akási banda hyen núka nám štyridsať tisíc dolárov za celý majetok. Skoro som ich postrieľal od hnevu. Veď toľko stojí len naša rezidencia. Banda lotrovská!“

A Ábry nadával o dušu.

Klapník doniesol pravú slovenskú borovičku a trochu zákuskov. Ábry sa s chuťou pustil do nich a prežúvajúc nadával ďalej.

„Zberba! Práve prichádzam z Lincoln banky. Pred mesiacom mohol som hoci na svoju onucu[48] napísať: Good for 100 000 dollars.[49] A. Griver & Son, a teraz by mi boli bývali vyplatené na dve-tri percentá. Dnes žiadajú osem percent, inú záruku a ďas ich vie, čo ešte. A to len na desaťtisíc dolárov. Židia, úžerníci!“

„A čo pán Newells?“ spýtal sa Brdinák.

Griver mávol rukou.

„Je v tej istej kaši. No on je zabezpečený, nemá veľké kontrakty, ale pomôcť nemôže.“

Potom si zase upil borovičky.

„Dobrý nápoj. Ináč, veď sa len nejako vysekáme. Teraz musím ísť nakúpiť veci. O druhej mám schôdzku s istým kapitalistom.“

„A kde obedujete?“ spýtal sa ho Brdinák.

„V hoteli Európa.“

„Prídem na obed, ak vás nebudem mýliť.“

Ale, ale, drahý George, len príďte, ak sa chcete zle cítiť. Ozaj, i novina: Newellsovi nie je dosť jedno nešťastie, žení sa; však na svadbu istotne pozve i vás a doktora Ljubića. Veľmi si vás obľúbil; ako my všetci.“

S tým odišiel mladší Griver a Brdinák celý oblednutý sadol si na stoličku. Hlava mu mala puknúť od bôľu a jeho dych sa ťažko ozýval v tichom parlore.

„Teda koniec! No či som ho nepredvídal? Či nie je lepšie, aby sa čím skorej tak stalo? Aby som neklamal sám seba. Aby bolo dokonané!“

Konečne sa premohol. Podišiel k neveľkej železnej kase a otvoriac ju, vybral z nej akési listiny a vstrčil ich do kapsy.

„Napriek všetkému vykonám, čo som si len pred chvíľou predsavzal,“ riekol pre seba a opustil dom.

Mieril rovno do National banky a tu vošiel bez ohlásenia do privátnej izby hlavného direktora, fabrikanta Delana.

„Ho, ho, ho! Vitajte priateľu, George! Kdeže sa tu beriete?“ ozval sa mu v ústrety prívetivý hlas a spoza stolíka podával mu ruku starší už pán, správca Delan. „Už som si myslel, že chudobných ľudí ani nepoznáte!“

„Ba hľadám bohatých,“ riekol Brdinák a prisadol si k Delanovi.

Páni sa potichu zhovárali hodnú chvíľu. Brdinák si požičiaval desaťtisíc dolárov na záruku svojej asekuračnej[50] listiny.

„Viem, že je to opovážlivosť,“ hovoril advokát. „Majetku nemám, a môže sa stať, že ani ráty nebudem môcť splácať. Ale neverím, ide mi veľmi dobre a myslím, že o mojej poctivosti nepochybujete. Verne furmončil som u vás štyri roky…“

„Ale, ale, milý George, nehovorte o tom,“ pretrhol ho jeho bývalý bós. „Počkajte, počkajte, čo tu robiť?“

A Delan sa zamyslel. Potom odrazu poistnú listinu vrátil Brdinákovi.

„To si nechajte, mne vy stojíte viac, než desaťtisíc dolárov,“ riekol a vybral z bočného vačku šekovú knižočku. „Banka vám dať nemôže, no ja vám dám na svoj účet.“

O chvíľu náhlil sa natešený Brdinák do hotela Európa, kde zamračený Griver sedel pri okne.

„Haló, milý Ábry!“ ozval sa Brdinák spoza jeho stolca. „Na jedno slovo a na jeden kalištek.“

„Hoci hneď i na dva,“ odvetil hotový Ábry a spolu šli do barroomu.[51]

„Našli ste už niečo, Ábry?“

„Nie, ani som nehľadal,“ bola odveta. „Popoludní.“

„A pomôže vám desaťtisíc dolárov?“

„Úplne.“

„Tak ich nehľadajte. Tu sú,“ riekol a podával mu Delanov šek.

Ábry skoro z nôh spadol.

Najprv objal Brdináka, potom ho však odsotil od seba.

„A ja to neprijmem,“ riekol rázne.

