ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prídeš a budeš, po zelenom
bosý, v slnečnom dome
na skalnatom prahu.

V domoch zažali. Z kostolnej veže
vyletel zvon a netopier. Ženy
nažali večerného
lístia, za stenou
dopíjali mlieko, lichou rukou
žehnali chlebu,
postielali.

Zabúšiš vode na dvere, otvorí
hmatu, v koreňoch odzrkadlí
strom.

Do noci zapadali tváre
mužov. Nad strniskom
plot ceril hrable. Tieň
hĺbil pochybné
dná, oplodnil studne vodou a hviezdami.

Medové dni a pernaté večery
jalová noc ti vznieti
v očiach a posvietiš si
na cestu.

Ktosi chcel vstúpiť. Otváral, ale
nebol dosť blízko. Nedočiahol
breh, a strom s naklonenou
obetnou miskou oviala bolesť.

A divá zver ti vrhne pod nohy
tiene a nezakopne. Prekročíš
skrotený kameň, sám,
a zakopneš.

Voľakto pohol ústami,
bol by hovoril, no jaskynná noc
hltala hlasy, žltým okom
sliedila v krvi, riečny múľ
púšťala otvorenou žilou.

Nepôjdeš lačný. Z rohu hojnosti
až v tebe zatrúbia letné vône a hlad
len v zimných snoch ti pohrozí
chlpatým prstom.

Kamenné ryby zdĺhavo
červeneli, mútili slaný vietor
na dne zreníc, ostnaté plutvy
ježili v útrobách; výkrik
vypichol oko tme a vyronila
z hasnúcej rany purpurový dážď.

Mokrý bude tvoj krok. Od nohy
v dotyku vody po hlinu. Mokrý
po najsýtejší tón
v blankytnom smäde.

To prvá vlna zaliala
brehy, vylúdila hvizd
kostených píšťal. Krvácal žilnatý
strom, do podušiek prstov
vyleptal nesúmerný
krúživý tep.

Obzrieš sa medzi dažďom
za vodou; vypískajú ťa
vŕbové prúty a nebo
nasucho zabubnuje z rumovísk.

Miazga už prečnievala
v strome a bolesť
ju ešte nepriznala plodu,
ba ani krvi. Druhá vlna
búšila v koreňoch, napínala
blanité okvetia, strhla
lupene, prevrhla plnú
obetnú misku do tmy.

Voda ti zhasne za pätami. Vyľakané
ryby uložíš v stopách
do zelene. Piesok
zaspievaš a vtáka
pridusíš v hrdle.

Voľakto zaplakal
a ktosi bol už blízko. Svitanie
vymietlo slepý kút,
tma dohasína. Tretia vlna
z lupeňov na breh
po hlave vylodila syna.

Bude ti zím i chladu. Ale biely deň rozpukne
ako zrelý lusk, slnko
mrští do tvojho snehu; ohreješ sa
na slzách.

A ktosi otvoril a vstúpil
a bol tu. Dočiahol
breh a podržal
oproti slnku
strom. Na skalnatom prahu
po vetre odtlačil palec
s letokruhom.

Si tu a budeš, po zelenom
bosý, v dažďovom dome
na hlinenom brehu…

V domoch už zakladali. Kostenej veži
uletel hvizd a holubica. Komínom
stúpali stromy k oblohe, vystielali
hlboké hniezda vode
i slnku. Večerné lístie kľačalo
v mladine.

Budem ti spievať ružový kopec, na temene
rozkvitne mliečny strom. Usneš mi,
belavý, hore brehom.

Studne sa spovedali. Ženy
plákali nočnú bielizeň, na ploty
vešali ohviezdené tajomstvá.
Mužov privolávali
k mlieku, párnou rukou
krájali chlieb a zažehnávali
požatú slamu.

A zaspievam ti vodorovný vietor. Zaduje
cez púšte, od neznámych morí a stromy
hlboko k zemi pokloní…