„A vy to prijať musíte, Ábry,“ odvetil mu advokát. „Pôžičku, nie dar, božechráň. Mňa to stálo len dobré slovo u dobrého priateľa.“

„A ako ja k takej láske prichodím?“

„Takto. Nebyť dôvery, s ktorou ste mi zverili svoju obhajobu v L., dnes som tým istým pokútnym advokátom ako predtým. No vďaka vám dnes som v tomto meste jedným z najhľadanejších a výborne platených pravotárov. Dar za dar, Ábry. Neubližujte mi, prijmite pomoc od vďačného priateľa.“

Ábry schoval šek do tobolky a potom so zaslzenými očami stisol Brdinákovi pravicu.

„Ale jedno mi sľúbte, Ábry,“ dodal Brdinák. „Nehovorte ani svojmu otcovi, ani sestre o tom, že pôžička pochodí odo mňa.“

„Ani za svet, na môj dušu, ani za svet nikomu,“ ubezpečoval Ábry priateľa.

A dodržal slovo! Len čo sa mohol vytratiť, odtelegrafoval otcovi a sestre, že čudný dlhý Hungar, a či Slovák požičal mu desaťtisíc dolárov a namiesto úrokov žiada, aby sa oni o tom nedozvedeli. „Teda mlčte a pobozkajte ho v duchu, tak ako ja skutočne pobozkal som toho zlatého — blázna.“

Po tomto triku — Ábry považoval ho za geniálny — priatelia strávili veselé chvíle pri obede. Ábry až prskal svojou vtipnosťou a Brdinák tiež podľahol sladkému pocitu, ktorý tvoril sa z vedomia, že chlebom hádzal do osudu, ktorý ho iba kamením častoval.

Až po Griverovom odchode upadol zasa do stavu chorobného rozčúlenia, ktoré teraz už ani prácou nemohol prevládať. Počas práce snil a v noci nespal. Po dva dni zabudol ísť i na obed. Verný Klapník vše obšmietal sa okolo neho, no nemal odvahy ho osloviť, a preto zašiel k dr. Ljubićovi a referoval mu, že je so šéfom zle, veľmi zle.

Ale ani Ljubić nemohol nič vykonať.

„Daj mi pokoj, Milutin,“ ustato riekol mu Brdinák. „Na vychádzku nepôjdem, ani do Atlantic City, ani nikam. Dobrý pes sa vylíže, len pokoja a času.“

Lenže krutý osud nedal mu ani pokoja, ani času, aby sa rany zahojili. Výbor zbierok na podporu nešťastných v Black Creeku mu oznámil, že je zvolený do trojčlennej komisie, ktorá má rozdeliť milodary na mieste katastrofy. Poverenie nedalo sa odmietnuť, Brdinák teda aspoň to chcel ratovať, čo mohol. Za nijakú cenu neprísť do styku s Martou. Redaktor Dispatchu, ktorý bol spolučlenom výboru (tretím bol rev. Janson),[52] oznámil Griverovej firme, že vo štvrtok príde komisia do Marthaville a prosil, aby úradníctvo baní bolo jej po ruke. Súčasne na Brdinákovu žiadosť telegraficky objednal voz na stanicu.

Pre Brdináka bola to pravá krížová cesta — veď v tom kraji ho všetko upomínalo na ňu. Uľahčene si vydýchol, keď v Marthaville nezazrel nikoho z Griverovcov. Deľba bola rýchle hotová, lebo členovia komisie, ako i úradníci úplne súhlasili s návrhmi Brdináka, ktorý dopodrobna poznal pomery nešťastných rodín. Potom si páni odišli obzrieť zaliate bane, kým Brdinák ostal sám v izbe správcovej. Nemal náladu dívať sa na pohromu a skazu. Zadumaný ani nepočul, že vonku zastal koč a že o chvíľu ktosi vstúpil do izby. Keď potom zazrel Martu Griverovú, myslel si, že je to len vízia,[53] prelud.

Ona obledla, potom sa zasa začervenala.

„Odpusťte, nevedela som, že ste i vy tu s komisiou,“ riekla ticho a v rozpakoch stála pri dverách.

On sa rýchlo vzmužil.

„Dobrý deň vám, miss Griverová,“ riekol. „Cítite potrebu ospravedlňovať svoj príchod?“

„Tak sa mi zdá, pán pravotár,“ riekla na ostro. „Isté je, že nebola by som sem vrazila, keby som bola vedela, že ste vy tu.“

On prikývol.

„Viem to, i verím vám, Miss Griverová.“

Ona pokročila bližšie k nemu.

„Viete i veríte, ale neviete azda prečo,“ povedala vlnistým hlasom.

„Ba i to viem…“

„Teda povedzte to i mne, nech i ja viem,“ pretrhla ho ona náruživo. „Vás celý svet pokladá za citného človeka. I dokázali ste to voči nešťastným, potom voči Griverovcom. Dr. Ljubić tvrdí, že vôbec voči všetkým biednym. Nuž prečo, povedzte mi, prečo ku mne chováte sa tak odmietavo, ba urážlivo? Čo som vám ja kedy zlého urobila, pán Brdinák?“ Jej hlas bol pri posledných slovách tlmený plačom.

Brdinák mal prísť o rozum a nevedel nájsť slov.

„Vás odmietať, vás urážať!“ povedal a hlas sa mu triasol, no len chvíľu, potom vážne a dosť chladne riekol: „Pravé vysvetlenie z mojej strany bolo by urážkou pre vás. No ak je pravda, že je čosi dobrého vo mne, tak isteže vrchol dobroty a nesebeckosti dokazujem, keď vám týmto srdečne blahoželám k novinke, oznámenej mi vaším bratom. Buďte šťastná, slečna…“ Brdinák, oblednutý, podával jej ruku, no ona nevšimla si toho a bežala z izby.

Cez okno Brdinák videl, ako pri kočíku dohaduje sa s Ábrym a ako mu vytrhla z rúk remeň, ktorým chcel pripnúť koňa k stĺpu. Ábry sa najprv smial, potom však počalo sa mu obočie sťahovať. Jeho sestra vysadla na koč, no Ábry držal koňa za zubadlo.

„George, hí, George, poď sem!“ volal hlasne.

Brdinák vyšiel.

„Čo si pokazil, to i naprav,“ vítal ho Ábry. „Moja sestrička tratí rozum. Že jej vraj šťastie ničím. Ba že sa celý svet sprisahal proti nej.“

Brdinák stál ako socha. Slečna potiahla liace,[54] kôň zdvihol hlavu, no Ábry ho nepustil.

„Tak to nepôjde!“ riekol Ábry so smiechom. „Najprv mi vysvetlite, čo sa stalo.“

Marta sa utíšila. Pôvabne sa usmiala na Brdináka a prosebným hlasom povedala: „Nebude sa vám páčiť, pán pravotár, prisadnúť si ku mne?“

Brdinákovi sa hlava točila, no bez slova sadol si k nej.

Ábrymu akiste čosi svitlo, lebo pustil uzdu a smial sa zo srdca za kočom, ba i ruky si trel od radosti.

Marta silne hnala koníka cez dedinu, potom pustila ho voľným krokom. I jej plná hruď miernejšie sa dvíhala a tvár dostávala obyčajnú farbu.

Ľúbezne sa dívala na svojho suseda a veselo riekla:

„To sa vám asi tiež nestalo, že by vás žena ukradla.“

On chcel čosi namietnuť, no ona nedovolila.

„Ani mne sa to ešte nestalo, môžete uveriť. Možno niekedy v živote budú mi i vyčítať tento čin. No viete, už toho bolo dosť. Mám toho práve potiaľto,“ a rukou urobila vodorovnú čiaru nad hlavou. „Ja sa nedám zničiť všelijakými ohľadmi na slušnosť, sentimentálnosť a podobné. Za furmanku žiadam si od vás len toľko, aby ste nič nehovorili, kým domov neprídeme a aby ste tak pokojne sedeli ako teraz.“

Brdinák poslúchol.

„Nebojte sa, však vám ja toho dosť nahovorím, až mnoho! Teda počúvajte, aby ste mi doma mohli odpovedať. Ale, opakujem, len doma, a na koči ani sa len nepohnúť!“ hovorila s líčenou prísnosťou, potom však nežne dodala: „Ale chmúriť sa zato nemusíte: idem vám lásku vyznávať.“

On trhol sebou, no ona ho zahriakla.

„Ticho, pane môj! Vy ste mali dosť času urobiť to isté, no nedôvera a pýcha vše zapchali vám ústa. Taký obor, a nič po nič sužuje dvoch ľudí!“ A ona, celá zapýrená, zasmiala sa mu do oživenej tvári. „Naša história je táto: Od prvej chvíle, čo som vás videla, spoznala som, že my ťažko vyhneme si v živote. O sebe som to vedela, na vás som to videla. Viem, čo ste si mysleli vtedy, keď ste tak divne pozreli na mňa, keď som povedala, že s tou českou bibliou ani za svet by som sa nerozlúčila. Viem, čo ste kradli v snoch i dumách. A viem i to, odkiaľ vaša chladnosť v parku v P., útek z L., a čo znamená „hrob nádejí zimozeleňa“. Jednu hať, ktorú ste vy v svojich myšlienkach mylne postavili medzi nás, mohla som odstrániť jediným slovom. No akosi zlomiť vašu pýchu, predsudok voči môjmu bohatstvu? Konečne i to šlo akosi vyrovnať následkom nešťastia, no tu vy idete na pomoc, akoby ste sa nasilu chceli ďalej sužovať a — mňa tiež. Ale ak sa pohnete, tak vyskočím z voza.“ A ona už kládla nohu na stúpačku.

Brdinák zažmúril oči a neriekol ani slova. Ruky zložil v lone ako k modlitbe… Len Newells trčal mu v hlave, no neopovážil sa prerušiť tichosť.

Kočík zastal.

„A teraz nech sa opakuje vaša prvá návšteva,“ riekla Marta.

A tak bolo. Tomáš zas vítal svojho ujka a tento v tej istej izbe dostal lunč, len s tým rozdielom, že ho teraz domáca slečna obsluhovala. Ovšem Brdinák nemal teraz ten hlad a keď konečne vyšli do vrchného parloru, tam nebolo starého pána Grivera. Dal sa vraj odviezť — cez vŕšok — do Marthaville.

„Pá istotne počul, že ste vy tu,“ riekla Marta, a hlas sa jej triasol, lebo už bolo po jej zákaze a vplyve. Nemo podala mu elegantnú kartu, na ktorej bolo vytlačené:

„Charles L. Newells a Kathie M. Maclure, zasnúbení.“ V nasledujúcej chvíli Brdinák zovrel do náručia krásnu, smelú devu a náruživo celoval jej plnú tvár i vonné vlásky.

„Ukradla a nahovorila som si muža!“ šeptala a vrelo túlila sa mu na širokú hruď.

Po blaženej chvíli otvorila mu medailu, ktorú nosila na prsiach, a v nej uvidel svoju vlastnú podobizeň a zložený lístok zimozeleňa.

„Nedoniesol nešťastia živým,“ riekla a pobozkala ho. Potom objala hlavu milenca a šeptala: „Šťastie, nekonečné šťastie priniesol. Len ako ho zniesť? Môj, môj, George!“

„Podelíme si ho. Ťarchu vraj dvaja ľahšie unesú,“ žartoval Brdinák.

Milenci akoby pudom hnaní, vyšli do parku medzi tujové kry. Na ceste stretli vdovu Šmihovú.

„Čo ona tu robí?“ spýtal sa Brdinák.

„Vedie gazdovstvo. Ale dlho neostane. Zdá sa mi, že vďaka splodila u nej lásku.“

„Ku Králikovi,“ dodal Brdinák. „Nuž, hľa, i na hroboch kvitne šťastie. Živí so živými.“

Onedlho vrátil sa starý Griver i so synom a nemálo, no nie nemilo boli prekvapení udalosťou, hoci už na ceste šípili čosi.

Otec žartoval s dcérou.

„Husitská krv sa zasa nezatajila! Nuž, žehnaj vás boh!“

*

Takto šťastlivo skončená by bola povesť o „obetiach čiernych diamantov“. No poviedkár dumá ťažkú dumu nad tým, či hlavný hrdina povesti nebol najväčšou obeťou čiernych diamantov. A či ony azda nie sú rovnaké? Tí tam, ktorých zabilo uhlie, ležia v chladnom hrobe pod zemou, a tento, ktorého zvábili pekné oči, leží v živom hrobe cudzoty…



[44] Rozvažoval o quadrature circuli — rozvažoval o obvode štvorhrana, teda o matematickom vzorci, o ťažkom teoretickom probléme.

[45] apelovať — odvolávať sa na vyššiu súdnu inštanciu

[46] vádium — zábezpeka, záruka

[47] janítor (ang. janitor, č. dženita) — vrátnik

[48] onuca — kus látky na ovinutie holej nohy do čižmy alebo topánky

[49] Good for 100.000 dollars A. Griver & Son — (Vysvetlenie autora): Tak v Amerike vypisujú šeky a znamená to: „Dobré pre 100 000 dolárov A. Griver a Syn.“

[50] asekurácia, asekuračný — poistenie, poisťovací

[51] barroom (angl. č. bárúm) — miestnosť, v ktorej sa čapujú nápoje

[52] rev. (angl. reverend, č. rivierend — čestný, počestný) — kňaz, farár (ako titul)

[53] vízia — videnie, zjavenie, vidina, mam

[54] liace — remene na konskom postroji, ktorými pohonič vedie záprah, opraty

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.